.

Naozaj dôvod na oslavu. Verejné WC sú totiž problémom mnohých krajín i miest.

Európania si uľavia aj na ulici, Američania sú hanblivejší

Výnimkou je snáď len Viedeň. Podľa viedenského Kuriéra zástupcovia tamojších sanitárnych služieb tvrdia, že hlavné mesto Rakúska má najhustejšiu sieť verejných WC spomedzi všetkých veľkomiest a močenie na uliciach a v parkoch nespôsobuje mestu žiadne vážnejšie starosti.

Inak si mestské služby od Londýna až po Budapešť lámu hlavy, ako sa s týmto problémom vysporiadať. Predovšetkým v lete si milióny turistov a obyvateľov uľavujú priamo na uliciach a otvorených priestranstvách.

Dôsledkom toho sú neraz ťažko poškodené historické budovy, pamätníky, parky a všadeprítomný zápach. Tohto zlozvyku sa podľa prieskumov najčastejšie dopúšťajú Európania a muži. Americkí turisti sú hanblivejší.

Napríklad v Berlíne vraj neraz možno vidieť, ako taxikár zastaví pri okraji vozovky, vystúpi z auta a v prítomnosti desiatok okoloidúcich si jednoducho uľaví. V nemeckej metropole je tento problém najciteľnejší pri známom kostole Gedächtniskirche. Vo svojej histórii sa dočkal už všeličoho, vrátane zničenia počas vojny a neskorších útokov sprejerov. Nikdy sa s ním však nezaobchádzalo tak nedôstojne ako dnes: stále viac turistov, ale aj Berlínčanov bez zábran močí na slávne ruiny. Múry tak musia znovu a znovu prechádzať očistou.

Tento zlozvyk sa však neobmedzuje len na Berlín.

V Londýne schválili úrady vybudovanie stoviek nových verejných záchodov, pretože výskum ukázal, že neustále spŕšky moču spôsobili nenapraviteľné škody na múroch Národnej galérie na Trafalgarskom námestí. Doteraz pripadal v britskom hlavnom meste jeden verejný záchod na 10-tisíc obyvateľov.

Pritom pre Londýnčanov sú verejné toalety symbolom imperiálnej minulosti ich krajiny. Zariadenia, ktorými hlavné mesto Veľkej Británie oplývalo už v predminulom storočí, boli povestné kachličkami z bieleho porcelánu, nablýskanými kohútikmi a pevnými drevenými dverami. Neobsluhoval tam, pochopiteľne, žiadny ušmudlaný dedko, ale upravený zamestnanec, vždy pripravený oprášiť návštevníkovo sako a ponúknuť mu uterák ešte predtým, než ho uviedol do miestnosti hodnej kráľa. Dokonca v roku 1855, keď bola otvorená prvá londýnska verejná toaleta, inšpirovala jedného z návštevníkov na napísanie oslavnej ódy na Thomasa Crappera, britského vynálezcu splachovacieho záchodu.

Čo urobil na verejnej toalete Biľak

Slovensko síce imperiálnu minulosť nemá, verejné záchody však áno. S jedným je dokonca spojená aj temná stránka našej histórie, keď v auguste roku 1968 odovzdal Vasiľ Biľak na istom bratislavskom verejnom WC vtedajšiemu prvému tajomníkovi ukrajinských komunistov Piotrovi Šelestovi pozývací list, na základe ktorého neskôr vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy okupovali Československo.

Ódu na verejné záchody či na ich zakladateľov tu však nikto zatiaľ nenapísal. Niet sa čo čudovať.

Aj keď dnes je už situácia v tomto smere trochu lepšia, ešte pred pár rokmi nebolo takmer možné nájsť verejné sociálne zariadenie na slušnej úrovni. Podľa známeho úslovia o tom, že kultúrnosť národa sa meria kultúrou sociálnych zariadení, by sa dalo teda povedať, že náš národ sa pomaličky skultúrňuje.

Ale ako to už býva, ani v tomto prípade sa nedá zovšeobecňovať.

Ja ti dám, nezaplatiť!

Príkladom môže byť najfrekventovanejšia turistická lokalita Slovenska – Vysoké Tatry. Verejné WC neďaleko autobusovej stanice v Starom Smokovci odrádza už svojím výzorom. A keď k malej ošarpanej budove podídete bližšie, odstraší vás aj vôkol sa šíriaci zápach. Keďže však nablízku nie je iná možnosť, musí človek prekonať odpor, so zadržaným dychom vojsť dnu a potom už rýchlo utekať čo najďalej a znovu sa nadýchať čerstvého vzduchu. Na umytie rúk pri letmom pohľade na umývadlo, kde sa skvie malý zvyšok rozmočeného mydla a vedľa zavesený špinavý mokrý uterák, radšej ani nepomyslí. No a nenápadnú plechovú škatuľku pri dverách, na ktorej svieti kostrbatý nápis „3,- Sk“ v takejto chvíli ľahko prehliadne.

„Hej, vy! Poďte späť, nezaplatili ste,“ kričí za vychádzajúcim mužom stará pani a drobnými krokmi sa náhli k nemu. Muž nereaguje. Spamätá sa, až keď ho „hajzelbabka“ potiahne za rukáv a znovu osloví. V tej chvíli sú zarazení obaja. Chlapík nechápe, čo žena od neho chce, tá je zase zaskočená angličtinou, ktorou na ňu prehovoril. Žena sa však v zlomku sekundy spamätá a začne chrliť: „Zaplaťte. Musíte zaplatiť. Tri koruny. Nerob sa, že nerozumieš. Tri koruny,“ vysvetľuje a šermuje turistovi pred očami tromi vystretými prstami.

Muž nechápavo krúti hlavou, zjavne nerozumie, čo žena od neho chce. Ale zrejme v snahe zbaviť sa dotieravej osoby vyťahuje z vrecka zopár drobných a strká ich žene do ruky. Tá však peniaze odmieta.

„Nie, mne to nedávaj. Tam ich choď hodiť, do kasičky,“ pokračuje vo vysvetľovaní, ukazujúc rukou k záchodom. Cudzinec nakoniec pochopí, vracia sa na miesto, ktoré pred malou chvíľou so zhnusenou tvárou opustil a počuť, ako na dno plechovej škatuľky dopadnú mince. Vzápätí s úsmevom, krútiac hlavou, odchádza.

„Ja ti dám! Kam by som došla, keby každý nezaplatil,“ šomre si tetuška už len pre seba.

Iné je to už napríklad na verejnom WC na prízemí obchodného domu vedľa hotela Toliar na Štrbskom Plese. Neoplýva síce nijakým extra luxusom, je však čisté a návštevník si má aj kde a čím umyť ruky. Za vstup do „oázy úľavy“ sa platia dve koruny.

Čo si ale počať, keď to na človeka príde trebárs počas túry v horách, kde niet nijakých búdok? Nejeden turista to rieši odbehnutím do kríkov. Niektorí sa však ani tam nenamáhajú a stopy po sebe zanechajú priamo na turistickom chodníku. Vedľa niektorých chodníkov (napríklad zo Štrbského Plesa na Solisko alebo neďaleko vodopádov Studeného potoka) môžete dokonca naraziť na miesta, ktoré vyzerajú, akoby ich za účelom vykonania potreby navštívil prinajmenšom celý zájazd.

A tak sa miestami Tatranský národný park začína podobať na jedno veľké verejné WC.

To sa radšej …

Na čistotu a úroveň verejných sociálnych zariadení vplývajú najmä dva faktory. Kultúrnosť ich návštevníkov a prístup prevádzkovateľov. Vari najnižšiu úroveň majú jedni aj druhí na našich železniciach. Neraz vôbec nezáleží na tom, či cestujúci použije WC vo vozni druhej alebo prvej triedy. Rozdiel v nich totiž nie je takmer žiadny. Voda často netečie ani v jednom, papier nie je pravidelne ani v jednom, mydlo a utierky na ruky je vzhľadom na netečúcu vodu zbytočné hľadať.

„Ja tam nejdem, to sa radšej po…,“ okomentoval nedávno v rýchliku z Bratislavy do Košíc stav záchodu vo vozni prvej triedy jeden z cestujúcich.

Špina a zápach sú u nás charakteristické predovšetkým pre toalety na železničných staniciach. V poslednom čase sa však aj to mierne zlepšilo. WC na bratislavskej Hlavnej stanici boli pred niekoľkými mesiacmi medializované kvôli inštalácii kamier, ktoré snímajú ich interiér. Ich prevádzkovateľ sa útokom, poukazujúcim na neprípustný zásah do súkromia, bránil tvrdením, že návštevníci toaliet rozkrádali a ničili zariadenie, a preto pristúpil k takémuto riešeniu. Zrejme účinnému, pretože dnes sú WC na Hlavnej stanici udržiavané v čistote a poriadku.

Pomerne čisté sú aj záchody na železničnej stanici v Trnave, aj keď to podľa slov ich pravidelných návštevníkov vždy tak nebýva.

Trnava sa však v tomto smere môže popýšiť inou kuriozitou. Ak potrebujete ísť na „veľkú“, nestačí zaplatiť päťkorunový poplatok, musíte zložiť aj dvadsaťkorunovú zálohu, aby vám obsluhujúci personál dal kľúč od kabínky. A toaletného papiera dostanete toľko, že to nestačí ani na vysmrkanie.

Nie je to podradná práca

„Som sama, doma mi bolo dlho, tak som išla robiť sem,“ zdôveruje sa stará pani, ktorá vyberá poplatky a stará sa o čistotu na verejnom WC na autobusovej stanici v Námestove.

Túto nie práve lákavú prácu nepovažuje vôbec za podradnú.

„Pamätajte si, žiadna robota nie je menejcenná, aj toto musí niekto robiť,“ hovorí.

Koľko za svoju prácu dostáva, však nechce prezradiť. S tými „pár korunkami“, ktorými si prilepší k dôchodku, je vraj ale spokojná.

„Hlavne som medzi ľuďmi a s kadekým sa môžem porozprávať. Niektorí ľudia sú ale hrozní. Nechcú platiť. Jedni sa tvária, že sa ponáhľajú na autobus, iní vraj nemajú drobné a minule mi tu jeden začal nadávať, že som sprostá hajzelbaba a či sa nehanbím vyberať peniaze za to, že on sa chce iba vymočiť, čo je predsa normálna ľudská potreba. No čo mám s takýmito ľuďmi robiť? A opilci, s tými je to ešte ťažšie. Všetko pošpinia, nezaplatia a ešte aby som sa s nimi naťahovala, keď tam spadnú a zaspia,“ spomína príkoria, s ktorými sa stretáva každý deň.

„Ozaj mladý pán, aby som nezabudla. Boli ste na záchode, dostanem tri korunky,“ dodáva na rozlúčku.

ANDREJ ŠIMONČIČ