Alžbeta Havrančíková počas MS 1999 v rakúskom Ramsau.
ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL
Štrnásť rokov bolo slovenské lyžovanie zvyknuté, že na majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní štartovala Alžbeta Havrančíková. Premiéru mala na šampionáte v rakúskom Seefelde ‘85, na nadchádzajúcich MS v Lahti však bude Betka chýbať. „Asi si poplačem pri televíznych prenosoch,“ rozcitlivela sa 37-ročná Šuňavčanka. Po minulej sezóne uzavrela kariéru a presedlala na trénerskú dráhu. Venuje sa deťom vo Svite.
Fínske Lahti je pre Havrančíkovú osobitne háklivou témou. V jej najlepšej zime 1988/89, keď dva razy vyhrala preteky Svetového pohára – v La Féclaz na 5 km voľne i v Klingenthale na 15 km voľne – a v konečnom hodnotení SP skončila druhá za Ruskou Välbeovou, skončila na majstrovstvách sveta dva razy tesne za stupňom víťazov. Na 10 km aj na 30 km dobehla do cieľa štvrtá. Čo by dalo naše lyžovanie za taký úspech dnes!
„Pamätám si, že hneď v cieli tridsiatky som telefonovala domov. U nás pri televízore všetci sledovali preteky so slzami v očiach – mama i sestry Anka, Marta, Jana. Dvadsaťpäť kilometrov som bežala na tretej pozícii, už som sa videla na ‘bedni‘. Na posledných piatich kilometroch mi bronz vyfúkla Fínka Matikainenová. Upokojovala som rodinu, aby nezúfali, že medailu z majstrovstiev sveta im ešte prinesiem. No, ako sa ukázalo, už nikdy som nešla na svet v takej forme ako práve do Lahti v tíme Československa s výborným trénerom Pavlatom,“ spomínala Havrančíková na vrchol svojej pretekárskej činnosti. V behu na 10 km voľne ju z 3. priečky odsunula Ruska Tichonovová. V štafete ČSSR, ktorá dobehla na 5. mieste, bežali tri Slovenky – aj Ľuba Iľanovská a Zora Simčáková, štvrtou bola Češka Janoušková. „Pamätám si, že v Lahti ma tri razy poslali na dopingovú kontrolu, neverili mi. My sme však v tej sezóne trénovali najtvrdšie, ako sa dalo,“ uviedla Betka.
V Seefelde ‘85 obdivovala skúsenejšiu kolegyňu v reprezentačnom tíme Vieru Klimkovú, ktorá na skejtovej päťke dobehla šiesta, Havrančíková sedem miest za ňou.
Na Oberstdorf ‘87 spomína nerada s poznámkou: „Premazali sme, čo sa dalo.“
Pri spomienke na Lahti ‘89 jej je teplo.
Vo Val di Fiemme ‘91 nedosiahla žiadne prevratné výsledky.
Pri Falune ‘93 sa zastaví: „Prvý raz nastúpila na MS slovenská výprava. Po večeroch vyhlasovali na námestí v tomto švédskom meste šiestich najlepších a po prvých disciplínach som si želala, aby som mohla byť medzi nimi. Na skejtovej tridsiatke mi to vyšlo – 5. miesto. Príjemný pocit: Slovenka medzi Taliankami a Ruskami. Tento úspech by som radila zarovno so štvrtými priečkami v Lahti.“
Thunder Bay ‘95 na zlom snehu bol vraj taký nijaký.
V Trondheime ‘97 mala Havrančíková fazónu ako v najlepších rokoch, 15. miesto na 15 km voľne ju potešilo.
V Ramsau ‘99 už cítila, že sú to jej posledné majstrovstvá sveta. V Rakúsku začínala a po siedmich šampionátoch aj skončila.
„Výsledky našich reprezentantov v tejto zime sú akési rozpačité. Ale verím, že Ivan Bátory urobí dobrý výsledok. Správny pretekársky typ. Dáva lyžovaniu všetko, čo je v ňom. Ak bude trpezlivý, dočká sa,“ povedala B. Havrančíková. Z posledného obdobia ju trápia slabé výsledky mladých slovenských bežcov na zimnej univerziáde v Zakopanom i na juniorských MS v Karpaczi. Nástupcov nikde nevidieť.
„Podmienky na prípravu sú dnes zložitejšie než v minulosti. Nielen preto, že snehu je akosi pomenej. Nedávno v lyžiarskom areáli na Štrbskom Plese nemohli deti trénovať, lebo nemal kto upraviť stopu,“ podotkla bývalá vynikajúca bežkyňa na lyžiach. Betka si robí najvyššiu trénerskú kvalifikáciu, ale budúcnosť nášho lyžovania nevidí ružovo: „Len aby ešte bolo koho trénovať!“
ONDREJ GAJDOŠ
