V auguste ‘68 mal 21 rokov.
Na „šesťdesiaty ôsmy“ nerád spomínam. A ani presne neviem, na ktorý mám spomínať.
Na ten, ktorý som prežíval a nerozumel mu, alebo na ten postupne zdokumentovaný, dovysvetlený a o to hnusnejší.
Pre mňa sú august ‘68 čierno–biele obrazy.
Kreslený vtip v novinách. Dvaja muži stoja pod transparentom, na ktorom je nápis: Se Sovětským svazem na věčné časy. A ten jeden chlap hovorí: „Ale nám tá věčnost docela hezky utekla.“
21. VIII. ráno: Štúrova ulica plná ruských tankov a dezorientovaných ľudí. Na prvom tanku stojí bosý Dominik Tatarka, má roztrhanú košeľu, horia mu oči a oslovuje dav: „Bratia kresťania, nedajme sa zotročiť.“
Pred V–klubom držia stráž dvaja šikmookí vojačikovia v pokrčených uniformách. Ľudia na nich kričia, pľujú im pod nohy. Jeden vojačik strhne samopal a namieri na nás. Všetci utekáme.
Pri univerzite držia hladovku moji kamaráti, Andy Kollár vyrýva do mramoru niečo o okupantoch. Večer nosíme hladovkárom chlieb so salámou a pivo.
Ruskí vojaci sú vyľakaní a vzdorovití ako dieťa pred bitkou. Jeden stratí nervy a zo strechy pošty pokropí námestie z guľometu. Guľky sa zarývajú do steny kúsok odo mňa, niekto kričí, že zabili chalana.
Celé mesto koná od svitania zlostnú, hysterickú, dojatú, podráždenú slávnosť. Nikdy predtým a nikdy potom nebola medzi ľuďmi taká prepojenosť a súdržnosť. Všetci pobehujú z miesta na miesto, nič, čo platilo, neplatí. Každý hovorí každému, aby sa nahlas vyslovenou nádejou upokojil: „Uvidíte, Amerika to tak nenechá.“
