V posledných rokoch zaplavili náš knižný trh výtvory rozličných prismŕdačov, ktorí vytĺkajú kapitál z toho, že sa na chvíľu ocitli v jednej miestnosti s nejakou celebritou. Táto „komornícka“ literatúra sa, hoci v oveľa menšom meradle, vyskytovala oddávna a nezaslúži si vážnu pozornosť; nanajvýš možno konštatovať, že úroveň lokajov a komorných povážlivo poklesla a celebritou sa v demokracii môže stať naozaj každý, hoci je známy len tým, že je známy. Horšie je, keď pokušeniu priživiť sa na sláve a uspokojiť naše voyeurske či mrcinožrútske chúťky neodolá blízky príbuzný - horšie z hľadiska všeobecnej morálky, no najmä dobrého vkusu.

Keď som si niekde v tlači ako senzáciu prečítal, že dcéra amerického spisovateľa Jeroma D. Salingera napísala o ňom knihu, v ktorej okrem iného prezrádza, že pil vlastný moč, prišlo mi ho ľúto, lebo práve on si na svoje súkromie až chorobne potrpel, no oboznámiť sa s dielom samotným som nezatúžil. Exmanželky či neúspešní potomkovia nebývajú najnezaujatejšími svedkami, a že slávni ľudia sa svojimi slabosťami nelíšia od nás ostatných, viem aj bez nich. Náhoda však chcela, že sa mi táto kniha predsa len dostala do rúk, a tak som zistil, že som sa nemohol väčšmi mýliť.

V prvom rade kniha nie je o pití vlastného moču, to sa spomína iba kdesi na konci vedľajšej vety medzi mnohými ďalšími netradičnými liečiteľskými postupmi, ku ktorým Salinger siahal v tom či onom období života, a ak sa niekto rozhodol z celého 440-stránkového textu vyzdvihnúť práve tento detail, podal iba svedectvo o stave svojej mysle, prípadne o stave spoločenského vedomia, ktoré tým dúfal zaujať. Nie je to dokonca vlastne ani kniha o Salingerovi, i keď sa o ňom takpovediac cestou všeličo dozvieme - z tohto hľadiska je podtitul iba šikovným marketingovým trikom. Autorka, zhodou okolností dcéra známeho spisovateľa, sa v istom okamihu života poctivo a úporne pokúša zistiť, ako sa stala takým človekom, akým je, a prečo jej cesta viedla toľkými okľukami a slepými uličkami.

Umelci veriaci v posvätnosť vlastného poslania a štvaní démonom dokonalosti nebývajú ideálnymi partnermi ani rodičmi (pokiaľ sa takí vôbec vyskytujú), no čitateľ, ktorý má výhodu odstupu, asi usúdi, že Salinger nebol o nič horší otec ako väčšina ostatných - v tom dobrom azda aj oveľa lepší a v zlom, podobne ako autorkina matka, skôr len recykloval omyly vlastnej výchovy a vlastné zakorenené bludy.

O Salingera však, ako som spomínal, nejde, miesto neho by tam mohol byť hocikto iný a kniha by bola rovnako vzrušujúca a podnetná. Z trojice večných otázok „kto sme, odkiaľ prichádzame a kam sa uberáme“ autorka úspešne odpovedá prinajmenšom na prvé dve, čo je nemalý výkon, no ešte väčšiu úctu si zasluhuje odvaha a dôslednosť, s akou sa vyrovnáva s vlastnou minulosťou - dalo by sa povedať, že dozrieva pred našimi očami. A keďže rodičmi sa stáva prevažná väčšina ľudstva, a drvivá väčšina tej väčšiny sa rodičovskej funkcie ujíma bez akejkoľvek kvalifikácie a prípravy, odporúčal by som Salingerovej knihu ako povinné čítanie. Nerobím si ilúzie, že je v jej silách privodiť zásadnú zmenu vo vzťahu rodičov a detí, taký naivný nie som. Vnímavejším čitateľom by však mohla pomôcť uvedomiť si, aká zodpovedná úloha ich čaká pri formovaní budúceho plnohodnotného človeka.

Salinger je nesporne vynikajúci spisovateľ, no priznám sa, že jeho presvedčenie o výlučnej čistote detí a beznádejnej zasvinenosti dospelých, ako ho poznáme z románu Kto chytá v žite i z ďalších diel, ma vždy rušilo svojím mravným infantilizmom. Preto ma potešilo, keď jeho dcéra na margo povestného sna Holdena Caulfielda, že bude stáť na kraji priepasti a chytať hrajúce sa deti, aby do nej nespadli, poznamenala, že si pri čítaní zakaždým kládla otázku, kde sú dospelí, ktorí by deťom v hre na kraji priepasti mali zabrániť. Múdra otázka: áno, kde sú dospelí?

Autor: Pavel Vilikovský (Autor je spisovateľ a publicista)