Václav Cigler na svojej výstave v bratislavskej Galérii Medium pri Vysokej škole výtvarných umení - v škole, kde v rokoch 1965 - 1979 pedagogicky pôsobil. Bol autorom novátorskej koncepcie, ktorej cieľom bola výstavba komplexu laboratórií na vedecký výskum, spojených s umeleckými ateliérmi a továrenskými halami. V súčasnosti žije v Prahe. Je nositeľom viacerých prestížnych medzinárodných ocenení, jeho diela sú zastúpené v popredných svetových galériách a múzeách. FOTO SME - PAVOL MAJER

„Je to možno prekvapujúce, ale sklo ma stále dokáže prekvapiť,“ hovorí legenda českého skla Václav Cigler, umelec, pri ktorého hodnotení zlyhávajú všetky zaužívané kritériá. Subtílny sedemdesiatnik s energiou jadrového reaktora. Nič nepredpisuje, ale veciam, čo zaujmú jeho pozornosť, sa venuje s maximálnou vytrvalosťou. Jindřich Chalupecký o jeho projektoch z konca 50. rokov hovoril, že o niekoľko rokov predbehli svetový land art (umenie prírody). On len skromne tvrdí, že sa snažil realizovať svoju fantáziu.

Výstava v bratislavskej Galérii Medium nazvaná Sklo, kresby, projekty približuje práce Václava Ciglera z rokov 1958 - 2000. Prierez doterajšou tvorbou umelca naznačuje, že trojuholník sklo - architektúra - príroda sa dotkol umeleckého vrcholu.

Realizácie vašich fantázií na poli land artu zostali na úrovni kresieb. Nemrzí vás, že ste niektoré z nich nemohli aj uskutočniť?

„Určite, niečo som si chcel vyskúšať pre vlastnú skúsenosť. Príroda mi ponúkla výzvu, na ktorú som sa snažil odpovedať. Žiaľ, pri veľkých projektoch zatiaľ zostalo len pri chcení.“

Ako to bolo v prípade projektu pre Terezín?

„Bola to veľká súťaž, ale nakoniec sa skončila sochárskou realizáciou. Podľa mňa je samotné miesto také sýte na významy, že tam netreba vkladať tragické súsošie. Chcel som postriekať terén v tvare štvorca žltou farbou, ktorá symbolizuje židovský národ. Uvedomoval som si, že tento projekt by trochu zakonzervoval prírodu, no žiarivá farba zaručovala dobrý kontext viditeľný aj z leteckého pohľadu. Oveľa väčšia šanca bola pri súťaži na svetovú výstavu v New Orleanse v roku 1983, kde som sa dostal do užšieho výberu. Témou bola voda a ja som pripravil dúhovú obruč. Žiaľ, finančné požiadavky sa neúmerne stupňovali a nakoniec z toho nebolo nič.“

Pre Stanislava Libenského je umelecké sklo médiom vyvolávajúcim ľudské pocity. Ako vy komunikujete so svojimi divákmi?

„Libenského skulptúry majú iný rytmus ako moje. Jeho posledné diela sú expresívne a organické, kompozície s názvom Rubáše evokujú až obnažené telá. Komunikácia s ľuďmi je výzvou, ale môže aj zaskočiť, lebo sklo má nečakané efekty, ktoré ho občas presahujú. Sklo hovorí osobitou rečou. Má svoju dušu, ktorú treba odkryť na jeho povrchu.“

To znie veľmi povznášajúco, no sklári tvrdia, že je to aj poriadna drina. Dá sa vtedy myslieť na dušu?

„Áno, pohľad na sklenenú plastiku môže trochu zavádzať. Pôsobí, že sa nič nedeje, ale v jej vnútri sa skrýva námaha. Či už fyzická, strojová a, samozrejme, aj myšlienková. Drina sa premieta do jej obsahu, ktorý si divák prečíta. Tam sa nedá nič oklamať.“

Vaše diela pôsobia vo svojej geometrii ako racionálne vystavané objekty. Vstupuje do samotnej tvorby aj improvizácia, náhoda či tajomné podnety podvedomia?

„Aj keď hovorím napríklad o záhradnej architektúre, kde je presná schéma, okolitej prírode nechávam jej tiché podvedomie. V našom prípade je to materiál, ktorý osobitými prostriedkami prinesie ozvláštnenie. Vtedy je prítomný prvok náhody, s ktorým sa nedá vopred počítať.“

Hovoríte, že sklo vás stále dokáže prekvapiť. V čom?

„Aj keby mal človek tie najväčšie skúsenosti, materiál si vynúti ešte niečo navyše. Čosi sa dá obmedziť, ale autor býva neustále prekvapovaný nečakaným momentom. Často býva aj negatívny. Snažím sa ich minimalizovať tým, že obmedzujem nápady, aby sa koncentrovala myšlienka.“

Dostali ste sa niekedy do tvorivej krízy? Do cesty, z ktorej nebolo úniku?

„Každá práca navodzuje ďalší vývoj. Tvorcu napadajú ďalšie veci. Človek sa pýta, čo má význam, či necítiť nejaké znásilňovanie, či to nie je preestetizované. Do týchto úvah potom vstupuje divák, ktorý buď výzvu prijme a nájde si čas na dialóg s umelcom, alebo odmietne, pretože má vlastný svet a nechce byť ničím rušený. Vždy som sa snažil, aby moje diela boli podnetom k mysleniu.“

Ako vnímate uznávaný pojem - Ciglerova škola? Je to len nálepka teórie umenia alebo vytrvalá snaha pedagóga?

„Pokiaľ sa pod ním nemyslí úzky sklársky prejav, tak je to samozrejme, celkom lichotivé pomenovanie. Vedel som, že umenie nie je možné učiť. Dá sa vytvoriť prostredie, v ktorom sa nachádza kľúč k problematike seba samého. Človek zostáva záhadou aj keď má dvadsať, ale i sedemdesiat. Chcel som vytvoriť prostredie koncentrovanej práce a myslenia. Bolo ideálne, keď študenti túto výzvu prijali. Prirodzene, museli sme ísť podľa osnov, ktorých náplňou bolo sklo. Na moje oddelenie však prichádzali aj študenti bez predchádzajúcej sklárskej výchovy.“

Do akej miery ste sa snažili vtlačiť žiakom svoj rukopis. Kde sa končili hranice ich slobody?

„V žiadnom prípade som ich nelámal. Snažil som sa im porozumieť. Mali sme zásadu, že keď bola úloha zadaná, dotyčný mal podať dôkaz, za ktorým si musel stáť. Silu argumentácií som potom žiadal aj pri realizácii. Dôležité bolo, aby študenti objavovali vlastný svet.“