Pred desiatimi rokmi som sa ocitol na zámku v Salzburgu a strávil som tam dva týždne spolu s päťdesiatimi spisovateľmi všetkých farieb kože. Začali sme priateľsky a s najlepším úmyslom debatovať o literatúre, dejinách a politike v nádeji organizátorov, že vnesieme trochu poriadku a porozumenia do ideologického chaosu konca storočia.
Po dvoch týždňoch sme sa rozchádzali ako nepriatelia, ktorí si do smrti nezabudnú hrozné vety vyrieknuté v návale nenávisti a pohŕdania. Na pomyselnom ostrove, ktorý zúrivo dobýjali Arabi a Afričania a ktorý čoraz urputnejšie bránili Európania a Američania, sedel totiž John Landau z Izraela, ktorého dedo bol ešte ku všetkému aj hlavným rabínom v Južnej Afrike.
Ani pred týmto zážitkom som nemal ilúzie o schopnostiach ľudí vyvliecť sa z vlastnej kože, spisovateľov nevynímajúc. Neprekvapil ma teda rasizmus ako taký, ale vydesil ma pohľad na jeho najtemnejšiu tvár – antisemitizmus.
O desať rokov neskôr mala Mary Robinsonová z OSN podobný dobrý úmysel ako organizátori zo Salzburgu. Jeho rovnako hrozný dôsledok je priamo úmerný obrovským rozmerom konferencie v Durbane. Ani desať kompromisných rezolúcií už nezakryje hrozivý fakt, že antisemitizmus sa po vyše polstoročí od holokaustu len presunul z Európy do inej časti sveta a že má rovnako zvrhlú podobu. A že jeho najvášnivejšími hlásateľmi bol v tomto prípade ktosi ešte netolerantnejší, než sú politici – mimovládne organizácie.
Na túžbu Mary Robinsonovej konferenčne zdolať rasizmus mimochodom doplatili najviac práve tí, ktorí tvrdia, že sú jeho najpočetnejšími obeťami. Antisemitizmus čiernych Afričanov sa ukázal byť silnejší než téma ich vlastného utrpenia, a preto o ňu za trest prišli.
Ale to už je jedno. Vety nenávisti vyrieknuté na svetovej konferencii ľudí všetkých farieb kože, ktorej účelom bolo nenávisť umlčať, budú práve preto žiť o to intenzívnejšie. Býva len otázkou času, kedy sa slová zmenia na činy.
Autor: MARTIN M. ŠIMEČKA, šéfredaktor
