Starý otec mal nadovšetko rád svoje včielky. FOTO – ARCHÍV
Môj starý otec Ondrej Kyčinov na Orave pod Roháčmi bol ohromný včelár. Mohol kedykoľvek konkurovať aj odborníkovi. Popri svojom pätnásťhektárovom gazdovstve stačil na všetko. Býval v poslednom dome na dolnom konci dediny Chlebnice. Veľký včelín s úľmi zadákmi a slameníkmi „pozeral“ na východ. Len čo ranné zore rozbrázdili oblohu, už vstával.
A včielky vstávali spolu s ním. Lietali na širokánske lúky za pastvou a ešte za rosy zbierali z kvietkov sladký nektár, ktorý potom spracúvali v úľoch. Starý otec si zavše podupkal na dlážke dreveného včelína, my – deti sme ho rady navštevovali. Dával nám sladkú medovú „žuvačku“ – oškrabky z odviečkovaného plástu.
Starý otec, ktorý robil kostolníka, mal pole vo vzornom poriadku. Opravoval aj hospodárske budovy, oral, sial, kosil, zvážal, a pritom mal päť detí. Nadovšetko však miloval včielky, ktoré nazýval božími stvoreniami. Od nich si bral vzor pri rannom vstávaní, pracovitosti, udržiavaní poriadku. Včelín s tridsiatimi úľmi (na Orave – klátmi) ešte aj rozšíril. Slameniaky pomaly vyraďoval a nahrádzal zadákmi. V lete stáčal med do dreveného šafľa. Menšie porcie dával do drevených putní, aby ho mohol darovať ľuďom chorým na priedušky, ale aj ostatným na vianočné oblátky. Rozdal tak aj päťdesiat kilogramov, med zaniesol tiež na faru, rechtorovi do školy a richtárovi obce. Včely už v auguste prikrmoval na zimu.
Okrem starého otca žil v dedine aj Ondrej Hudec, ktorý mal dlhé roky nad tristo úľov. Uložené boli v šiestich včelínoch, z toho štyri ďaleko na lúke a dva pri dome. V tých časoch to bol najväčší včelár na Orave. Najímal nádenníkov na poľnohospodárske práce a jeho dve dcéry, dvaja synovia, manželka a matka mu pomáhali okolo včiel. Z výťažku za predaný med si postavil aj farmu s krásnou drevenicou a hospodárskymi stavbami. Takto ukázal cestu prosperity mnohým, ktorí ho nasledovali. Avšak s oveľa slabším výsledkom, pretože Ondrej Hudec bol v tých časoch chýrny včelár–samouk, až kým ho nezasiahol blesk, keď sa s kosou uchýlil pred búrkou pod smrek.
Neskôr pán života a smrti povolal k sebe aj môjho starého otca. Kým sa v drevenici nad jeho telom modlila rodina a susedia, my – deti sme so záujmom počúvali za humnom kvíliace včielky. Ani nás nebodali, len tíško trúchlili na letáčoch. Keď starého otca kládli na cintoríne do jamy, prišiel ho odprevadiť aj čierny drozd, ktorý si rád zamaškrtil na medových oškrabkoch.
A potom nastal môj úporný boj o včely. Vzal som sekeru, pílu a so susedom sme napílili v hore asi tridsať kúskov smreku. Otec s hájnikom to dali úradne do poriadku. Spolu s kamarátmi – tesármi mi napokon postavil vytúžený včelín. Včeláril som spolu s ním, až kým som neodišiel do škôl. Otec však včeláril dlho, po jeho smrti prevzal štafetu môj mladší brat Janko a po ňom jeho najmladší syn Milan. Sága nášho včelárskeho rodu takto trvá už vyše šesťdesiat rokov.
JOZEF BLAHA, Nová Baňa
