Joe Drummond na MS v Paríži. Po diskvalifikácii na štarte zdržal svojimi teatrálnymi gestami program o pol hodinu.
zmieriť s verdiktom. Nerešpektoval pravidlá, zabudol na fair play. Napriek tomu dokázal získať sympatie aj u inak súdneho športového priaznivca. V roku 1896 si grécky roľník Spyros Luis na olympijských hrách v Aténach dobehol po vavrínový veniec víťaza v maratóne. Na trati si pritom na každej oddychovej zastávke doprial pohár vína. Okamžite sa stal národným hrdinom a váženou osobou, zaradil sa medzi najbohatších občanov Grécka. Po triumfe dostal do daru zlaté tabatierky, viacero zlatých hodiniek, sud vzácneho starého vína, stádo oviec a kráv. Vláda mu udelila národnú cenu 25-tisíc drachiem, holič ho začal zadarmo strihať a holiť, krajčír mu ušil celú garderóbu. Odmietol iba dar veľkorysého bankára Averofa, ktorý mu sľúbil ruku svojej dcéry a veno milión drachiem. Luis ho neprijal z prozaického dôvodu. Bol už ženatý a mal dve deti.
Dnes by o ňom písali ako o celebrite. Aj preto, že správy o výkonoch športovcov sa čoraz častejšie prekrývajú so správami zo zákulisia. Extravagancia, provokácia a exhibicionizmus začínajú byť rovnako dôležité. V športovej terminológii sa francúzsky výraz enfant terrible – hrozné dieťa – už stihol pevne usadiť.
A športovci vo svojich výčinoch pritvrdzujú. Kedysi dokázal futbalista Johann Cruyf vzbudiť pohoršenie tým, že denne vyfajčil dvadsať cigariet. S rozpačitými reakciami sa stretol aj tenista Yannick Noah, keď priznal, že bez intímneho styku pred zápasom nie je schopný podať koncentrovaný výkon.
Postupne začali športovci odkrývať aj iné zákulisné tabu. Napríklad basketbalista Earwin „Magic“ Johnson sa na tlačovej konferencii ako prvý priznal, že sa pri promiskuitnom spôsobe života infikoval vírusom HIV. Tenistka Martina Navrátilová začala rozprávať o lesbických vzťahoch medzi hráčkami.
Časy sa zmenili, svet je otvorenejší, a tak sa úspešní športovci neostýchajú poodhaľovať svoje súkromie. Už sa málokto zarazí, keď sa dozvie, že Diego Maradona opäť prepadol kokaínovému amoku, že strieľal na papparazzov z brokovnice a potom relaxoval v liečebnej oáze u svojho dobrého priateľa Fidela Castra na Kube.
Niekoho takéto typy poburujú, iného zabávajú. V Drummondovom prípade na parížskych MS znovu ožili diskusie, do akej miery závisí popularita vrcholového športu od takéhoto typu hrdinov. Je zrejmé, že mnohé športové kapitoly by bez večných enfants teribbles nikdy neboli napísané. A športovým historikom, publicistom i fanúšikom by futbaloví Cantonovia, vodácki Pollertovia či lyžiarski Tombovia určite chýbali.
Matti Nykänen: Príbeh opitého vtákaSkokanovi na lyžiach Mattimu Nykänenovi dali kedysi novinári prívlastok FinnAir. „Lietajúci vták“ nezvládol veľkú slávu v relatívne mladom veku. Po víťazstve na zimných olympijských hrách v Sarajeve 1984 (mal vtedy 21 rokov) a troch zlatých v Calgary 1988, kde sa stal najúspešnejším športovcom olympiády, ho začali obletovať dievčatá.
Športovec, ktorého ľudia obdivovali pre odvahu, opustil manželku, dieťa a prepadol alkoholu.
Postupne oňho všetci prestali javiť záujem. Pred ôsmimi rokmi, keď už nemal peniaze ani na živobytie, v priamom prenose nemeckej televízie dražil svoje vzácne olympijské kovy.
Matti napokon skončil ako spevák a zabávač v jednom z helsinských barov. Jeden poľský denník ho raz premenoval na „opitého vtáka“ a odvtedy sa o ňom neobjavila žiadna informácia, ktorá by naznačovala, že sa slávny skokan odrazil do lepšieho. Naopak, stále častejšie prichádza do konfliktu so zákonom. Naposledy zbil svoju exmanželku Mervi Tapolovú tak brutálne, že musela vyhľadať lekársku pomoc. Pritom sa dvojica snažila dávať opäť dohromady a nedávno oslávila spoločne Nykänenove 40. narodeniny.
Alberto Tomba: Pohárom do reportéraTaliansky slalomár, olympijský víťaz Alberto Tomba (37), sa stal prototypom športového nespratníka, vyvádzal počas celej kariéry. Milovník vína a žien, ktorý dokázal trikrát nezmaturovať, mal neustále konflikty s novinármi, najmä s fotoreportérmi.
V lete 1995 sa na diskotéke vyhrážal jednému fotografovi fyzickou likvidáciou francúzskym kľúčom. Zle obišiel aj ďalší fotoreportér – do toho hodil Tomba zo stupňa víťazov plnú fľašu šampanského i víťaznú trofej. „Niekto ma postrčil, bola to nešťastná náhoda,“ ospravedlňoval sa šampión. Okolie vtedy netušilo, že práve tomuto fotografovi sa podarilo zachytiť nahého Tombu pod sprchou.
Tomba mal problémy aj s daňovými úradmi. V roku 2000 ho pritlačili k múru a musel vrátiť sedem a pol milióna mariek.
Jeho povesť však veľmi neutrpela, stal sa tvárou jedného parfumu, zahral si aj vo filme. Nedávno vybojoval Turín právo na usporiadanie ZOH v roku 2006 a Tomba mal byť jedným z ich symbolov. Žiaľ, len dovtedy, kým si nezmyslel – v januári tohto roku, že si oddýchne na Seychelských ostrovoch. Pred odchodom zistil, že mu vypršala platnosť cestovného pasu. Bývalý karabinier (z polície ho vyhodili po tom, čo pred tromi rokmi bezdôvodne mimo služby zapol maják so sirénou, aby sa vyhol zápche na diaľnici) sa to rozhodol vyriešiť svojsky. V pase vyčistil starý dátum a opatrne vpísal nový. Colníci na letisku v Ríme mu však na to prišli a za falšovanie sa dostal namiesto na Seychelly na políciu. Za tento prešľap museli lyžiarsku modlu vyškrtnúť aj zo zoznamu celebrít propagujúcich turínske Hry.
Zúriví otcoviaHrubými prejavmi a výčinmi sa vyznamenali aj rodičia – najmä ženských tenisových hviezd.
Stephano Capriati tak „dusil“ svoju dcéru Jennifer, že sa to nedalo vydržať. Tenistka sa spustila natoľko, že po krádeži prsteňa a užívaní drog skončila najskôr v cele a nakoniec na liečení. Trvalo dlhší čas, kým sa znovu vyšplhala do elitnej desiatky.
Niekoľkokrát súdne trestaný otec Mary Pierceovej mal zákaz vstupu na ženské turnaje, pretože nafackal diváka na tribúne a na vlastnú dcéru vytiahol nôž. Mary si po expozé svojho otca musela najať osobnú stráž a v hoteli bývať pod cudzím menom. Vrcholom však bolo, keď počas jedného ročníka Roland Garros povzbudzoval svoju dcéru na centrálnom dvorci a z plného hrdla kričal: „Mary, zabi tú …!“
Výnimočne zlé vzťahy mala so svojím otcom a trénerom v jednej osobe Chorvátka Mirjana Lučičová. Pred piatimi rokmi ho obvinila z ublíženia na zdraví, pretože ju po prehrách čoraz častejšie bil.
Veľa si vytrpela aj Jelena Dokičová. Jej otec pred tromi rokmi na US Open grobiansky nakričal na servírku. Dostal za to polročný zákaz vstupu na turnaje WTA. Horšie však boli jeho excesy so štábom austrálskej televízie. Tomu Damir Dokič takmer rozmlátil kameru a zobral mikrofón. Polícia musela zasiahnuť aj v roku 1999 na turnaji v Birminghame, kde si opitý Dokič ľahol pred autá a kričal, že jeho srbskú rodinu prenasledujú fašisti z NATO. „WTA Tour sa správa ako polícia,“ komentoval Dokič pokutu 2500 dolárov pre dcéru, ktorú organizátori dotiahli na tlačovku až štyri hodiny po termíne. A že jablko nepadá ďaleko od stromu, dokumentovala Jelena výrokom, ktorý mal slúžiť ako ospravedlnenie: „Skôr som nemohla, išla som sa do kostola pomodliť za lepšie výsledky.“
Osobitnou kapitolou medzi tenisovými otcami je Richard Williams. Pamätný je najmä jeho výrok: „Nikdy som nehral tenis, pretože som ho považoval za hlúpy šport. V roku 1978 som však počul, že niekto zarobil na tenise naraz na turnaji 48-tisíc dolárov. Ja som na to vtedy potreboval celý rok. A tak som žene povedal: Budeme mať deti a naučíme ich hrať tenis. Keď sa narodila Venus, ukázali sme budúcu šampiónku priateľom. Jej celé meno znie Venus Starr Williamsová.“
Eric Cantona: Kung-fu na futbale
Francúzsky futbalista Eric Cantona, ktorý v roku 1983 debutoval v Auxerre, je všestranný človek. Hral vo filme, v Paríži raz dokonca financoval uvedenie divadelnej hry. Sám písal verše. Vydal knihu s názvom Cantonova filozofia. V jej predslove sa o ňom píše: „Preklenul prieliv La Manche a priblížil oba brehy ešte skôr ako nový podmorský tunel.“
Vzťah k divadlu Eric nezaprel ani na futbalovom ihrisku. V roku 1987 ho v Auxerre potrestali za napadnutie brankára vlastného tímu, o rok neskôr mal potýčku s reprezentačným trénerom Henrim Michelom. V roku 1989 ho podmienečne vylúčili z Marseille za kopnutie lopty do hľadiska a hodenie dresu po rozhodcovi. O dva roky nato, v drese Nimes, hodil loptu do rozhodcu a na následnej disciplinárke nazval každého člena komisie „idiotom“ – preto dostal dvojnásobný trest.
Znechutený Cantona vtedy uvažoval o konci kariéry. Až prestup z Leedsu do Manchestru v roku 1992 za dva milióny dolárov mu vlial nové sily. Zažil najkrajšie futbalové roky. Jedinou škvrnou zostáva výstrelok z januára 1995. „Marlon Brando anglického futbalu“ (tak ho nazval jeden z denníkov v Manchestri) vtedy v zápase s Crystal Palace pri odchode do šatne v štýle kung-fu brutálne zasiahol jedného z provokujúcich fanúšikov tímu súpera. Cantona dostal osemmesačný zákaz štartu a pokutu 45-tisíc libier. Navyše musel (ako náhradu za dva týždne väzenia) odpracovať 120 hodín verejných prác.
V roku 1996 ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu v Anglicku, aj preto, že vo finále F. A. Cupu strelil proti Liverpoolu rozhodujúci gól.
Lukáš Pollert: Predal olympijské medailyDnes je z Lukáša Pollerta, olympijského víťaza vo vodnom slalome na OH 1992 v Barcelone, vážený pán doktor. Svoje názory, postoje a spôsob vyjadrovania však nezmenil.
Ešte počas kariéry zaujal výrokmi o motivácii: „V medicíne sa môžem stále zdokonaľovať. Avšak na vode? Bol som tretí, druhý, prvý. A čo teraz? Akurát by som mohol zasa zvíťaziť. No a čo?“ S humorom sa vyjadroval aj o hierarchii hodnôt: „Veľmi vysoko by som dával peniaze. Pivo by som zaradil až za ne, pretože najskôr potrebujem prachy, aby som si ho mohol kúpiť. A čo ďalej? Mier a blahobyt. Blahobyt v sebe zahŕňa všetko. Dom, bazén, pohodlné kreslo, teplo v aute, nestáť na križovatke na červenú a v živote mať samé zelené.“
S ľahkosťou rozpráva aj o vážnych veciach. Aj preto ho mnohí nikdy nepochopili. „Popularita mi je ukradnutá, ceremoniály na olympiádach by som zrušil, ani medaily by sa nemuseli rozdávať. Veď stačí, že človek vyhral. A vyhral najmä pre seba, pre svoje potešenie,“ povedal po OH v Barcelone, kde mal 22 rokov. Vtedy zastával myšlienku absolútnej slobody, počúval punk, čítal Hrabala a filozofické knihy od budhizmu po Sartra, uznával Bondyho a miloval pivo. Veľa z toho mu zostalo aj po OH v Atlante, kde ho porazil iba Slovák Martikán.
Po návrate z OH svoje olympijské medaily predal: „Škoda, že neboli obe zlaté, dostal by som za ne viac.“ Pollertove medaily kúpil za doteraz neprezradenú sumu jeden nemecký zberateľ. Pollert si však peniaze nenechal. Do poslednej marky ich venoval nadácii Drop in, ktorá sa stará o nenapraviteľných narkomanov. „Obstarali im za ne čisté injekčné striekačky. Ak si už niečo musia pichať, nech je to aspoň sterilné, nie vyhrabané odkiaľsi z koša.“
Kobe Bryant: Pokrivená fazóna „To, že sa hráči NBA dostávajú do problémov s mladými ženami, je známy fakt. Treba sa im oblúkom vyhnúť. Lebo stačí, že ste s nimi iba pár minút osamote, a už vám hodia na krk otcovstvo. Skúšali to už aj na mne. Mali smolu.“ Tieto slová vyslovil basketbalista Kobe Bryant v čase, keď sa v NBA iba oťukával, v roku 1996.
Dnes je Kobe hviezdou Los Angeles Lakers, je ženatý, má polročnú dcérku Nataliu Diamante a žije v sídle za 13 miliónov dolárov. V záhrade si nechal postaviť obrovskú maketu pirátskej lode. Verejnosť ho vnímala pozitívne, mal šťastie aj na sponzorov.
Koncom júla Kobeho obvinilo 19-ročné dievča zo sexuálneho obťažovania. Bryant sa priznal, že mal s dotyčnou pohlavný styk, ale poprel, že by ju k tomu nútil. Prípad má súdnu dohru. Ak ho októbrový súd uzná vinným, hrozí mu väzenie od štyroch rokov po doživotie alebo dvadsaťročná podmienka a pokuta 750-tisíc dolárov. Basketbalista zatiaľ obvinenie nepripúšťa, celú záležitosť považuje za komplot.
Bryantov prípad rozdelil verejnosť na dve polovice. Jedni stoja za športovcom a myslia si, že Bryant je obeťou vlastnej slávy a úspechu.
Za druhú stranu hovorí nedávne svedectvo Alison Jennigsovej v denníku New York Times. Na strednej škole ju znásilnili dvaja členovia tímu amerického futbalu. Dodnes neboli súdení a obaja naďalej hrajú v NFL. „Ľudia nechcú obeti uveriť. Sú presvedčení, že ich obľúbený športovec niečo podobné spáchať nemohol,“ hovorí Jennigsová.
Ako vnímajú búrlivákov osobnosti slovenského športu?Dárius Rusnák, kapitán čs. hokejového tímu majstrov sveta z roku 1985, dnes pracovník Kancelárie prezidenta SR:
„Ak enfant terrible nikoho neuráža, ale skôr uvoľní napätie, športu to len prospieva. Z mojich spomienok nikdy nevymizne Jožko Golonka a z mojich hráčskych čias zasa Vinco Lukáč. Golonka mal intuíciu, cit, kedy vyhecovať spoluhráčov, vyprovokovať súpera, ale i divákov. Keby však tieto prístupy prenášali podobné hráčske typy do súkromia, s tým by som už nesúhlasil. Všetko treba zvládať s mierou.“
Zora Czoborová, bývalá majsterka sveta vo fitnes, dnes podnikateľka, cvičiteľka:
„Dôležité je najmä to, aby sa každý zmestil do kože. Ak je totiž niekto vzorom, najmä pre mladých ľudí, mal by sa podľa toho správať. K vrcholovému športu patrí disciplína a sebaovládanie. Drogy, alkohol či fyzické napadnutia absolútne odsudzujem. Vždy mi však bolo sympatické niekedy až teatrálne nasadenie, s akým hrával John McEnroe. Ak niečo rozbil, zničil v zápale hry, potom iba ak svoju raketu. Nikdy neubližoval iným.“
Dušan Tittel, bývalý futbalový reprezentant SR, dnes generálny sekretár Slovenského futbalového zväzu:
„Počas kariéry som neraz hral proti hráčom tohto typu. Na plochu s nimi prichádza vzrušenie a prekvapenie, a to prechádza aj na tribúny. Keby mali športovci príliš príbuzné povahové črty, unavila by nás nuda. Pred týždňom vrcholil tenisový US Open. Hoci by aj sto Borgov hralo senzačné zápasy, ako divákovi by mi chýbalo čosi – a tým je vzrušenie z rôznorodosti osobností.“
Ján Filc, bývalý tréner hokejovej reprezentácie SR:
„Existujú nejaké nepísané hranice, ktoré treba vedieť nájsť a tolerovať, aby nedošlo k zbytočným komplikáciám. V reprezentácii sme mali Richarda Lintnera, ktorý je svojou podstatou veľmi veselý človek, vie sa uvoľniť – aj na ľade. Neraz prekročil pravidlá a vyrobil tým problémy celému mužstvu. Tréner musí nájsť spôsob, ako s takým hráčom komunikovať. Všetko negatívne treba držať pod kontrolou, ale nie na úkor osobnosti hráča. Keby boli všetci disciplinovaní a netvoriví, ťažko by sme mohli siahať po vyšších métach.“
Miloš Mečíř, bývalý tenista, nehrajúci kapitán slovenského daviscupového mužstva:
„Ak sa môjmu spoluhráčovi nedarilo a začal to prejavovať aj navonok, hneď som vedel, že to môžem zužitkovať vo svoj prospech. Povzbudilo ma to. Naopak, pozitívne prejavy protihráča mi niekedy vadili. Ťažšie som sa sústreďoval na hru. Snažil som sa preto nevšímať si to a zabojovať.“ (pom, hab)
FOTO – PAVOL MAJER, ČTK, ŠTARTFOTO
Autor: Ľudo Pomichal
