Motto:

„Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja… On vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom…“

Mat. 3, 11

1.

Bol to biely deň, aj sneh bol biely a biela farba vraj znamená koniec. Koniec, ako keď zdochlo to tigrovité mača od susedov, koniec ako biela vreckovka postriekaná krvou nad hlavou posledného obrancu pevnosti, ktorý si zabudol odložiť poslednú guľku pre seba. Teda biely deň: 21. január 1966. A v tom dni ja so sebou, ja sám so sebou, taký vzdialený a predsa ja. Kufor už zbalený, špinavé ponožky na samom dne a uteráky a košele, všetko to, čo je domov, domov, do ktorého sa vraciame vyprať špinavé ponožky a uteráky a košele, domov, do ktorého sa vraciame vykúpať sa v horúcej vode, ktorú pripravila mama. Bolo už rozhodnuté: biela vlajka vyvesená na pol žrde. Zostávalo iba vyriešenie niektorých detailov, ale bolo už rozhodnuté. Detaily, iba detaily už zostávali. Skončiť to hneď alebo ísť o kúsok ďalej, len zobrať kufor a ísť ďalej a preč, na nejaké iné miesto, ale stále tu, pod nízkymi oblakmi? Alebo prekročiť poslednú hranicu? Zbavil by som sa dvoch skúšok a jedného zápočtu; stačilo poslúchnuť prvotný impulz a konečne byť opäť slobodný. Viac ako študovanie ma vzrušovalo vymýšľanie; nemohol som chodiť na skúšky, keď som práve písal poviedku Hrob ako stvorený pre svadobnú noc.

Chalani boli v meste, za ženami a tak, intrák bol prázdny. Zatvoril som kufor a previazal ho tenkým špagátom, ešte som nevedel, čo s ním. Zájsť na poštu a poslať domov špinavé ponožky a uteráky a košele, čo? Na stole boli dva skamenelé krajce chleba a voda vo fľaši od mlieka, začal som chlieb hrýzť, až zuby stŕpli, a zalieval som potravu teplou vodou. Pretiahol som cez hlavu červený hrubý sveter, obul som si vibramy a obliekol si čiernu prešívanú vetrovku, vyšiel som von. Baraky, drevené baraky pri Dunaji, švédske domy. Dobré. Obohnať ostnatým drôtom a bol by to láger. Ale ostnatý drôt tam, pravdaže, nebol, sloboda. Zašiel som k Dunaju, sneh vŕzgal pod nohami, biela para unikala od úst. Vysoký strmý breh sa spúšťal k vode. Neopatrné našliapnutia a spustí sa lavína. To ma zaujalo. Na vrchu som kopal do snehu, uvoľňoval, uvoľňoval, uvoľňoval, teraz. Jedna noha na pevnej zemi, druhá noha vo vzduchu, uvoľnil som lavínu. Uvoľnil som lavínu a tá ma nezobrala. Potešilo ma to, takmer radosť.

Sneh sa nečujne stratil vo vode a voda, ktorá niesla do mora ľadové kryhy, tá voda sa pri brehu otáčala hore, kryhy pri brehu plávali proti prúdu. Nepochopiteľné. Uprostred Dunaja kryhy po prúde, pri brehu proti prúdu. Úžasné. Ale nemal som o tom dlho rozmýšľať. Niekde dolu sa už zastavujú, bariéra, prišiel som na to, našiel som príčinu a úžas bol preč.

Kráčal som ďalej po strmom brehu. Na rakúskej strane rieky bolo vidieť tmavý otvor lesa, ostro sa odrážal od bieleho podkladu. Práve pohlcoval nejaké postavy; prekročili neviditeľnú hranicu? Môj breh sa začal zvoľna spúšťať k rieke. Zapálil som si bystricu, skrývajúc oheň v dlani. Dunaj sa rozštiepil, stál som pri mŕtvom ramene. Zamrznuté mŕtve rameno pokryté snehom. Muž rúbal do ľadu. Vysekával veľký štvorec, nad ktorým visela sieť. Sekera hádzala iskry ako kŕdle lietavíc.

Zišiel som k chlapcovi, starému, unavenému.

– Rúbete, rúbete?

– Rúbem, rúbem.

– Dajte, nech si zacvičím.

– Veď netreba.

– Len dajte.

Podal mi sekeru. Rúbal som a rúbal a iskry lietali a ja som sa od radosti spotil.

– Ďakujem, – povedal muž, hádam rybár.

– Ja ďakujem, – odvetil som. – Potreboval som to.

Vyšiel som hore, na breh. Neďaleko kotvil krytý čln. A k tomu člnu schádzal iný starec. Tento starec mal dlhú bielu bradu a v zuboch fajku, ktorá tuším ani nedymila. Roztrhaný zelený hubertus.

Otvoril dvere a stratil sa mi z očí.

A vtedy som si spomenul: žobravý mních Julián…

2.

Žobravý mních Julián bol starý, s dlhou bielou bradou a ustavične stískal fajku medzi zubami. Dovtedy som si myslel, že farári a mnísi nefajčia, ktovie prečo. Veď ani on nefajčil, tú fajku si nikdy nezapálil, nikdy ma potajomky neposlal do krčmy kúpiť paklík tabaku. Vysoký, vysušený na kosť, v čiernej kutni previazanej hrubým špagátom, bledá kostnatá tvár s hlboko vpadnutými očami. Prišiel zďaleka, ale nepovedal odkiaľ, a chcel nocľah na pár dní. Naši sa ho báli prijať, hoci ho nikto nevidel prichádzať, zápasila v ich duši úcta, azda atavistická bázeň, so strachom pred susedmi a úradmi; predsa len to bolo niečo nezvyčajné.

Mne sa však páčil, ponúkol som mu svoju manzardku s balkónom, pred ktorou stál košatý orech, tešil som sa, že budeme po nociach tajne loziť po orechu na prieskumné cesty.

Julián však nevychádzal vôbec von, peniaze, ktoré mal nasporené, dával každý deň na stravu a pravidelne platil nájomné.

Zvykli sme si na neho, možno sme sa aj spriatelili – vydržal u nás pol roka. Pravdaže, býval načierno, rodičia boli proti tomu, aby sa prihlásil na esenbé, báli sa, že by otca vyhodili z roboty a mňa nepustili k maturite, zápasilo v nich viacej strachov naraz. Ja som bol takmer šťastný. Julián jedol raz za deň – suchú kôrku chleba zapíjal vodou z našej studne; čpela čpavkom. Stálo ma veľmi veľa úsilia, kým som ho naučil jesť rožok s maslom a piť bielu kávu. Bol to od neho veľký ústupok, svedčil o jeho prekvapujúcej, mimoriadnej náklonnosti ku mne, náklonnosti, ktorá by sa azda dala nazvať počiatkom lásky. Pravdaže, to som pochopil – a možno si to iba namýšľal – až oveľa neskôr, potom, keď navždy odišiel.

Najväčšie problémy robil rodičom Juliánov zvyk spievať po večernej modlitbe. Spieval pekne a nahlas, barytón. Otec s mamou sa triasli od strachu, aby ho nepočuli susedia, a ja som musel, hoci veľmi nerád, maskovať Juliánov spev a púšťať na plné pecky polky a valčíky z platní, ktoré sa sotva otáčali na starom gramofóne. Pobyt u nás ho ovplyvňoval – hoci sa snažil z celej sily proti TOMU bojovať – zrejme negatívne. Usúdil som tak podľa faktu, že si neustále zvyšoval dávky bičovania. Spočiatku sa bičoval iba zo zvyku, potom to však bolo stále častejšie a intenzívnejšie, často klesal od vysilenia. Bolo len otázkou času, kedy ma požiada o láskavosť.

– Dušan, brat môj, bičuj ma. Už nevládzem. Pomôž mi.

– Julián, prosím vás, to odo mňa nežiadajte.

– Prečo mi nechceš urobiť láskavosť?

– Prieči sa to mojim zásadám. Neznášam pohľad na utrpenie. Keď matka zabíja králika, musím odísť z domu.

– Ak si humanista, budeš ma bičovať. To bude od teba ten najľudskejší čin, akým mi môžeš poslúžiť. Odmietnutie ma zabije. Viera je mojím zamestnaním. Jej strata je mojou smrťou. Musím bojovať.

– Chýba mi viera. Nie v Boha. Neviem v čo. Tú vieru vám závidím, Julián, ale toho Boha nie.

– Je ťažké udržať si vieru. Je to veľmi tvrdý boj.

– Proti čomu, alebo – za čo bojujete? Čím vás ohrozuje pobyt v našom dome?

– Bičuj ma!

– Bičovanie je nerozumné.

– Je veľa nerozumných vecí, všade.

– Robím to veľmi nerád, ale ak vás to poteší…

– Ďakujem ti, brat môj.

Po tomto rozhovore som ho pravidelne bičoval, hoci nie som sadista.

Julián bol ako alkoholik – potreboval stále vyššie dávky.

Naši sa báli, že nám tu zomrie, a ak by som aj zmaturoval, nevezmú ma na vysokú školu novinársku, preto odišiel tak, ako prišiel. Prišiel zďaleka, nepovedal odkiaľ, odchádzal ďaleko, nepovedal kam. Možno to ani sám nevedel a možno na tom vôbec nezáležalo, ale bol som zvedavý, ani neviem prečo. Odprevadil som ho uprostred noci za dedinu a zaželal som mu veľa šťastia v púti odnikiaľ nikam. Objal ma a mlčky bozkal na čelo. Bolo mi do plaču, ale neplakal som. Povedal, že som už takmer dospelý muž a musím byť pripravený na to, že hocikedy môžem dostať povolávací rozkaz do boja za Boží ľud a za Baránka. Veď poznám tvoju adresu, usmial sa, ukázal na studenú prázdnu fajku medzi zubami a povedal, že ani on nebol odjakživa mníchom. Nerozumel som, ale ani som neodporoval, akoby som bol s tým vnútorne uzrozumený. Nepýtal som sa, kde ide, ale dlho som ho pozoroval vo svite mesiaca – bol práve spln – až kým sa mi načisto nestratil v žitnom poli. Kráčal priamo na sever, na sever, k polárnemu kruhu. Zrejme si tam postaví iglu, bude bývať v tom eskimáckom obydlí, kúpi si soby a sane a celkom nahý bude hlásať Eskimákom evanjelium. Asi dúfal, že polárne mrazy ho očistia až na kosť a možno celkom zabudne na bičovanie; dve bolesti sa možno rušia.

Áno, vybral sa severným smerom a dodnes mi nenapísal.

3.

Kým som chodil po brehu Dunaja a sníval o mníchovi Juliánovi, oblaky sa spustili ešte nižšie a zrazu sa pretrhli.

Odišiel som do mesta, kúpil som si fajku a balíček Tarasa Buľbu.

Vrátil som sa na intrák. Najprv som skúšal dymiť v záchode.

Štípalo to, nech.

A večer sa vrátili chalani, boli zapiť skúšku z marxizmu-leninizmu. Začal som dymiť. Zmizni s tým smradom na chodbu, hovädo, nadávali. Rozprával som im o Juliánovi, o tom starom smutnom žobravom mníchovi Juliánovi, ako sa bičoval a tak, ako išiel na sever, k polárnemu kruhu a ja teraz čakám list s mnohými exotickými známkami, v ktorom ma pozve do svojho iglu a budeme chodiť na saniach ťahaných desiatimi sobmi, budeme navštevovať Eskimákov v tých ich ľadových bytoch, aby im bolo trošku teplejšie.

Vzrušene som chodil po izbe, táral, mädlil som si dlane a dymil z fajky ako z komína, bol som šťastný, skoro naozaj. A oni sa rehlili a plieskali po stehnách, ach, to je kôň, to je konisko, máriabohová, to je konisko, ale na fajku už nenadávali, len sme sa škriepili, či sa ten eskimácky byt volá iglu alebo zemľanka, alebo jurta, ale jurta?, jurta, to je šíra step a kočovné kmene, čo jazdia na koňoch, a ešte sa škriepili, či nosil Julián kutňu alebo habit, alebo sutanu, a nadávali mi, lebo som ho nenaučil piť slivovicu a chodiť za babami. Napokon sme sa zhodli na tom, že Julián mal zrejme riadne za ušami, keď sa vybral rovno na sever, veď tam, za polárnym kruhom, u tých Eskimákov je dobrým zvykom ponúknuť hosťovi na uvítanie vlastnú manželku, ktovie, či bol Julián vôbec mníchom…

Nakoniec si každý chcel potiahnuť z fajky a bolo nás tam desať, prišli aj chalani zo susedných izieb, sedeli na poschodových posteliach v tom drevenom baraku, bolo nás tam desať ako desať sobov z Juliánovho záprahu a ja som robil niečo ako kázeň a každý vypúšťal dym na všetky štyri strany sveta, lebo sme nevedeli, kde je ten starý smutný žobravý chlap Julián práve teraz, mohol byť hocikde, a možno zacíti náš dym z tej fajky mieru, a potom sme pozbierali všetky prázdne fľaše, vyšlo to na tri litre vína, takže sme sa vôbec neopili.

Neskoro v noci som prerezal tenký špagát na starom kufri a nahádzal všetky špinavé ponožky a uteráky a košele späť do skrine.

Už som si nepamätal, prečo som chcel navždy odísť, a vôbec som nevedel, kde som chcel ísť a ktorú hranicu som chcel vlastne prekročiť.

Možno mi chýbala iba fajka a Taras Buľba.

Ale čo ak príde povolávací rozkaz a ja nebudem doma, čo ak ma pozve môj starý smutný žobravý mních Julián do posledného boja za Boží ľud a za Baránka a ja nebudem na správnej adrese?

Až do rána sme hrali mariáš.

Autor: Dušan Mitana