foto
možno bežne do divadla ani nechodia. Všetko, čo presahuje inscenačný priemer, je teoreticky bonusom, hoci umelecké ambície minulých ročníkov boli nesporne vyššie.
Hamlet Lucie Bělohradskej latku neposunul, ale ani ju nepodliezol. Režisérka prečítala duchaplný preklad Martina Hilského inteligentne a decentne, pre niektorých kritikov až príliš.
Skutočne nešlo o veľkolepú šou, ale v nijakom scénickom ohľade ani o umelecký prešľap. Jiří Langmajer dokázal prezentovať Hamletovu intelektuálnu prevahu, uverili sme mu jeho nadhľad i bolesť, Petra Špalková v úlohe Ofélie zas predviedla najprirodzenejšie zbláznenie, aké ste kedy videli. Ak aj predstavenie niekoho nenadchlo, určite nepoškodilo duchu ani telu.
Pri zvolenskej interpretácii toho istého príbehu už podchvíľou naskakovali zimomriavky, žiaľ, nie od zimy. S každým výstupom sa dal očakávať nový kostýmový výstrelok. Výtvarníčka Erika Gadušová predviedla typický príklad dramaturgicky neodôvodnenej aktualizácie výtvarného riešenia na úrovni „okresnej postmoderny“. V kombinácii s banálnym výberom hudby, na ktorý si trúfol sám režisér Andrzej F. Rozhin, a nevyrovnaným herectvom súboru išlo o pomerne fatálne spojenie, ktoré nezvládol potiahnuť ani kvalitný výkon Hamleta Dušana Cinkotu. Poľská ponuka špičkových režisérov je dosť bohatá a hoci slovenské divadlá majú len skromné prostriedky, osloviť priemerného zahraničného režiséra asi nie je veľmi šťastný nápad.
Zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského nie je nováčikom hradných slávností; ich Hamlet mal premiéru už v júni na nádvorí Zvolenského hradu. O to viac prekvapujú základné technické nedostatky: scéna, ktorá sa hlučne zatrasie pri každom kroku hercov či praskajúce ozvučenie. Aspoň si budeme vedieť vážiť herecky, výtvarne i technicky solídne produkcie.
ZUZANA ULIČIANSKA
