Väčšina z nás Dilongových čitateľov pozná iba zlomok jeho tvorby, najmä básnické zbierky, ktoré vydal do roku 1945 na Slovensku. Už v nich dovysoka rastie živý plameň básnikovej rozháranej, nepokojnej duše, až sa zdá, že všetky slová, všetky básnické obrazy, akokoľvek originálne, sa držia v básni práve intenzitou vnútornej žiary, ktorá básnika otvára svetu a v tej istej chvíli pred svetom zamyká. Napokon, v jeho úvahách si prečítame: „Kde vy máte dušu? pýtala sa ma jedna pani. V ohni, odpovedal som.“ Dilonga aj desil oheň, ktorý ho spaľoval, aj sa k nemu náruživo obracal. „Abstraktné veci sú mrazivé,“ napísal a naďalej sa dotýkal vecí sveta rukou dieťaťa, ktoré aj vie, že nejeden z dotykov zabolí, ale bez neho zas nevychutná čaro a krásu okamihu.

Rudolf Dilong nevedel hneď nájsť svoje „meno na zemi“; aké príznačné, miesto nehľadal, miesto akoby mal odjakživa v sebe. Priepasti, ktoré na neho v živote striehli, neboli nebezpečnejšie ako tá jediná, on sám. Celý život prežil v napätí, ktoré ho napĺňa horúčkou i skepsou; či už ako dieťa bez milujúcej matky, alebo neskôr, keď je nútený konštatovať, že „s odporom znášam, že sa s mnohými ľudmi poznám“.

Indviduálna vzbura, ako ju predstavuje aj jeho osud, tu znamená predovšetkým nechuť ani nie sa zmieriť, ale akokoľvek, aj z čo najväčšej vzdialenosti pozorovať prejavy ľudskej prízemnosti a malosti. Tým, že je aspoň v čase svedkom podobných ľudských zlyhaní, cíti sa ich priamym aktérom a berie na seba vinu za čokoľvek nízke a nedôstojné v jeho okolí. Samota, ktorú mu pridelil osud františkánskeho mnícha, ale aj osud básnika, sa tak stáva priestorom, kde sa odohrávajú všetky jeho boje, kde prijíma porážky, lebo už nenájde jediný svetlý deň, jedinú tmavú noc na víťazstvo. „Mnoho ľudí má strach, že budú raz zabudnutí, a ja si z duše prajem, aby som nenechal po sebe stopy,“ - zvolanie hriešnika, básnika, „kniežaťa oblakov“, kľačiaceho pri „bielych a bezsenných“ nohách poézie.

Dilongove úvahy nad sebou vo svete i nad svetom v sebe sú nanajvýš individuálne a hlboko intímne, a predsa - práve preto - zachytávajú i obraz jeho rodnej krajiny („Reční sa stále. Vyčerpali sme sa v chválorečeniach - a dosť.“) aj údel básnika kdekoľvek na svete. A zrejme nenáhodne uvažuje o osude prekliatych básnikov, cítiac ten prívlastok (všimnite si hoci názov ďalšej kapitolky) prilipnutý i na vlastnom živote: „Hrdinovia boli tí, čo mohli mať svet v moci, ale nemali miesta na svete a nemali lásku sveta.“

VIERA PROKEŠOVÁ
(Autorka je redaktorka)