Večné deti?

Na vine je asi aj vžitá téza o večných deťoch. Mentálne zaostalým sa tyká, v minulosti ich automaticky zbavovali svojprávnosti. Pritom niektorí dospelí ľudia s Downovým syndrómom sú zorientovaní v politike aj v kultúre, sú schopní samostatne bývať, pracovať. A milovať.

„Máme herca, ktorý sa raz tak zaľúbil, že nebol schopný ani hrať. Sledovala som ho v zákulisí. Pokojne sedel, keď sa zrazu objavila osoba, do ktorej bol zaľúbený. Celý znervóznel, až sa chytil za žalúdok, ako ho to rozrušilo,“ hovorí Viera Dubačová, ktorá vedie banskobystrické Divadlo z pasáže, kde hrajú mentálne postihnutí herci. Trávi s nimi mnoho hodín, na skúškach, predstaveniach, zájazdoch. Pozná ich súkromie, problémy i hlásiacu sa sexualitu.

„U niektorých je silne vyvinutá sexuálna túžba. Máme herečku, na ktorej cítiť, že má vrúcny vzťah k mužom. Zaujíma ju to a priťahuje. Neinformovanosť by mohla byť pre ňu až nebezpečná. Preto sa spoločne s psychologičkou s našimi dievčatami rozprávame o ženských veciach, dospievaní, prečo je menštruácia. Keď mentálne postihnutým nikto nevysvetlí, čo sa to s nimi zrazu deje a prečo je to tak, sú zmätení. Alebo si to vysvetľujú sami a ešte viac sa zamotajú.“

Hovoriť o veciach súvisiacich so sexom je dôležité ešte z jedného dôvodu. Mentálne zaostalí ľudia sú mimoriadne dôverčiví, preto im hrozí riziko zneužitia. Vďaka integračným snahám dnes už nie sú schovávaní za brány ústavov, objavujú sa na uliciach a mnohí sú pekní. S mentálnou poruchou sa totiž vôbec nemusia spájať telesné defekty. Telesne vyspelé dievča či chlapec sú však naivní ako deti. Intuitívne síce vedia, kto je dobrý a kto zlý, ale dajú sa ľahko zlákať hoci na sladkosti.

Jedným z cieľov sexuálnej výchovy je preto učiť ich ubrániť sa a povedať nie.

Nejde len o sex

Dobre fungujúci ústav pre mentálne postihnutých bol v minulosti taký, kde nebol hluk, a chovanci, často tlmení liekmi, navlečení v teplákach, sedeli alebo ležali, sestričky im strihali nechty a menili vložky. Retardácia bola diagnózou a v starostlivosti sa volil viac medicínsky prístup. Platil tiež pojem „nevzdelávateľné deti“.

To však už neplatí.

„Každý je vzdelávateľný,“ hovorí MUDr. Sylvia Bzdúchová. „Ak niekoho naučíme, aby si zapol gombičku, aj to je vzdelávanie. Treba skúšať, čo všetko dokáže, a cez motoriku rozvíjať mentálne schopnosti. Lebo, každý opakovaný podnet pomáha rozvoju človeka.“

MUDr. Bzdúchová vie, o čom hovorí. Z vlastnej skúsenosti, ale aj z praxe pozná príklady, keď deti s rizikom mentálneho postihnutia vďaka včasnej diagnostike a cielenej podpore v priebehu 6 až 8 rokov dobehli rovesníkov aj v psychickom vývoji. Začať však bolo treba hneď po narodení. Najprv iba na základe vlastných skúseností a odbornej literatúry pod vedením profesora K. Matulaya z martinskej psychiatrickej kliniky radila rodičom postihnutých detí, neskôr absolvovala stáže na psychiatrických klinikách a v sociálnych zariadeniach v Holandsku, Nemecku a Veľkej Británii. Podarilo sa jej získať peniaze na viaceré projekty, ktoré sa realizovali v spolupráci s ministerstvom práce a sociálnych vecí s domovmi sociálnych služieb.

V rámci debát so zamestnancami domovov sa čoraz častejšie objavoval problém, čo s prejavmi sexuality u chovancov. Semináre na túto tému mali prekvapujúcu účasť, preto sa MUDr. Bzdúchová rozhodla prehĺbiť si vedomosti a v Nemecku absolvovala trojsemestrové štúdium. Ako jediná na Slovenskú vlastní certifikát, ktorý ju oprávňuje viesť špeciálne tréningy a pracovať ako poradca v tejto oblasti .

Riešiť problematiku sexuálnej výchovy a prípravy na partnerstvo občanov s mentálnym postihnutím a ľudí v domovoch sociálnych služieb je však aj vládna úloha. Jej koordinátorkami sú Mgr. Mária Tóthová, riaditeľka Domova sociálnych služieb pre deti a dospelých v Šoporni, a PhDr. Katarína Sabová.

Prvé kroky – diskusia so širokým spektrom odborníkov, pretože je tu množstvo otvorených otázok – sa už podnikli.

Problém sa nesmie chápať izolovane, týka sa legislatívy, morálky, etiky, chráneného bývania.

Práve v týchto týždňoch podstupuje šestnásť starostlivo vybraných ľudí špeciálny výcvik. Budú „trénermi trénerov“, ich úlohou bude po vyškolení pracovať v tejto oblasti a školiť ďalších. Vybrať vhodných kandidátov nebolo jednoduché.

Museli to byť ľudia, ktorí pracovali s mentálne postihnutými, majú k nim pozitívny vzťah, majú zdravý vzťah k sexualite, nemajú zábrany aj voči iným spôsobom realizácie sexuálneho života, musia vedieť pracovať so skupinou. Musia byť tiež kreatívni, veď presné návody stanoviť nemožno. Každý človek si vyžaduje individuálny prístup.

Kňazi sexuológmi

Školenia vedie MUDr. Sylvia Bzdúchová. Vie, že je to háklivá otázka. Aj v Nemecku, kde sa vyškolila, je sexuálna výchova mentálne postihnutých pomerne novou témou.

„Cez vojnu tam takmer všetkých mentálne postihnutých vyvraždili, takže problém sa objavil až v sedemdesiatych rokoch, keď dospeli nové generácie. Paradoxne, prví, kto sa začal problémom zaoberať, boli farári. V Nemecku sa mentálne postihnutí, rovnako ako u nás, nemôžu sobášiť. Ak teda došlo k sexuálnemu súžitiu, žili v hriechu.“

V 1977 urobil profesor Walter, evanjelický farár u pracovníkov zariadení sociálnej starostlivosti prieskum tolerancie voči prejavom sexuality mentálne postihnutých. Ukázalo sa, že až 94 percent ľudí nemalo nič proti tomu, aby sa obyvatelia stretávali povedzme v rámci popoludní na čajoch, kde by spolu komunikovali, nadväzovali priateľské vzťahy. Deväťdesiat percent tolerovalo sebaukájanie, keďže vedeli, že mnohí chovanci nemajú inú možnosť. Osemdesiatsedem percent nemalo nič proti tomu, ak sa mentálne postihnuté dvojice navzájom láskali a prejavovali si nežnosti, 84 percent by tolerovalo pohlavný styk a 76 by nemalo nič proti tomu, keby sa uzavrelo čosi podobné ako manželstvo.“

Riešením, ktoré malo uspokojiť pána Boha aj verejnosť, ale hlavne pomôcť postihnutým, bola myšlienka páry zasnúbiť.

„Zásnuby v kostole boli požehnaním, aby nežili v hriechu. Navyše, postihnutí prešli určitou sexuálnou výchovou odborníkov, najmä čo sa týka antikoncepcie. Kňazi to privítali, lebo v rámci evanjelickej cirkvi je povinnosťou kňaza príprava na manželstvo.“

Klamanie telom

Keď si otec Márie Tóthovej pred časom prečítal v Magazíne SME článok o šopronskom domove, kde sa okrajovo spomínal aj program sexuálnej výchovy, prišiel za dcérou celý vydesený.

„Majka, snáď nechcete, aby tam spolu spávali?“

Je to častý omyl. Ľudia si neuvedomujú, že samotný sexuálny styk je len čiastkový problém, sexuálnu výchovu treba chápať v širších súvislostiach. Patrí tam vedenie k hygiene, porozumenie vlastnému telu, vzťahy chlapec – dievča, vzťahy v rodine, s cudzími ľuďmi, prevzatie zodpovednosti za svoje správanie, pripravenosť mentálne postihnutých na situácie, ktoré ich čakajú pri integrácii do spoločnosti.

Okrem toho, iba desať percent mentálne zaostalých je na takej úrovni, že dospeje až k pravidelnejšiemu pohlavnému styku. Fyziologický vek im síce plynie, rastú, majú sekundárne pohlavné znaky, ale ich sexualita je detská. Až 80 percent neprekročí hranicu 8 rokov, mnohí zostávajú na úrovni predškolákov. Tak treba chápať aj ich prejavy.

„Každé dieťa zhruba do piateho roku nemá vyvinutú abstrakciu,“ zdôrazňuje Sylvia Bzdúchová. „Ak by mu matka iba hovorila „ľúbim ťa“, no neobjímala ho, citovo by strádalo. Potrebuje konkrétne prejavy lásky. Rovnaké je to u mentálne postihnutých. Muž má síce tridsaťšesť rokov, ale jeho mentálny vek je na úrovni štyroch rokov. Chce sa pritúliť ako päťročné dieťa, a to, že sa mu niekto páči, vyjadruje spôsobom malého dieťaťa, teda konkrétne. Keďže však vyzerá ako dospelý chlap, mylne sa to interpretuje ako sexuálna agresivita. Ďalší príklad – deti predškolského veku sú zvedavé. Aj pätnásťročný mentálne postihnutý chlapec dvíha dievčatám sukne, ale nie preto, že je neslušný. Len si všimol odlišnosti a zaujíma ho to. Siaha na prsia, lebo je to niečo, čo on nemá.“

Rovnako je to s obnažovaním. Dieťa sa začína hanbiť až medzi štvrtým a piatym rokom. Preto mentálne postihnutý dospelý muž na úrovni malého dieťaťa nemá problém rozopnúť si nohavice.

„Necíti hanbu. Treba ho naučiť, že sa to nemá. Rozumom to možno nepochopí, ale dá sa naučiť určitému poriadku.“

Potichúčky

S ohlasujúcim sa pohlavným dozrievaním si nevedia rady nielen mentálne postihnutí, ale ani ich rodičia.

Jeden z príkladov, ako by to fungovať nemalo, hoci to vôbec nie je zriedkavosťou.

Mamička sa roky láskyplne mazne so synčekom, až raz zistí, že chlapec má stoporený úd. Vyľaká sa a vyrieši to tak, že si ho viac nepritúli, úplne ho odsunie. Syn to nechápe, dožaduje sa náruče. A matka sa začne sťažovať, že chlapec je zrazu agresívny.

O mylne chápanej agresivite napísal John Steinbeck slávnu knižku O myšiach a ľuďoch. Dobrácky Lennie, ktorý túži len pohladkať vlasy hebké ako myšací kožúšok, spanikárenú ženu prisilno stisne. Stane sa vrahom a odplatou je lynč.

„Ani mne sa o sexuálnych otázkach nehovorí ľahko,“ pripúšťa riaditeľka šopronského domova Mária Tóthová.

„Lenže, príde za mnou zmätený Floriško – Majka, ja som mal sen a potom som sa kýval a potom mi bolo dobre. Dokázala som mu povedať, že je to normálne, to tak cítia všetci ľudia, ktorí sa ľúbia. Človek by nemal zostať šokovaný, keď narazí na takýto problém. V našom ústave sú dospelí muži. Keďže nemôžu mať partnerky, časté sú homosexuálne vzťahy, ukájanie sa. Masturbácia je najčastejším spôsobom sexuálneho aktu. Riešením nie je pohoršene klepnúť po prstoch – čo to robíš?! Pokiaľ to ich mentálna úroveň umožňuje, učíme ich, aby to robili v súkromí. A je samozrejmosťou, že prv než sestrička vojde do izby, zaklope.“

Častý je názor, že mnohí mentálne postihnutí sú hypersexuálni.

„Ľudia sa čudujú, on masturbuje dvadsaťkrát denne. Lenže je to preto, že nevie ako, a stále sa nachádza v stave vzrušenia – nedokáže sa uspokojiť. Keď ho to naučíme, možno to bude robiť raz, dva razy do mesiaca,“ vraví doktorka Bzdúchová. Zároveň však pripúšťa, že nie je doriešený problém, kto to má učiť. Lekári to odmietajú, vychovávateľ by mohol byť obvinený zo zneužívania. Viacmenej sa o tom mlčí, muža to bez vysvetlenia mechanicky naučí opatrovateľka, v lepšom prípade otec.

„Nie je to doriešené ani v Nemecku. Bolo tam jedno združenie, ktoré zadarmo poskytovalo sexuálne služby vozičkárom a telesne postihnutým. Mali potvrdenia, že sú zdraví, že používajú ochranu, že to robia zadarmo, v rámci dobročinnosti. Iniciovala to jedna žena, ktorej brat bol odkázaný na vozík. Boli sympatizanti aj odporcovia, ale myslím, že to tam funguje dodnes.“

Práva toľko, koľko zodpovednosti

Mentálne postihnutých treba zasvätiť do sexuálnych otázok, len treba zvážiť, kedy a na akej úrovni im sex umožniť. Je zbytočné zaťažovať pohlavným stykom hlavu človeka, ktorý žije ešte v detskom svete, treba však myslieť aj na tých desať percent, ktorí chcú a dokážu partnersky pohlavne žiť. Rodičia aj personál ústavov im v tom bránia aj zo strachu z otehotnenia. Do určitej miery oprávnene.

Kým napríklad mnohí muži s Downovým syndrómom sú neplodní, rovnako postihnuté ženy dieťa mať môžu. Asi 40 percent detí, ktoré sa narodili mentálne postihnutým rodičom, je normálnych. Majú teda právo na adekvátnu výchovu, ktorú im postihnutí rodičia nemôžu poskytnúť.

„Naším heslom preto je – iba toľko práva, koľko je zodpovednosti,“ upozorňuje MUDr. Bzdúchová. „Nemôžu využívať všetky práva naplno, napríklad právo mať dieťa. Neznamená to však sexualitu poprieť násilím či ignorovaním Treba ich viesť k tomu, aby používali antikoncepciu, prípadne, ak súhlasia, dali sa sterilizovať.“

V Dánsku je riešením takzvaný kontrolovaný sex. Vybrané páry, ktoré sú na dostatočnej mentálnej úrovni a dlhší čas spolu „chodia“, môžu po čase spoločne bývať a pohlavne žiť. Deje sa to však s asistenciou a podporou psychológa, sexuológa, gynekológa, chodia na pravidelné lekárske prehliadky, podáva sa im vhodná antikoncepcia.

Viera Dubačová sa s takými dvojicami aj ich vychovávateľmi stretla.

„Majú vyhradené presné dni, kedy môže dôjsť k styku. Dopredu sa na to tešia, sú spokojní, vyrovnaní a šťastní.“

Na Slovensku je to hudba budúcnosti. U nás zväčša nie sú ani koedukované ústavy, takže muži a ženy prežijú celý život bez možnosti zažiť lásku s opačným pohlavím. Pritom Ján Škott, riaditeľ domova sociálnych služieb pre deti a dospelých na Javorinskej ulici v Bratislave, kde žijú spoločne ženy aj muži, hovorí najmä o pozitívach takéhoto súžitia. Problémov je minimum. Väčšine stačí priateľstvo, ležať vedľa seba a hoci len počúvať hudbu. Nakoniec, čo je na tom zlé prejavovať si navzájom city.

Pri súčasnom nedostatku personálu v sociálnych zariadeniach ani tá najláskavejšia sestrička nestihne každého pohladkať. Tak nech sa hladkajú navzájom.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ