Hoci v celom Afganistane prevládajú suché, prípadne turecké záchody, vtrhla sem móda zdobených toaletných mís, ktoré sú známkou príslušnosti k bohatšej vrstve. Problémom je, že v Kábule nie je kanalizácia a odpadové rúrky vedúce na ulicu sú stále zapchaté. Aj keď má teda niekto v kúpeľni pozlátený záchod, pár metrov pred domom stúpa po vlastných výkaloch – všetko totiž vyteká do otvorených priekop na ulici. Mimochodom, Afganci sú jedni z mála moslimov, ktorí používajú toaletný papier. Práve ním si však úzke odpadové rúrky upchávajú. No a keďže Kábul nemá okrem kanalizácie ani odpadové koše, v meste to všade zapácha. Doma však majú Afganci vzorný poriadok.
Áut v Kábule pribudlo, cesty sú beznádejne upchaté. Dopraváci sa síce pokúšajú dopravu riadiť, pískajú, mávajú rukami, ale nikto ich nerešpektuje. Osly, konské povozy, káry tlačené chudými mužmi, mercedesy, džípy i autobusy sa zlievajú do jedného húkajúceho, kričiaceho a trúbiaceho chumľa.
Kábulské medzinárodné letisko, ešte pred rokom pripomínajúce skôr zastávku na znamenie, dnes praská vo švíkoch. Letenky do Frankfurtu sú vypredané na niekoľko mesiacov dopredu. Afganci žijúci v Európe lietajú domov za príbuznými, biznismeni sa snažia rozhýbať obchod.
„Biltun,“ zakričím s radosťou, keď uvidím známu tvár, dúfajúc, že starý kamarát mi pomôže predbehnúť rad, ktorý sa vôbec nehýbe. Keď sa prederiem k okienku špinavej búdky v príletovej hale kábulského medzinárodného letiska, vidím, že Biltun má pred sebou počítač. To tu pred pár mesiacmi nebolo. V hale je strašný zápach, špina sa sama odlupuje z múrov, ale počítač žiari čistotou. Biltun mi dá prednostne pečiatku do pasu. Vybehne z búdky, aby sa spýtal, ako sa mám, čo zdravie a zdravie rodičov, potom znovu, ako sa mám, čo počasie a úroda, a opäť, čo rodičia. V hale je horúco, rad šumí netrpezlivosťou. „Dali vám počítače,“ usmievam sa. „Bale, bale,“ prikyvuje pyšne a vzápätí afganskou angličtinou dodá: „Počítač dáš, elektrinu nedáš.“
Elektriny niet, mobily majú boom
Hlavné mesto Afganistanu je dva roky po páde Talibanu stále takmer bez elektriny. Každý deň o siedmej večer sa síce rozblikajú žiarovky (pár mesiacov sa svietilo dokonca aj cez deň), ale rieky majú opäť málo vody, takže hydroelektrárne nemajú z čoho vyrábať. Skromné dávky prúdu striedajú doslova explózie napätia, takže sa neodporúča sedávať v blízkosti televízie. Tú má dnes v Kábule už skoro každý.
Obrovský boom majú mobily. Mobilná sieť je dôkazom, že Afganistan sú vlastne dve krajiny – Kábul a zvyšok. To, čo platí pre Kábul, neplatí už pre obec ležiacu 50 kilometrov ďalej, kde sa kolísaním napätia zaoberať nemusia, lebo o elektrine iba počuli. Správa o mobiloch k nim ešte neprišla a prechádzka po zotmení je tam životu nebezpečná.
Záhada strednej triedy
Druhý mikrorajón, ako sa tu hovorí jednému z najodpornejších sídlisk na svete, je súčasťou panelákových útvarov vybudovaných v rámci bratskej pomoci sovietskymi inžiniermi.
Nová medzinárodná banka v centre Kábulu vyzerá skôr ako nedobytná väznica.
„Čutorastí, chubastí,“ zakričí Safia s manželom a už-už sa chystajú pýtať sa na úrodu, počasie a rodinu. Prv než to stihnú, požiadam ich o zelený čaj. Prinášajú aj vodnú fajku, hrozienka, mandle – a vzápätí ryžu s kusom mäsa. Keďže ma nečakali, musela sa ich situácia za posledný rok zlepšiť. Predtým to u nich mäsom nevoňalo ani cez sviatky. Safia i Habib majú vysokoškolské vzdelanie. Safia sa už roku 2001 vrátila do zamestnania. „Nechodím tam každý deň, nie je čo robiť,“ hovorí. Dvakrát týždenne však do geologického ústavu zájde, aby si vyslúžila oficiálne stanovenú mzdu pre štátnych zamestnancov – 35 až 50 dolárov. Aj Habib je štátnym zamestnancom, a tak len s údivom pozerám na zmeny v trojizbovom byte. V predsieni je moderný vysávač, v kúpeľni tečúca voda. V izbe ma neusádzajú na zem, ale do novej sedacej súpravy v štýle rokoka, čo je tu momentálne najväčší hit. Aj vyrezávaný drevený stolík s doskou z umelej hmoty a vázou s umelou kyticou zodpovedá najnovším požiadavkám. Popolníky z vrchnákov od konzerv nahradili sklené farebné výtvory v tvare rýb. Najväčší šok mi však spôsobuje nový počítač. Až po dvadsiatom hrnčeku čaju sa odvážim spýtať, kde na to dvaja štátni zamestnanci s piatimi deťmi vzali. „Tak nejak,“ povedia.
Keďže v Afganistane nebol za celý čas od pádu Talibanu obnovený ani jeden významnejší podnik, je záhadou, ako ľudia prichádzajú k bohatstvu. Sú len tri možnosti, ako si pri mzde dolár za deň zariadiť byt. Na balkóne však žiadne stopy po pestovaní maku nevidím. Habib nevyzerá ani ako vodca kriminálnej bandy či veliteľ ozbrojeného oddielu, ktorý ovláda časť územia mimo Kábulu a vyberá tam súkromnú daň. Zostáva len tretia možnosť – príbuzní. V zahraničí žije vyše päť miliónov Afgancov, a nie všetci sú utečenci obývajúci stany v Iráne a Pakistane. Bratia a sestry z Európy, Kanady a Ameriky posielajú do svojej domoviny pravidelné dávky. Tak velí tradícia. Veľké rodiny sú veľké preto, aby sa ten, kto sa uchytí, postaral o menej úspešných príbuzných. Safia má brata v Holandsku, sestru v Kanade, Habib má príbuzných v Pakistane. Hoci sú nezanedbateľným zdrojom príjmov štátnych zamestnancov aj úplatky, z tých sa asi bohatne ťažko – na iných miestach ich musia dávať aj oni.
Verejné pálenie indických pupkov
V uliciach Kábulu pribudlo dievčat v školských uniformách. Neučia sa síce spolu s chlapcami, ale – ako mi povedal sused, ktorý posiela do školy všetkých šesť dcér, „aj to príde, keď prestaneme byť divokí“. Úroveň učiteľov je však väčšinou úbohá. „Teraz nebudeme mať dva týždne angličtinu,“ hovorí mi trinásťročná Fatima. „Učiteľka je ešte len na jedenástej lekcii, tak sa musí doučovať ďalej, aby nám to potom dobre vysvetlila.“ Po roku štúdia nevie Fatima po anglicky poriadne ani pozdraviť. Zato chodí s mamou pravidelne na bazár a mama už nenosí burku. „Otec povedal, že šatka stačí.“
Ostatní otcovia sú zrejme iného názoru, lebo napriek informáciám, ktoré sa ku mne dostali z európskych médií, v uliciach Kábulu žiadne Afganky v džínsoch a tričku nevidím. Naopak, 70 percent žien sa vďaka burkám stále podobá modrým morám.
„Máte nové väzenie, a hneď v centre,“ obdivujem novú budovu. Je nedobytná, bez okien, so železnou bránou, obohnaná múrom aj ostnatým drôtom. „To je naša nová medzinárodná banka, ale ľudia do nej nesmú, pretože sú tam uložené peniaze,“ odpovie mi vodič Rafik, ktorý sa už pol hodiny zúfalo snaží prejsť križovatkou. Hoci ceny benzínu vzrástli až na 30 centov za liter, áut v Kábule pribudlo toľko, že sa stal neprejazdným podobne ako Bratislava medzi 16. a 18. hodinou.
Odpor Afgancov k disciplíne sa prejavuje aj na ceste. Strážnici pískajú a mávajú rukami, ale nikto ich nerešpektuje. Osly, konské povozy, káry tlačené chudými mužmi, mercedesy, džípy i autobusy sa zlievajú do jedného húkajúceho, kričiaceho a trúbiaceho chumľa. Ani obrovské toyoty s tmavými sklami a nápisom UN nemajú šancu. Situáciu ešte zhoršujú stále nové a nové predpisy. Ten posledný zakazuje záclonky na oknách áut a plagáty či iné ozdoby na prednom skle. Afganci si totiž s obľubou znemožňujú výhľad plastovými kvetinkami, fotografiami vojvodcov a indických herečiek s obnaženým pupkom.
Cez okienko prenikne do auta zapáchajúci čierny dym. Spomeniem si na staré afganské príslovie, ktoré hovorí: Keď Boh zhodil diabla na zem, diabol spadol do Kábulu.
Dym pochádza z ohníka, ktorý priamo na ceste urobili strážnici. „Rovno to pália. Na výstrahu,“ šomre vodič. Na moju otázku, čo pália, odpovie: „Predsa záclonky, plyšové zvieratká a kvetinky.“
Rozmnožili sa žobráci aj autá
Nám medvedíka na spätnom zrkadle odpustili. Cudzinec sa v tejto krajine považuje stále za hosťa, hoci nové výstavné štvrte s bazénmi, kurtmi a satelitnými anténami, kde bývajú humanitárni pracovníci, vzbudzujú medzi najchudobnejšími istú nevôľu. Plné peňaženky cudzincov spôsobili aj prudký rast cien, čo Afgancov značne obmedzuje. Veľká fľaša kokakoly stojí teraz 80 centov, čo je týždenný zárobok nosiča vody na bazáre. Ceny za prenájom bytov sa vďaka ochote medzinárodných organizácií platiť za dom vyše 10-tisíc dolárov mesačne stali pre domáce obyvateľstvo neprekonateľnou prekážkou na získanie slušnej strechy nad hlavou. „Kvôli tebe sa moja rodina tiesni v jednej miestnosti, a ešte za to platíme 120 dolárov mesačne. Za talibov to stálo maximálne 40 dolárov,“ vyčítal mi Rafik.
Obrovské rozdiely medzi bohatými a chudobnými bijú do očí. Žobráci sa, rovnako ako autá, za posledné mesiace rozmnožili. Sú to predovšetkým utečenci, ktorí sa vrátili zo stanových táborov v susedných krajinách. Tento rok ich prišlo 360-tisíc, vlani vyše milióna. Práve oni znižujú priemerný vek afganských mužov na 46 rokov a žien na 45 rokov.
Zviditeľňuje sa však aj prebúdzajúca sa stredná vrstva. Na priehrade neďaleko Kábulu som prvý raz videla kúpajúcich sa mladých ľudí, samozrejme, výhradne mužského pohlavia. Vo vysušenej tráve pod korunami borovíc sedela rodinka, ženy bez burky spolu s mužmi. Rafik to komentoval: „Majú piknik, za komunistov sem chodilo pol Kábulu.“
Mesto paradoxov
Kábul je mestom paradoxov. Veľa sa buduje, v obľube je betón, hoci tradičné hlinené stavby sú na bývanie v obrovských horúčavách oveľa príjemnejšie. Do módy prichádza panel, umelá hmota a džínsy. Pritom klasický afganský odev pripomínajúci pyžamo je v tunajšom prašnom a teplom počasí na nezaplatenie. Populárne sú drahé autá, ale nikto nestačil vybudovať zjazdné cesty. Pribúda internetových kaviarní, zabudlo sa však na telefonickú sieť. Okrem mobilov telefóny takmer neexistujú. Počítače slúžia v rodinách ako dekorácie. Počítač je, elektrina nie je.
„Chodím na angličtinu,“ priznáva v slabej chvíli Rafik. Nie je výnimkou. Po dobe temna hltajú Afganci všetko nové. „A šetrím si na počítač,“ dodáva Rafik, ktorý nedokončil ani základnú školu. „Vláda sľúbila, že v budúcom roku rozdá 70-tisíc normálnych telefónov, nie mobilov, takže keď dám úplatok sto dolárov, tiež mi to domov natiahnu. A budem mať aj internet.“
Keď som bola u Rafika naposledy na návšteve, tiesnila sa jeho sedemčlenná rodina v jednej miestnosti hlineného prístrešku a snívala o elektrine, ktorá v tejto časti mesta nebola ešte nikdy zavedená. Sami sme si natiahli drôty,“ chváli sa Rafik. „V noci pozerávam BBC. Otec mi však hovorí, aby som všetkému neveril, že cudzinci nás chcú tou technikou zblbnúť. Ja sa ale nedám,“ smeje sa a myslí to vážne. Afganistan sa vždy bránil cudziemu vplyvu. Daňou za nezávislosť bola izolácia. Z tej sa dnes krajina zjavne dostáva, ale nedôvera k cudzincom trvá. Vrodený cit pre slobodu je jednou z vlastností, ktorú by Afganci mohli rozdávať. Aj v džínsach, za počítačom a sediac v nevkusných sedacích súpravách zostávajú ostražitými strážcami svojej pevnosti.
FOTO – PAIKAR
