Alessandro Baricco: Bez krve * Praha * Eminent 2003

Začne sa to ako v mafiánskom filme: štyria muži sa uprostred noci dovezú k opustenej usadlosti, prednesú tam patetické prejavy a k tomu zavraždia svojho úhlavného nepriateľa Manuela Rocu. Krv len tak strieka. Zdalo by sa, že vojna sa skončila, pre nich však nie. Zlikvidujú aj Rocovho syna, len dcéra Nina, ktorú otec schoval do myšacej diery, to prežije. Pretože Tita, najmladšieho z pomstiteľov, zasiahne odrazu pohľad na ňu. Ona sa totiž „skrútila do seba ako mušľa“ – tak sa jej to páčilo – bola „schránkou a zvieraťom zároveň“. Perfektný obraz, v dokonalom usporiadaní, dokonalej čistote. „Strážila si symetriu topánok, ktoré jedna vedľa druhej ležali ako vo výklade, len šikmo. Keď si mušľou, poriadok je nevyhnutný. Keď si schránkou a zvieraťom, musí byť všetko perfektné. Presnosť ťa zachráni.“

Kým otca a brata hlučne zarezávajú, dievčatko sa s dokonalým pokojom zaoberá ukladaním sa do tej správnej polohy. Dalo by sa povedať, že je to forma zaslepenia v najvyššej núdzi. Ale ornamentálne aranžovanie mušle, ktoré tu tvorí záchrannú figúru, nás zarazí. Čistota, poriadok.

Druhý diel knihy rozpráva o medzitým už starej, ale, samozrejme, ešte stále krásnej Nine, ktorá sa ujala pomsty a teraz jej už zostáva len posledný páchateľ – Tito. Vyhľadá ho, on na ňu čaká. Zavedie ho do kaviarne, vyrozprávajú si životy, plné ponížení a brutality. Nina trestá Tita mäkkosťou. Tito plače. Odchádzajú do hotelovej izby, v ktorej on čaká smrť. Ale čo iné sa mohlo stať? Nina sa s ním chce milovať.

A napokon mierilo všetko k momentu, v ktorom sa Nina vedľa Tita zroluje ako vtedy do diery v zemi, ako mušľa. „Usmiala sa. Schránka a zviera.“ Nina myslí na „vernosť strachu“, „nikdy sa nekončiacu lásku“ k „peklu, ktoré nás prinieslo, aby sme tam jeden vedľa druhého spočívali s tým, kto nás z tohto pekla kedysi zachránil“. Vonku sa trepoce reklamná tabuľa ako ruženec, ako horiaci dom.

Nie je v tom ani štipka dvojznačnosti, ani záchvev ironického tónu oproti láske k trýzniteľom. Alessandra Baricca preslávila jeho prvotina Hodváb, jej tragický roztúžený jazyk. Tu sa však z toho stal plochý, ale rafinovaný gýč.

Zlý, pretože od prvej stránky sa sem pod tenkým kabátikom morálnej paraboly o pomste pašuje samozrejmá predstava, podľa ktorej je násilie prirodzenou a legitímnou ľudskou súčasťou rovnako ako rozkoš z podriadenia. Vstupujeme tu do večného kruhu prírody – dekoratívna mušľa ho symbolizuje.

Nie strach dieťaťa, ale jeho „čisté“ panenstvo sa skoncentruje do pohľadu, pri ktorom otcovi strkajú do úst hlaveň. Takýmito obrazmi sa to len tak hemží. Majú nám odhaliť odlišnosť perspektív všetkých, čo sú do tejto hry zapletení. Zabitý Roca bol obťažkaný zločinmi, ale Nine bol „dobrým otcom“. Dvaja z pomstiteľov zabili svojich zmučených bratov, ktorí ich o to prosili. Hovorí sa o tom v melodramatickom monológu. Vypichnuté oči. Dobročinné násilie.

Rafinovaný gýč, pretože: nič sa nezahaľuje, sugeruje sa odhaľovanie. Zarámované vetami, ktoré sa tvária, že o živote čosi vedia. S pomlkami, ktoré sa tvária, že slúžia na povzbudenie predstavivosti čitateľa, ale všetky sú dávno zaranžované.

Kruté a „krásne“ obrazy zahmlievajú to, čo má vybudovať spoluvinu medzi autorom a čitateľom: násilie. Krutosť. Alessandro Baricco ženie svoje dvojrozmerné postavy od obrazu k obrazu, ako v komiksovom stripe.

V Taliansku kedysi existovali komiksy, ktoré vzbudzovali sexuálne očarenie z nacistických zabijakov. Alessandro Baricco je dosť šikovný na to, aby vedel povedať: veď práve, práve to som chcel ukázať. No na to mu chýba potrebný odstup. Mušľa, znak Venuše, premenená na fetiš, topánky ako vo výklade ho prezrádzajú: zvrátenú fantáziu muža, ktorý vidí dievča nie v strachu, ale v „čistej“ estetickej póze, v ktorej skamenie až do staroby: pre záchrancu, ktorý je zároveň trýzniteľom. On otvorí mušľu. „Páčilo sa jej to,“ píše sa tam. A: „boli si tak blízko.“

ANDREA PUKOVÁ