Ľubka a Ivo chodia spolu už sedem rokov. Ivo je introvert. Keď rozpráva, tak iba pre seba, celý akoby sa pritom schúlil, šomre si popod nos. Nie je mu takmer rozumieť. Hoci už roky hrá v banskobystrickom Divadle z pasáže, o jeho vnútri sa vedelo veľmi málo. Našiel si však Ľubku a tá mu rozumie úplne všetko. Sedia vedľa seba v autobuse a Ľubka potom ostatným rozpráva, čo Ivo cíti, čo si myslí. Robí mu sprostredkovateľa a jeho priatelia sa o ňom dozvedajú úplne nové veci. Z ich vzťahu cítiť, že funguje, je vystavaný na dôvere, zodpovednosti, sem-tam sa pritrafí aj žiarlivosť. A smútok, keď sa musia odlúčiť. Čo ich však trápi oveľa viac, je otázka, čo bude s ich láskou ďalej. Väčšina ľudí má životné plány – nájdem si partnera, vezmeme sa, budeme mať dieťa. U nich to nejde. Oni o sebe rozhodovať nemôžu. Sú totiž mentálne postihnutí. Aby vôbec mohli spolu byť, držať sa za ruky, boli potrebné dlhé a citlivé rozhovory psychologičky, rodičov i samotného Iva a Ľubky.
Kým napríklad v Nemecku mentálne zaostalých kňazi zasnúbia, aby nežili v hriechu, a v Dánsku môžu pod špeciálnym dohľadom praktizovať sex, na Slovensku riešime, či je pre nich normálne zaľúbiť sa. Právo na sexuálny život, to je takmer nepredstaviteľná vec. Mentálne postihnutí ľudia však cítia rovnako ako zdraví. Vedia sa zamilovať, trpieť pre lásku. A keď biologicky dospejú, aj ich hormóny sa búria, príroda si žiada svoje. Nemožno pred tým zatvárať oči.
