V rakyte stál ako socha chavkoš nočný. FOTO – AUTOR
. Len čo som sa naraňajkoval, už som aj bral náčinie na prieskum lužného lesa, kde sa večer ozýval chavkoš. Tento nočný sivobiely brodivec z čeľade volavkovitých, ktorý má čierny vrch tela a krásny „chvostík“ pier, vyrastajúcich z temena hlavy, mi nedal pokoj.
Tichučko šliapem sviežu zeleň na okraji poľa, prekračujem koľaje cesty a už obúvam vysoké čižmy, aby som prebrodil mŕtvu vodu v ramene Hrona. A keď padá zvrchu prvá spŕška bieleho trusu, viem, že sa nachádzam v kolónii volaviek. Na brehu ramena v lužnom lese si postavili nové hniezdo. Bolo osamotené, trochu ďalej od ostatných hniezd. Kráčam ďalej a jastrím smerom, odkiaľ sa ozýval chavkoš. Za clonou lužného pralesa v siluete riedkej rakyty som zbadal vtáka. Bol veľkosti holuba, na dlhších nohách, trochu prikrčený. Stál nehybne; že to je chavkoš, prezradili dlhé stuhovité perá v záhlaví. Chvíľu nehybne stál ako socha. Vtedy som si uvedomil, že sa takto maskuje počas denného odpočinku. Hneď som sa vrátil naspäť a dobre som si prezrel prvé hniezdo na okraji kolónie volaviek. Na čiernej čiapočke sa chvejú pierka, samica chavkoša odpočívala v hniezde. Takže nebolo to hniezdo volaviek, ale chavkoša.
Kým volavky už sedeli na znáškach, chavkoše ešte len stavali hniezdo. Základ tvorili ľahšie konáriky, zospodu suché a ku stredu hniezda so zelenými lístkami. Hniezdnu kotlinku potom samica uvije zo suchých stebiel vodných rastlín. Celé hniezdo je omnoho menšie ako hniezdo volavky. I keď bolo len štyri metre nad zemou, nemohol som sa tam dostať. Najbližší strom, na ktorý som sa vyštveral, bol asi dvadsať metrov vzdialený. V hniezde boli štyri vajcia. Keď som sa v kryte pohol, chavkoš v tom momente zmeravel – zostal stáť aj so zdvihnutou nohou.
Neskôr som zistil, že v kolónii volaviek hniezdili dva páry chavkošov. Keď nad hniezdami preletuje vrana, jastrab alebo kaňa, volavky ich zaženú.
Autor: IVAN KŇAZE
