jeho výstavy v Rotterdame, kde pred štyrmi rokmi naplno rozbalil nadčasovú architektúru. Pravda, vtedy už bol Libeskind dávno za časmi, keď sa na jeho projekty nalepovala etiketa – nerealizovateľné. Daniel Libeskind začal uskutočňovať svoje sny.

Architekt bez architektúry – ako ho v 80. rokoch s obľubou nazývali jeho kritici – sa narodil pred päťdesiatimi piatimi rokmi v poľskej Lodži. Architektonické štúdium absolvoval v Spojených štátoch, kde aj žije. Svojou publikačnou a prednáškovou aktivitou sa čoskoro dostal do svetového architektonického diania. V newyorskom Múzeu moderného umenia (MOMA) bol v roku 1988 jedným zo siedmich vystavujúcich na prvej výstave dekonštruktivistickej architektúry.

Projekt, s ktorým v roku 1988 Daniel Libeskind vyhral súťaž na rozšírenie Berlínskeho múzea o Židovské múzeum, je jeho druhou stavebnou realizáciou. Bola dokončená pred dvoma rokmi a odvtedy sa stala – hoci prázdna – jedným z najnavštevovanejších miest v Berlíne. „Nejde o zmierenie, ale o porozumenie,“ vysvetľuje Libeskind tvorivý zámer. „Nestaval som múzeum, ktoré má hojiť rany. Návštevníci sa majú cítiť dobre, a nie sa dusiť v symboloch.“

K lomenej krivke či „rozvinutej Dávidovej hviezde“, ktorá je výsledným tvarom a priestorom múzea, priviedli potomka židovských rodičov spojnice adries berlínskych bytov a zamestnaní tých osobností židovskej národnosti a vierovyznania, ktoré podľa neho dodnes stelesňujú rôzne osudy, modely židovsko-nemeckých umeleckých a kultúrnych vzťahov v Berlíne.

Kurátor Architektonického inštitútu v Rotterdame Marc Schoonderbeek hovorí o Libeskindovej architektúre ako o pokušení z tajomnej mystiky. Architektúra v jeho poňatí je duchovnou oblasťou, ktorá nemôže byť vizualizovaná. „Je to sféra neviditeľnej prítomnosti,“ hovorí Libeskind. „Niekedy sa zdá, že jej reč je neartikulovaná, ale odrazu zasvieti celou svojou intenzitou. Dúfam, že múzeum v Berlíne patrí k týmto svetlám.“

ĽUDO PETRÁNSKY