li a dali súhlas na jeho stíhanie za činy, ktoré vykonal ako primátor Bratislavy. Peter Kresánek si sám želá, aby medializovanú kauzu ukončil rozsudok nezávislého súdu. Verejne priznal, že za to, čo urobil, cíti zodpovednosť - nie však trestnoprávnu, ale iba politickú. Vyšetrovateľ má iný názor. Podľa neho je bývalý primátor dôvodne podozrivý, že sa dopustil trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Zodpovednosť zaň je iná než len politická. V minulom funkčnom období, v ktorom Slovenskej republike vládla koalícia predsedov Mečiara, Ľuptáka a Slotu, hlavné mesto štátu spravovala vtedajšia opozícia. Poslanci Čarnogurského KDH, Moravčíkovej Demokratickej únie, Langošovej Demokratickej strany i Migašovej SDĽ mali v mestskom zastupiteľstve Bratislavy spoľahlivú väčšinu, ktorú využívali i vo svoj prospech. Väčšina v zastupiteľstve rozhodla, že mesto predá ich stranám budovy, v ktorých sídlia. Tak prišla k svojej centrále SDĽ i DÚ. SNS sa musela o seba postarať inak, lebo jej žiadosti o kúpu mestského majetku zastupiteľstvo nevyhovelo. Na konci roka 1996 prišla na magistrát žiadosť na odkúpenie veľkej budovy na Žabotovej ulici. Neposlala ju žiadna zo strán, ktoré v nej sídlili, teda ani KDH, či SDSS, alebo MKDH, ale súkromná spoločnosť MAANA, ktorú založil pokladník KDH Peter Gabura. Bol to začiatok dlhej reťaze prešľapov a pochybení, ktoré viedli až k trestnému stíhaniu exprimátora.

Hlavné mesto má síce v zásadách hospodárenia zapísané, že priamy predaj sa povoľuje len výnimočne, no v decembri 1996 poslanci zastupiteľstva schválili uznesenie číslo 436, ktorým predali objekt s trhovou hodnotou vyše 100 miliónov korún súkromnej spoločnosti, o ktorej všetci vedeli, že je blízka KDH. Tá zaň mala zaplatiť iba 14 miliónov. Komisia finančnej stratégie mesta pritom predaj neodporučila a nerokovala o ňom ani komisia podnikateľských činností - bez jej stanoviska sa mestskí poslanci nemali týmto bodom vôbec zaoberať. Lenže zastupiteľstvo sa ním zaoberalo a rozhodlo bez otáľania. Potom však trvalo celých sedem mesiacov, kým magistrát uzavrel so spoločnosťou MAANA kúpnu zmluvu. Keď ten deň napokon svitol, obe strany uzavreli hneď dve zmluvy.

Obe boli podpísané 29. júla 1997 a rozdiel medzi nimi bol „iba“ v tom, že prvá predala kupcovi i to, čo mestské zastupiteľstvo v uznesení o predaji ani nespomenulo: prístavbu budovy, v ktorej sa nachádzajú garáže. Keďže úradníčka katastrálneho odboru na túto nezrovnalosť prišla a nebola ochotná v úradnom konaní pokračovať, náhle sa objavila druhá zmluva, takisto podpísaná 29. júla 1997 (!), no v nej sa už garáže nespomínajú…

Napriek tomu ich spoločnosť MAANA, hoci jej nepatrili, od roku 1998 prenajímala mestu - najskôr za ročný poplatok 165-tisíc a neskôr až za 198-tisíc korún.

Tento nanajvýš podivný „nájomný“ vzťah, v ktorom mesto platilo súkromnej firme za to, že používalo svoje vlastné garáže, sa ukončil až vtedy, keď hrozil škandál. Na ďalších prešľapoch magistrátu sa osobne podieľal primátor Kresánek.

Uznesenie mestského zastupiteľstva číslo 436 jednoznačne stanovilo, za akých podmienok mesto predáva svoj majetok na Žabotovej ulici spoločnosti MAANA. Za budovu žiadali poslanci sumu 10 257 838 korún a za pozemok 3 649 050 korún, čiže spolu takmer 14 miliónov. Celá suma mala byť splatená do dvadsiatich dní po uzavretí kúpnej zmluvy. Inými slovami: poslanci predali budovu pod cenu, ale dali si podmienku, že ju celú a naraz vyplatí nový majiteľ. Napriek tomu, že sa uznesenie stalo súčasťou kúpno-predajnej zmluvy, spoločnosť MAANA dostala inú možnosť. Primátor Kresánek s ňou totiž v mene mesta podpísal takú zmluvu, ktorá obsahovala aj článok II, odsek 3: „Za splnenie tejto povinnosti sa považuje už splatenie 25 percent kúpnej ceny do 20 dní od podpísania tejto zmluvy. Celá suma musí byť uhradená do 12 mesiacov od podpísania zmluvy.“

Podľa uznesenia poslancov mal primátor uzavrieť takú zmluvu, aby nový majiteľ zaplatil sto percent ceny do dvadsiatich dní. Namiesto toho Peter Kresánek podpísal celkom inú zmluvu, ktorá bola v zjavnom rozpore s uznesením zastupiteľstva. Na také konanie nemal žiadne oprávnenie.

V Štatúte hlavného mesta Bratislavy sa v článku 16 v bode 7 hovorí: „Primátor môže pozastaviť výkon uznesenia mestského zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu, alebo je pre hlavné mesto zjavne nevýhodné.“ Z toho vyplýva, že ak mal pán Kresánek pochybnosti o uznesení zastupiteľstva, mohol jeho výkon do pätnástich dní od prijatia pozastaviť a donútiť poslancov, aby ho prípadne zmenili. Ale ak platnosť uznesenia nepozastavil, nesmel konať proti nemu. On však proti nemu konal, a to nielen podpisom pod zmluvou, ale aj pod jej dodatkami.

Podľa zmluvy mala MAANA svoje záväzky uhradiť do konca júla 1998.

Dva týždne predtým, než termín uplynul, však dostala ďalšiu úľavu od primátora. Kresánek s Gaburom podpísali dodatok k zmluve, ktorý obsahoval klauzulu, že „celá suma musí byť uhradená v splátkach minimálne 2 000 000 korún ročne, počnúc 1. 1. 1999, najneskôr do 31. 12. 2003“. To, čo malo mesto dostať do dvadsiatich dní od uzavretia zmluvy, primátor odročil o štyri a pol roka. O čo nevýhodnejšie to bolo pre mesto, o to výhodnejšie to bolo pre spoločnosť MAANA.

Na požiadanie redaktora SME Petra Kundera v októbri 2000 finanční analytici zo spoločnosti P67 value spočítali, že rozhodnutím primátora Kresánka mesto „venovalo“ spoločnosti MAANA približne štyri milióny korún. Stojí za pozornosť, že spoločnosť, ktorej primátor vychádzal všemožne v ústrety, lebo vraj nebola schopná splatiť svoje záväzky, túto schopnosť okamžite nadobudla, keď sa z predaja budovy stala mediálna kauza. V novembri 2000 Peter Gabura oznámil: „V týchto dňoch som zavŕšil rokovanie o úvere a z úverových prostriedkov splatím zostávajúcu sumu.“ V januári 2001 oznámil, že už všetko zaplatil. Vyzerá to tak, že odklad, ktorý sa mu naozaj vyplatil, môže vyjsť draho najmä toho, kto mu ho umožnil.

Ďalším činom, ktorým Peter Kresánek nadštandardne pomáhal spoločnosti blízkej KDH, bolo jeho čestné vyhlásenie pre katastrálny úrad.

Od roku 1995 na území Bratislavy platí všeobecné pravidlo, že žiaden návrh na vklad nehnuteľnosti do katastra nepôjde dovtedy, kým nie je uhradená celá kúpna cena. Iným slovami: najskôr musel kupec všetko zaplatiť a až potom si to mohol zapísať v katastri ako svoj majetok. V prípade budovy na Žabotovej bol tento úzus porušený.

Už v jeseni roku 1997, teda v čase, keď spoločnosť MAANA zaplatila iba štvrtinu zmluvnej ceny, požiadala katastrálny úrad o zápis, že budova je jej majetkom. Úrad povolil tento vklad 17. novembra 1997, pričom sa odvolal na čestné vyhlásenie Petra Kresánka, ktorým primátor potvrdil, že v kúpnej zmluve boli naplnené podmienky uznesenia mestského zastupiteľstva. Na otázku, čo ho k tomu viedlo, exprimátor v novembri 2000 povedal: „Na základe dodatku a zaplatenia prvej splátky som vychádzal z predpokladu, že podmienky kúpno-predajnej zmluvy medzi Maana a mestom sa dodržiavali.“ Jeho čestné vyhlásenie však veľmi čestné nebolo, lebo zmluva nezodpovedala uzneseniu, a svojou podporou vkladu zas porušil úzus, ktorý sa uplatňoval v záujme mesta. Presný obsah toho, čo obsahovalo čestné vyhlásenie primátora, však nie je známy, lebo už minulý rok Peter Ďuračka, bývalý poslanec NR SR a dnešný člen mestského zastupiteľstva v Bratislave, zistil, že sa medzi dokladmi na katastrálnom úrade nenachádza. Vyhlásenie jednoducho zmizlo, čo je nezanedbateľný príspevok do debaty na tému, čo všetko je na slovenských úradoch možné a uskutočniteľné.

Nemenej príznačné je i to, vďaka komu a čomu sa z predaja budovy na Žabotovej ulici stala nielen mediálna kauza, ale aj prípad pre vyšetrovateľa.

Vo februári 1999 sa poslancovi SDK Petrovi Ďuračkovi stala banálna dopravná nehoda, na ktorú reagoval takým spôsobom, že ju zmenil na výnimočnú udalosť. Kým verejnosť žasla nad jeho výrokmi, vyšlo najavo, že ide o recidívu, lebo rovnaký incident sa mu pritrafil aj v roku 1996. Práve preto, že mnohých začalo zaujímať, ako sa človek, ktorý bol po voľbách na 97. mieste kandidátky a získal 510 preferenčných hlasov, mohol stať poslancom SDK za jej liberálnu frakciu, bol tento člen bratislavského mestského zastupiteľstva vytesnený nielen z parlamentu, ale aj z SDK. Od leta 1999 pán Ďuračka vyvíjal maximálne úsilie, aby sa svet dozvedel, k čomu došlo pri predaji budovy na Žabotovej ulici.

Bol to on, kto sa po sérii mediálnych vystúpení obrátil v októbri 2000 na prokuratúru so žiadosťou, aby zabránila vkladu vlastníckeho práva na budovu do katastra. V novembri prokurátorka konštatovala, že bol porušený zákon, a požiadala o zrušenie nezákonného prevodu nehnuteľnosti na firmu MAANA. Dobre informovaný bývalý i terajší poslanec mestského zastupiteľstva dal podnet aj na trestné stíhanie v tejto kauze. Jeho snaha o nápravu vecí verejných mala zjavne osobné motívy, lebo až jeho vynútený odchod z parlamentu a SDK ho „inšpiroval“ k činom, ku ktorým ako poslanec a člen vládnej strany neinklinoval.

Skutočnosť, že jeho aktivity viedli k trestnému stíhaniu exprimátora, pána Ďuračku nijako zvlášť nepotešila. O Kresánkovi povedal, že je slušný človek, „určite slušnejší, ako som ja“. Zodpovednosť za kauzy na bratislavskom magistráte majú podľa Ďuračku predovšetkým politici Dzurinda a Čarnogurský. Jeho výklad však Peter Kresánek odmietol.

Vyhlásil, že ho nikto k ničomu ani nenútil, ani na nič nenahováral. „Ak som spravil chybu, beriem za ňu plnú politickú zodpovednosť. Urobil som ju však z vlastnej vôle,“ povedal bývalý primátor. Problém je v tom, že teraz už nezávisí od vôle pána Kresánka, aký druh zodpovednosti si za svoje činy vyberie. Aj keď on osobne dáva prednosť zodpovednosti politickej, nezávislý súd môže rozhodnúť inak. Ak dôjde k záveru, že primátor Kresánek zneužil svoje právomoci.

Autor: lesko@sme.sk