,,Chlapi, teraz môžete vymyslieť, čo chcete, ale musí to byť po anglicky,“ povedal po oscarovom Koljovi v euforickej nálade producent Eric Abraham tandemu Jan & Zdeněk Svěrákovci. Najúspešnejší českí filmoví tvorcovia poslednej dekády neváhali. Z ich dielne vyšiel opus, ktorý má podobné ambície ako Kolja. Napokon, od najdrahšieho filmového projektu v dejinách českej kinematografie sa ani nič iné neočakáva. Jan Svěrák tlmí festivalové nadšenie: „Je to predovšetkým film divácky.“

A húfy tlačiace sa pred pokladňami mu dávajú za pravdu. Tento kasový trhák prichádza teraz aj do slovenských kín.

Tmavomodrý svet. Svet inšpirovaný Ježkovou pesničkou. Príbeh o mužnom priateľstve, bláznivej láske a obyčajnej odvahe. Ale tiež o odmene, ktorú hrdinom prichystali dejiny. Ondřej Vetchý a Kryštof Hádek bojujú v leteckej bitke o Anglicko a lásku Tary Fitzgeraldovej. Za chrbtom mali historickú istotu, že nemecký Messerschmitt bude proti britskému Spitfirovi ťahať za kratší povraz. A nad hlavami svet, ktorý sa kúpal v tmavomodrom.

Svěrákovci: Bol to najťažší film

„Doteraz som písal komédie, hoci niektoré mali horkú príchuť,“ opísal pre Magazín SME vznik scenára Zdeněk Svěrák. „Teraz sa však predo mnou objavila téma, ktorá mala rozmery obrovskej hory. Ako ju zdolať? Vedel som, že nemôžem robiť švindle. Nemohol som ju obísť. Musel som na ňu vyjsť tak, aby som z nej mal dobrý rozhľad. Aby som sa o tento pocit mohol podeliť aj s ostatnými ľuďmi a aby som nespotvoril históriu. Podarilo sa mi to až na desiaty pokus. Bol to výstup, ktorý mi dal poriadne zabrať. Bol to však krásny výstup, hoci trval takmer päť rokov. Dúfam, že aj diváci na Slovensku ho budú vnímať rovnako.“

Na otázku, nakoľko je film o československých stíhačoch o skutočných osudoch konkrétnych letcov, Jan Svěrák odpovedá: „Hrdinovia Tmavomodrého sveta sú vymyslení. Náš film je fikcia, no je inšpirovaná rozprávaním naozajstných vojnových pilotov – generála Františka Fajtla a generála Antonína Líšku. Išli sme s otcom do Anglicka za stíhačmi, ktorí tam po vojne zostali, a vyspovedali sme aj vdovy po tých, čo už zomreli. Zaujímali nás najmä obyčajné veci, ktoré v knihách o pilotoch RAF obvykle nie sú. Napríklad, ako naši letci balili dievčatá a či na nich Angličanky ako na cudzincov brali. Dozvedeli sme sa, že áno, pretože Čechoslováci boli zábavní a väčšinou dobre tancovali, a to dievčatám imponovalo. Pomocou podobných historiek, všelijako upravených a nanovo poskladaných, sme potom príbeh dotvorili a dúfali, že naše filmové dieťa ožije.“

Obidvaja Svěrákovci jednohlasne tvrdia, že Tmavomodrý svet bol ich najťažším projektom. Mladší z úspešnej filmárskej dvojice mal vraj istý čas dokonca pocit, že film ani nedokončí a omdlie, pretože to bolo väčšie sústo, než bol schopný rozhryznúť. Režisérov otec zase s úsmevom tvrdil, že „na staré kolená sa musel učiť novým kúskom“ a film bol pre neho „těžký ořech“.

Kde zohnať 240 miliónov?

Vznikol príbeh humorný i dojemný. Ingrediencie nostalgie, sentimentu a vlastenectva namiešané v svěrákovských pomeroch. Príbeh, v ktorom sa hovorí štyrmi jazykmi – česky, slovensky, nemecky a anglicky. Autenticita príbehu našla svoje ostré kontúry. Kde však nájsť 240 miliónov českých korún?

„Siahli sme po téme, ktorá nás oboch zaujímala, a tiež sme vedeli, že na ňu v českých podmienkach nebudú nikdy peniaze,“ hovorí Jan Svěrák. „Chceli sme nakrútiť kvalitné vojenské scény, a to je tá najdrahšia vec, čo sa dá predstaviť, pretože tam nie sú len triky, ale aj historické lietadlá, ktorých prevádzka je drahá ako čert. Povedali sme si, dobre, bude to aj v angličtine, producent predsa povedal, máte zelenú. Otec to začal písať a zistilo sa, že napriek tomu, že píše po anglicky hovorený film, vzniká z toho vyslovene český film.“

Najprv sa tvorcovia obrátili na „Spojencov“ z druhej svetovej vojny. Nepochodili. Keď boli vo Francúzsku a hovorili, že film bude mať rozpočet vyše 6 miliónov dolárov, Francúzi neveriacky odpovedali: To asi nakrúcate nejakú inscenáciu?

Keby mali rozpočet dvadsať miliónov, vraj by im dali, ale takto boli nedôveryhodní.

Tak sa teda vydali k „Nepriateľom“ – k Nemcom. Pochodili. Dostali takmer polovicu.

„To sú tie paradoxy,“ hovorí Jan Svěrák. „Trochu mi to pripomínalo postavu nemeckého lekára z nášho filmu, ktorý bol v pražskej väznici Mírov a opatroval hlavného hrdinu. Všetku váhu paradoxov sme vtlačili do jeho slov: ‘Rozumiem, prečo som tu väznený ja. My sme vojnu prehrali, ale nerozumiem, prečo ste tu vy‘.“

Českí letci napáchli ideálmi slobody a demokracie, a to nebolo pre stalinistický režim v Československu začiatkom päťdesiatych rokov prípustné. V likvidačnom Mírove mali iba jednu amnestiu – smrť.

Išlo aj o život

Posledná dôležitá scenéria – zábery na mori – sa mala pôvodne nakrúcať vo vodách kanála La Manche. Producenti filmu Jan Svěrák a Eric Abraham však vymysleli lepšie riešenie: Juhoafrickú republiku.

O Myse Dobrej nádeje rozhodli nízke ceny a najmä divoko vyzerajúce, a pritom relatívne teplé more. V ňom mohol zostrelený Sláma pokojne plávať a jeho predstaviteľ Ondřej Vetchý by pritom neprechladol.

„Celé to až tak ideálne nedopadlo,“ hovorí Ondřej Vetchý. „Kaskadéri sa totiž hneď na začiatku na všetko vyflákli, a tak som musel robiť všetko sám. More malo len dvanásť stupňov, hoci mi sľubovali viac, a boli tam obrovské vlny. Vo filme je z tej atmosféry len torzo, pretože veľké vlny boli nepoužiteľné. Navyše, v tých miestach je najväčší výskyt bielych žralokov na svete. Musím povedať, že žraloky boli nakoniec najmenšou hrozbou. Vo vlnách som bojoval o život. Nepodarilo sa mi nafúkať záchrannú vestu. No čo, v Honzových očiach som sa napokon stal nebojácnym hrdinom.“

Bol to 83. deň nakrúcania – písal sa 13. júl 2000 a v Tmavomodrom denníku Jana Svěráka je napísané: „Som v Južnej Afrike a chystáme sa nakrútiť Ondřeja Vetchého topiaceho sa v mori. Loď sa príšerne kymáca a všetci, až na mňa a Erika Abrahama, vracajú. Ondřej najviac. Záchranári mi dohovárajú, že ho v tomto stave nesmiem nútiť ísť do vody. Žeby sa mohol podchladiť alebo dostať kŕč. Že ohrozujem jeho život. Byť režisérom je hrozná práca. Nemôžete takto na lodi uprostred mora povedať: Hm, chlapci, tak dnes nie. A tak pomaly kráčam po palube vrhnúť svojho vracajúceho kamaráta Ondřeja do nebezpečných vĺn Atlantiku. Našťastie, všetko vyšlo. Ondřej to prežil. Je v mojich očiach veľkým hrdinom.“

Kryštof Hádek – next generation

„Ty si tu už predsa bol, nie? snažil sa slušne, ale veľmi dôrazne ‘odpálkovať‘ Kryštofa Hádeka Jan Svěrák, keď vstúpil do miestnosti, v ktorej práve prebiehalo x-té kolo konkurzu na hrdinov Tmavomodrého sveta. Za dverami sa tiesnili stovky ďalších uchádzačov, takže nemalo nijaký zmysel dopriať niekomu aj šancu číslo dva. Podoba so starším bratom Matějom, hercom pražského Divadla na Vinohradoch, sa však vzápätí vysvetlila, takže sedemnásťročného Kryštofa nevyhodili z filmu skôr, než vôbec mohol začať.

O necelé dva roky neskôr sa mu ten istý režisér v priebehu posledného dňa nakrúcania najdrahšieho projektu českej kinematografie všetkých čias konečne priznal: „Na začiatku som si hovoril, že si môj najväčší risk, teraz ale viem, že si moja najväčšia výhra.“

Pre Zdeňka Svěráka bol tento risk v začiatkoch ešte naliehavejší. Vytrvalo odmietal Kryštofa Hádka, no jeho syn mu povedal: „Ako spoluproducent mám v tomto prípade konečné slovo.“

Nakoniec ale scenárista musel konštatovať: „Pred jeho výkonom musím ‘smeknout‘.“

Štvrťmiliardový rozpočet Hádkovi ruky nezväzoval.

„Bral som to ako skvelé prázdniny,“ povedal pri príležitosti slovenskej premiéry. „Keď sa ma pýtali, ako sa mi nakrúca, niekto za mnou odpovedal – veď on ani nevie, že sa nakrúca. A mal pravdu. Bol to môj prvý film. Nemal som s čím porovnávať, čoho sa báť.“

Karel Vojtíšek sa vďaka svojmu predstaviteľovi stal nezabudnuteľnou postavou. S neuveriteľnou ľahkosťou a odzbrojujúcou intenzitou zachytil Kryštof premenu trucovitého puberťáka na mladíka hlboko zraneného ostrosťou prvého citového poryvu a neskôr zrelého mladého muža, ktorý dokáže v kritickej chvíli obstáť ako človek i priateľ.

ĽUDO PETRÁNSKY