Činohra SND Bratislava * Zoltán Egressy: Portugália * Preklad: Renáta Deáková * Dramaturgia: Martin Porubjak * Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková * Hudba: Peter Mankovecký * Réžia: Peter Mikulík * Hrajú: Helena Krajčiová, Marko Igonda, Marián Labuda, Dušan Cinkota, Vladimír Obšil, Stano Dančiak, Zuzana Kocúriková, František Kovár, Zuzana Fialová

Premiéra 8. 9. 2001 na scéne DPOH v Bratislave

Krčmy sú vyhľadávaným miestom nielen štamgastov, ale aj divadelných autorov. Krčmové hry pomaly predstavujú špecifický dramatický žáner, podobne ako salónne hry či obývačkové komédie. Už pred dvadsiatimi piatimi rokmi Kováčikova Krčma pod zeleným stromom dosiahla na scéne DPOH rekordný počet repríz. Uplynulý víkend k početným kaviarňam bratislavského korza pribudla ďalšia s menom Portugália. Jej majiteľ Zoltán Egressy má nesporný talent využiť z existujúcich divadelných schém tie najosvedčenejšie. Do centra deja postavil príchod cudzinca z „Pešti“, ktorý rozvíri hladinu pokojnej dedinky. Krčmové mudrlantstvá o demokracii a živote popretkával lyrickým snívaním o krajine, kde je dobre, kým tam nie sme, to všetko vystužil vtipnými figúrkami miestnych stroskotancov.

Niektoré prvky slovenskej verzie Portugálie však smrdia divadlom až priveľmi. Mená postáv ako Štipec, Stužka či Brčo znejú v ušiach umelo. František Kovár ani pri svojom hereckom talente nemôže celkom vierohodne predstavovať prvého ranného opilca, podobne ako krčmárovi Mariánovi Labudovi pri jeho rafinovaných spôsoboch celkom neveríte, že sa nikdy z rodnej dedinky nepohol. Nadávky síce padali na našu prvú scénu až nezvyklo hojne, ostatok reči však odznieval v spisovnej divadelnej slovenčine. Nečudujem sa, že sa inscenátori obávali vstúpiť na krehkú pôdu nárečí či výraznejšieho slangu. Vyblýskaná slovenčina však v kontexte dedinskej krčmy predsa len bije do očí. Úspešná inscenácia Portugálie v naštudovaní budapeštianskeho Divadla Józsefa Katona sa odohráva v klaustrofobickom priestore vymedzenom kopou prázdnych prepraviek na pivo. Scéna Alexandry Gruskovej na pôde väčšej z dvoch scén Činohry SND je vzdušná, čistá, jasná. Azda až priveľmi. Nad hlavami opilcov v tejto produkcii nikdy slnko nezapadá, nielen metaforicky.

Osobitná teatrologická štúdia by mohla byť venovaná tomu, čo hre dodalo a čo zobralo otvorenie divadelného priestoru, do akej miery sme boli svedkami uvoľnenia energie, alebo naopak zriedenia emócií. Mám pocit, že tak Repov násilný čin z konca hry, ako aj osamotené zúfalstvo krčmárovej dcéry Stužky sa mohli pri kvalite zainteresovaných protagonistov stať ešte dojímavejšími. I vzťah rozorvaného mestského autora Brča a domácej Stužky by bol silnejší, ak by zostal vo väčšom náznaku.Výrazný tragikomický talent Heleny Krajčiovej bol miestami zbytočne prekrývaný jej fyzickou akrobaciou. Ani Zuzana Fialová ako Brčova žena nepotrebovala takým názorným spôsobom ukazovať svoju dominanciu. Najautentickejším návštevníkom Egressyho krčmy bol nesporne Dušan Cinkota. Svoje schopnosti prejavil aj v iných podobných rolách, v postave Repu je však fenomenálny. Samotný Brčo je postavou mierne problematickou už v texte. Jeho vysnívaná Portugália je totiž viac pózou ako bolestne vytúženou Moskvou z Čechovových Troch sestier. Marko Igonda v tejto postave nedokázal vždy držať krok so svojou partnerkou.

Popri niektorých výhradách však treba zdôrazniť, že v sérii inscenácií, ktoré riešia problémy nikoho a ničoho, je solídne uvedenie kvalitnej novej hry v réžii Petra Mikulíka osviežujúcou prechádzkou po slnečnej hrádzi. Zdá sa, že sa divákom budú komické elementy bavičov (predovšetkým Stano Dančiak a niekedy až prehnane excentrická Zuzana Kocúriková) páčiť, nadšení herci budú pridávať a pridávať… Len aby Helena Krajčiová nezostala po niekoľkých reprízach s celou tragikou svojej postavy sedieť na boku bez toho, aby niekomu chýbala.