stoval svoj nesúhlas s meštiackym svetom a hľadal východiská i v orientálnej filozofii (Siddhárta), čím vlastne anticipoval veľa z toho, čo sa dnes stalo u viacerých autorov módou.
Súbor poviedok Ľúbostné príbehy, ktoré vychádzajú vo výbornom preklade Daniely Humajovej (Petrus, Bratislava 2003), ukazuje Hesseho zasa z inej stránky, ako analytika pubescentných stavov, týkajúcich sa predovšetkým lásky. Hesseho postavy chlapcov majú zväčša autobiografický základ, ide teda o jeho vlastné skúsenosti, umocnené ešte znalosťou mladého človeka tej doby a doby vôbec. Poviedky vznikali na prelome storočí a z dnešného hľadiska je azda aj zaujímavé mimovoľne porovnávať, aká bola predstava o láske vtedy a aká je dnes, resp. ako k tejto téme pristupovala literatúra.
Hesse je napriek svojmu neskoršiemu skepticizmu romantik, očarený prírodou, a to sa príznačne odzrkadľuje aj v jeho ľúbostných príbehoch; v každom z nich zohrávajú nemalú i psychologickú úlohu prírodné scenérie. V poviedke Júl sa vyskytuje starý dub, ktorému autor dokonca pripisuje ľudské vlastnosti. Hesseho postavy, zväčša študenti, sa zamilúvajú na prvý pohľad, a to absolútne bezo zvyšku, lebo citový zážitok zaberá celé ich vedomie, dni i noci, nie sú schopné myslieť na nič iné. Takýto stav Stendhal nazýva vo svojich esejach o láske prvou kryštalizáciou. Pritom stojí za zmienku, že v túžbe Hesseho mladíkov - autor skúma len ich vnútro, dievčenské hrdinky sa prejavujú iba vonkajškovo - niet ani stopy po sexe, nejde im o styk, skôr o dotyk. Napríklad hrdina spomenutej poviedky Paul pocíti rozkoš z prostého dotyku ženskej ruky, ktorý v ňom vyvolá „zadúšajúce kŕče“.
Ale už v tomto počiatočnom, zárodočnom štádiu lásky sa stavajú mladým zaľúbencom do cesty rozličné prekážky, vynárajú sa nečakaní sokovia a v ešte nerozvinutom vzťahu dochádza k zvratom. Aj tieto križovatky lásky zachytáva Hesse bravúrnym spôsobom a pre jeho hrdinov znamenajú poučenie: „V láske nevyhnutne každý, aj ten najšťastnejší, začína porážkou,“ ba akési estetické zadosťučinenie („Utrpenie beznádejnej lásky, strach, nerozhodnosť boli vlastne oveľa krajšie než všetky tie drobné chvíle šťastia a úspechy.“) Absencia telesnej rozkoše neznamená, že by Hesse trpel nejakou neprirodzenou cudnosťou - veď v románe Stepný vlk sa vyskytuje heterosexualita i lesbická láska a v indickej legende Siddhártha je téma telesnosti takisto.
Hesse v tejto knihe využil i niektoré historické romance a legendy; tie však už nepôsobia tak autenticky. Zvláštnou výnimkou je poviedka O Casanovovi, ktorá sa svojím ironickým poňatím vymyká z ostatných príbehov. Opisuje starnúceho zvodcu, rozhodnutého vstúpiť do kláštora, aby sa napokon vrátil k svojmu pôvodnému pôžitkárstvu.
Ľúbostné príbehy sú plné mladistvého rojčenia i neškodných, ale poučných sklamaní, ktoré tvoria súčasť ľudského poznania v najkrajšej fáze života. Fundovaný doslov Volkera Michelsa konfrontuje fakty z Hesseho biografie s ich novelistickou podobou.
JOZEF BŽOCH
