Od konca 70. do začiatku 90. rokov sužovala Európu makroekonomická nestabilita, vysoká nezamestnanosť, preregulované trhy (vrátane finančných), neregulované monopoly a neefektívne štátne odvetvia. Za uplynulé desaťročie síce Európa v obnove stability významne pokročila, menej úspešná bola však pri presadzovaní mikroúrovňových reforiem potrebných na dereguláciu trhov a zlepšenie ich efektívnosti. Prečo je to tak? Ponúka tento vývoj nejaké poučenie krajinám strednej a východnej Európy, ktoré sa chystajú vstúpiť do Európskej únie?
Na začiatku 90. rokov vysoká inflácia a rastúce štátne zadlženie dali niektorým krajinám únie dôvod na pocit „krízy“: Ak zachvátia váš dom plamene, cena za ničnerobenie je príliš vysoká, než aby ste sa ďalej len nečinne prizerali. Vďaka kríze menového kurzu z roku 1992 si talianski politici uvedomili, že s neporiadkom vo verejných financiách musí niekto niečo urobiť. Vďaka strachu, že krajina zostane mimo eura, vznikol politický konsenzus v potrebe urobiť správne opatrenia.
Dnes už dom európskeho hospodárstva plamene neohrozujú. Preto je pri pokusoch o liberalizáciu trhov a zvýšenie efektívnosti oveľa ťažšie prelomiť vplyv lobistických skupín. Francúzsko v júni prešlo mesiacom štrajkov a pouličných protestov v štýle roku 1968, aby dokázalo zaviesť drobné penzijné reformy: zrušenie niekoľkých zvláštnych výhod zamestnancov verejného sektoru.
Maastrichtské kritériá, ktoré viedli k vytvoreniu eura, boli účinné preto, že ich zaviedla medzinárodná dohoda a kontrolovala sa nadnárodne. „Trest“ za ich nedodržanie bol jasný, tvrdý a istý - vylúčenie z menovej únie. Dnes už Európu nič také neohrozuje. Takže členské štáty únie majú žalostne slabú motiváciu pokračovať v reformnom procese. Nebolo by možné využiť na uskutočnenie štrukturálnej reformy nejakú podobu maastrichtského procesu? V istom zmysle sa už taký proces rozbehol.
Jedným mechanizmom, ktorý už veľakrát dokázal pritiahnuť uzdu lobistickým skupinám a teda presadiť štrukturálne reformy, je zásah Európskej komisie. Francúzsko sa rozhodlo dovoliť veľmi mierne otvorenie svojho trhu s elektrinou deň pred začiatkom formálneho konania Európskeho súdneho dvora proti krajine pre porušenie smernice únie. Taliansko po sedemdesiatich rokoch ukončilo zásahy štátu do priemyslu vďaka razantnosti komisárov EÚ pre hospodársku súťaž.
Pochopiteľne, Európska komisia môže hrať pozitívnu úlohu len vtedy, keď za svoj prijme postoj blízky liberalizácii a neuviazne v pasci snáh o koordináciu štátnych regulácií vnútri únie. Reguláciu trhov nie je potrebné koordinovať. Vo viacerých prípadoch ju však treba odstrániť.
Pozrime sa na európske finančné trhy, ktoré sú alternatívou ako pohnúť reformou. Finančným trhom v minulosti dominovalo niekoľko veľkých bánk a do istej miery to platí dosiaľ. Keď bolo zavedené euro, banky v Európe stáli za približne 80 percentami všetkého financovania firiem, pričom v USA ide len o 30 percent. Banky sú často menej ochotné financovať riskantné, aj keď skvelé nápady. Ako veritelia sú oproti akcionárom aj menej schopné firmy sledovať.
Pred príchodom eura boli regionálne trhy malé a nelikvidačné. Rozvoj moderných, vysoko likvidačných finančných trhov bol jedným z hlavných prínosov: počas niekoľkých rokov sa napríklad bankové úverovanie v Nemecku prepadlo zo 74 percent na 32 percent úhrnu prostriedkov získaných veľkými nemeckými spoločnosťami. V Taliansku sa percentuálny podiel bankového úverovania vzhľadom na úhrn prostriedkov získaných veľkými talianskymi spoločnosťami znížil zo 75 percent na 50 percent - tento rozdiel tvoria prevažne emisie obligácií firiem.
Poučenie pre nové členské štáty z východu je jasné: len čo sa ocitnete v únii, vonkajší tlak na reformu sa zníži a hnaciu silu reforiem bude potrebné nájsť doma. Prioritou by mali byť reformy zamerané na dereguláciu finančných trhov.
© Project Syndicate
Autor: ALBERTO ALESINAFRANCESCO GIAVAZZI(A. A. je profesorom ekonómie na Harvardskej univerzite, F. G. profesorom ekonómie na Univer
