Véronique: „Niektorí ľudia pomáhajú konkrétnymi činmi. Ale ja som presvedčená, že v karmeli, intenzívnym modlením, môžem byť ľuďom užitočnejšia. Nikdy som o tom nepochybovala. Polievam kvetinu, ktorú nevidím, ale verím, že kvitne.“
s ktorými sa nedokázala vyrovnať. Matka predstavená ju poslala na dva roky preč.
Rodičom svitla nádej, Véronique však vie, že sa vráti. Hneď, ako pocíti, že je na to pripravená. Zatiaľ si našla prácu v Paríži. Prázdniny využila aj na návštevu Slovenska, kde má už desať rokov kamarátov. Spolu s nimi sa tešila z obyčajných vecí, od ktorých si v kláštore úplne odvykla.
V kláštore ste sa cítili ako doma alebo ako v práci?
„Ako doma. Absolútne. Uvedomovala som si to vždy, keď som prechádzala dverami kláštora.“
V karmeli mohla Véronique prijímať návštevu len raz za mesiac.
Mohli ste si tam teda robiť, čo sa vám zachcelo?
„V podstate mohla. Nepodpísala som žiadnu zmluvu, musela som len dodržiavať isté pravidlá. Tak je to však v každej inej práci – od ôsmej do štvrtej musíte splniť nejaké úlohy.“
Takže, predsa len ste boli v práci?
„(Smiech) Bola som doma a tam bola moja práca. Áno! Cítite ten rozdiel? Modlenie bola moja práca, ale nebola som v práci. Čas ma nespútaval. Môj deň bol síce presne štruktúrovaný, ale moja myseľ bola slobodná. Nebola som väznená svojou prácou a bola som šťastná, že môžem žiť práve takto.“
Našlo sa niečo, čo vás na tomto spôsobe života trochu otravovalo?
„Asi si budem trochu odporovať. Mám veľmi rada, keď mám presne zadelený čas. Ale myšlienka, že zajtra bude môj deň vyzerať rovnako a pozajtra presne tak isto, sa niekedy veľmi ťažko znáša. Aj preto je v kláštore raz do mesiaca voľný deň. Ostávali sme síce v kláštore, ale vystúpili sme zo života komunity.“
Ako vyzeral váš deň v kláštore?
„Vypĺňali ho len modlitby a práca. Piekli sme koláče a predávali ich, je to jediný zdroj príjmov. Dvakrát za deň sme mali krátky oddych – predsa len, keď toľko čítate a počúvate modlitby, musíte sa aj vyrozprávať, zdieľať s druhým, čo prežívate. Vstávali sme o pol siedmej a o pol desiatej večer išli spať.“
Môže mať mníška v posteli pod vankúšom knižku Agathy Christie?
„Nie je zvykom nosiť si do karmelu detektívky, ale nikto nám nezakazoval nazrieť aj do niečoho iného ako do svätých kníh. Aj takto sa dá totiž uvoľniť, vymaniť z povinností dňa. Ale nie je to to najdôležitejšie. Bez kníh, hudby či inej zábavy som sa úplne zaobišla.“
Zmenil sa váš vzťah k týmto veciam náhle?
„Prvé dni po vstupe do kláštora som vnímala úplne iné veci. To, že vám niečo chýba, zistíte až o dva-tri mesiace. Keď si zrazu večer pri modlení uvedomíte, že by ste si veľmi radi pustili nejakú muziku, a nemôžete. Ale nefrustruje vás to, lebo už viete, že to vlastne nepotrebujete. Čoskoro dospejete k poznaniu, že aj ten váš najobľúbenejší spevák bol akoby len parazitom na vašom živote.“
Váhali ste, či sa na túto cestu vydať?
„Samozrejme, odolávala som. Vôbec som si samu seba nevedela predstaviť ako mníšku, a už vôbec nie ako karmelitánku. Vyrastala som predsa v materiálnom svete. Snažila som sa ešte rýchlo zaľúbiť, ale nefungovalo to.“
Nemohli ste kvôli tomu spávať?
„Myšlienka sa stále vracala. Keď mala moja mladšia sestra vážnu nehodu, povedala som si, Vero, musíš sa rozhodnúť. Buď to bude áno, alebo nie, ale už sa rozhodni. To bolo v marci 1997 – volanie som zacítila už dva roky predtým, keď som sfukovala sviečky na narodeninovej torte. Na radu jedného kňaza som sa preto šla pozrieť do kláštora v Niort. Pol hodinu som váhavo stála pred zvončekom a hovorila si, panebože, tak tuto to je. V októbri som už do karmelu nastupovala.“
Boli ste dovtedy spokojná so svojím životom?
„Zažila som krásne veci. Medzi ne patrí, napríklad aj priateľstvo na Slovensku. Začalo sa pred desiatimi rokmi, teda v čase, keď mi Ježiš veľa nehovoril. Keď bol pre mňa len kreslenou postavou bez skutočnej tváre, niekto ako Napoleon. Teraz sa z času na čas pýtam, prečo nás nechal stretnúť sa, mohli sme sa predsa celkom ľahko minúť. Viem, že toto kamarátstvo pretrvá, aj keď budem stále v kláštore – ale, povedzte, nie je v tom čosi mystické?“
Zvyknete hovoriť, že Boh je pre vás všetkým. Aké miesto majú vo vašom živote priatelia?
„Aj ja potrebujem vedieť, že ma má niekto rád, niekto, s kým sa môžem porozprávať o svojich starostiach. Vážim si, že kvôli tomu, aby sme sa stretli, precestujú niekoľko kilometrov. Ja za nimi prísť nemôžem. To, čo mi dávajú, sa im snažím vrátiť, hoci iným spôsobom. Vedia, že nad nimi bdiem.“
Ako ste sa s nimi v karmeli kontaktovali?
„Mohla som im písať listy. Telefonovala som málo, návštevy sú povolené len raz za mesiac, a aj to nie každý mesiac. Listy sme však mohli dostávať neobmedzene a nikto nám ich nečítal. Dostávali sme ich zatvorené.“
Boli ste prekvapená, keď ste spoznali pravidlá v kláštore? Mali ste z nich obavu?
„Nie. Prežívala som nenormálnu radosť, šťastie, že obraz môjho života sa konečne zrealizuje.“
Mysleli ste vtedy na svoju rodinu?
„Nie. Vôbec. Keď ma pred rokmi do karmelu viezli, všetci plakali. Len ja nie. Ale teraz, keď viem, že sa do karmelu opäť vrátim, sú rodičia v mojom živote oveľa prítomnejší. Už som dospela. Uvedomujem si, aké má moja voľby pre nich následky. Vnímam ich bolesť, no moje rozhodnutie vrátiť sa sa tým nezvráti.“
Dúfajú, že sa nevrátite?
„Úplne zabudli, že môj odchod z karmela je len zátvorkou v mojom živote. Vedia, prečo som pred tromi rokmi odišla, že v komunite bol problém. V ich očiach ma sestry zradili, a doteraz im neodpustili. Návrat medzi ne považujú za hotové bláznovstvo.“
Čo bolo tou zradou?
„Keď vstupujete do kláštora, vzdávate sa troch vecí: sexu, peňazí a moci. Po čase som začala vnímať, že medzi matkou predstavenou a novicmajsterkou boli isté mocenské spory. Obe totiž chceli byť matkou predstavenou – tá má väčšiu „moc“. Chcela som sa s nimi o tom porozprávať, ale jedna z nich nemala záujem. Druhá sa zas pokúsila o bližší telesný kontakt. Bola som zhrozená, cítila som sa podvedená. Matka predstavená poslala novicmajsterku na liečenie do sanatória a mne odporučila na dva roky z karmelu odísť.“
Ako si vysvetľujete, že sa to mohlo stať?
„Ešte nie sme sväté. A vôbec, človek je krehký. Celý život s tým budeme musieť bojovať.“
Od vášho odchodu z kláštora prešli už tri roky, vy ste sa ešte nevrátili.
„Hoci som sestrám odpustila, moje rany sa ešte úplne nezahojili. Cítim však, že nepríjemné udalosti mi pomohli. Pri kríze v kláštore som zistila, že moje vnútro je mäkké, teraz ma tak ľahko niečo nezaskočí. Sestrám som už napísala list a požiadala ich, aby som sa mohla vrátiť. Možno, že ostali trochu prekvapené. Po troch rokoch si mohli myslieť, že moje povolanie nebolo pravé.“
Ako ste si začali vypĺňať čas, ktorý ste mali zrazu sama pre seba?
„Matka predstavená mi dala dve úlohy: pozbierať sa a nájsť si prácu. Obe som už splnila. Začala som žiť a pracovať v Paríži, vo veľkom, neznámom meste, a zatiaľ som sa nestratila. Snažím sa žiť naplno, intenzívne prežívam malé radosti.“
O čom popri tom uvažujete?
„Rok som každý mesiac chodievala na stretnutia o hľadaní. S veriacimi i neveriacimi som sa rozprávala o budúcnosti. Nútilo ma to rozmýšľať o ľudských hodnotách, o zodpovednosti z rozhodnutí, ktoré prijímam, o uvedomovaní si druhého, o slobode, o svedomí. Rozmýšľala som o tom, čo to môže znamenať pre druhých ľudí, keď sa jedna žena rozhodne žiť iba pre Krista.“
Znamená to, že v kláštore ste prijímali isté poznania bez toho, aby ste im naozaj rozumeli?
„Presne tak. Moje vedomosti boli len teoretické, nemala som žiadne osobné skúsenosti. Za tie roky, čo som vonku, som sa preto snažila naučenú teóriu zmestiť do praxe.“
V tej praxi ste sa začali stretávať aj s vecami, bez ktorých ste sa už v karmeli naučili žiť. Boli vám na príťaž?
„Najprv som vôbec nevedela, kde som sa to ocitla. Zdalo sa mi, že som prišla z Marsu alebo Mesiaca. Prekážal mi hluk, autá, že veľa vecí funguje bez presnejších pravidiel. Ísť do kina alebo sedieť s kamarátmi v kaviarni bolo pre mňa úplne neprirodzené. Nudila som sa. Keď sa začali majstrovstvá Európy vo futbale, všetci boli vo vytržení. Nechápala som, o čo im ide. Večer boli pri telke, ja som chcela spať.“
Teraz na kanáli v Čunove ste mohli byť jedným z mála ľudí, čo sa tešili z víťazstva Tonyho Estangueta nad naším Martikánom v Svetovom pohári. Teda ste si to ani poriadne neužili?
„Keby to bol tenis, alebo aj ten futbal, dobre. Ale vodný slalom? (smiech) Bol to krásny moment. Tešila som sa, že som so svojimi blízkymi a zdieľam s nimi isté nadšenie. Už som si zvykla – oba spôsoby života dokážem prežívať, oba pokladám za úplne prirodzené.“
Myslíte si, že život v kláštoroch by mal prejsť nejakou reformou?
„Na duchovnej podstate nášho kláštora by som nič nemenila. Ale materiálne zmeny budú potrebné. O desať rokov nás v našom kláštore ostane možno päť, vedšina sestier má okolo osemdesiat rokov. Nebudeme stačiť vyrobiť toľko koláčov, aby sme financovali trojhektárový pozemok. A my už predsa nepotrebujeme veľké múry ako pred päťsto rokmi, keď sme sa bránili proti barbarom. Viem si predstaviť, že by sme bývali v byte.“
Čo vás čaká po návrate do karmelu?
„Najprv cesta, ktorú som už raz prešla. Čaká ma postulát, teda ročné obdobie, v ktorom treba sledovať, ako funguje komunita. Potom dostanem habit a dva roky budem novickou. Zložím prvý sľub. Po troch rokoch dočasných sľubov sa nave- ky zaviažem k chudobe, poslušnosti a čistote.“
Môžete sa o svojej budúcnosti rozprávať aj s rodičmi?
„Karmel a viera sú u nás doma tabu. Keď sa v telke objaví mníška, otec ihneď prepína. Zdá sa mi, že keby som niekoho zabila, ľahšie by sa im to prijímalo. Aj keď to napokon akceptovali, nepochopili to. A ja nepoznám slová, ktorými by som im opísala, čo prežívam. Chápem, že sú zatrpknutí, ale čo mi ostáva? Modlím sa za nich.“
Zdá sa vám, že svet, z ktorého sa opäť chystáte vyčleniť, speje k lepšiemu?
„Myslím si, že speje k horšiemu.“
Čo teda v tom karmeli robíte?
(Smiech a dlhé ticho) „Modlitba funguje. Jedného dňa zistíte, že dobro zvíťazí.“
FOTO – PAVOL FUNTÁL
Čo je karmel?
Karmel je kontemplatívna rehoľa založená na modlitbe a živote v klauzúre. Tá bola kedysi veľmi prísna, sestry sa mohli medzi sebou rozprávať len cez drevenú mrežu. Dnes pravidlá povolili, sestry síce nemôžu z kláštora vychádzať (len určená sestra chodí nakupovať alebo na poštu), môžu však prijímať návštevy. Karmelitánky si na seba zarábajú manuálnou činnosťou. Štrnásť sestier v karmeli vo francúzskom meste Niort pečie koláče.
Na Slovensku karmelitánsky kláštor nie je.
Deň v niortskom kláštore
(6.30 – 21.30)
* meditácie
* ranné chvály
* raňajky
* pečenie koláčov
* eucharistia
* obedné chvály
* obed
* oddych
* štúdium teologických kníh
* pečenie koláčov
* večerné chvály
* večera
* oddych
* čítanie z Písma
Véronique Cottier – sestra Véronique – (1975) vyrastala v Berthegone, malej francúzskej dedinke neďaleko Poitiers. Po strednej škole začala študovať geografiu a históriu. Hovorí, že volanie stať sa karmelitánkou prvýkrát pocítila v deň dvadsiatych narodenín. Do kláštora v Niort vstúpila v roku 1997. Po troch rokoch prežívala krízu zo stavu, v akom niortský karmel bol. Matka predstavená ju vyzvala odísť. Véronique začala pracovať v Paríži ako au-pair. Nikdy však neprestala myslieť na návrat do kláštora. Odhaduje, že k životu mníšky sa vráti o rok.
