Bratislava 1982. Mariána Lapšanského navštívila v jeho bratislavskom byte úderka z časopisu Kamarát. Vyslanou novopečenou redaktorkou bola rodáčka z Tisovca, náhodou aj majstrova krstná dcéra. Dnes patrí medzi najpopulárnejšie slovenské osobnosti šoubiznisu - Elena Vacvalová. FOTO – ARCHÍV ELENY VACVALOVEJ
Marián Lapšanský sa narodil v roku 1947 v Tisovci. Študoval hru na klavíri na bratislavskom konzervatóriu a na Akadémii múzických umení v Prahe. Jeho prvým ocenením bolo absolútne víťazstvo na Smetanovej klavírnej súťaži v Hradci Králové. Odvtedy ich pribudlo množstvo, poslednú z nich – Európsku cenu Gustava Mahlera, dostal vlani. V roku 1999 získal titul profesor. Je pravidelným účastníkom prestížnych koncertných platforiem na celom svete (Česká a Slovenská filharmónia, Pražský symfonický orchester, Drážďanský štátny orchester či Metropolitan Symphonic Orchestra v Tokiu). Spolupracoval s mnohými významnými hudobnými osobnosťami, napríklad Jiřím Bělohlávkom, Ľudovítom Rajterom, Liborom Peškom, Petrom Dvorským, Sergejom Kopčákom, Josefom Sukom či Václavom Hudečkom. Účinkuje ako sólista aj ako komorný hráč, pôsobí ako pedagóg v Bratislave, Banskej Bystrici a Prahe. Je iniciátorom a prezidentom medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela.
Klavírna legenda. Celé desaťročia sa u nás spája s menom MARIÁN LAPŠANSKÝ. Kdesi na samote v Bielych Karpatoch aj teraz sedí za klavírom a trénuje svoj repertoár od Beethovena až po Bartóka. Do Vianoc ho čaká desať celovečerných programov, cesty do Čiech, Poľska, Talianska, Japonska. Už dlho je mu blízka rozmanitá anonymita svetových hudobných metropol. To najosobnejšie z neho však ostáva tam, kde sa stále vracia. Za klavír ste si sadli ako dedinský chlapec. Patrilo u vás k dobrým mravom venovať sa hudbe, alebo vás nebavil futbal?
„Keď som bol malý, v Tisovci stále prežívala silná tradícia kultúrneho strediska. Založili ju ešte Štefan Marko Daxner, Terézia Vansová či Vladimír Clementis. Pravidelne som počúval miestny orchester, neskôr som v ňom aj hral. Keď naše divadlo uviedlo Ibsenovu Noru, bol to pre mňa obrovský zážitok. Môj otec tu spieval v najstaršom slovenskom mužskom spevokole, ktorý funguje doteraz, hral aj na viole a na organe. Mama zase hrala na klavíri, spievala, založila ženský zbor a dlhé roky ho viedla. Dnes tam už chodím málo, no ostalo to vo mne všetko.“
O vašich mimoškolských záujmoch rozhodli vtedy rodičia?
„Keďže obaja boli hudobne vzdelaní, samozrejme, ani mňa hra na hudobnom nástroji neobišla. Hudobnú školu tu zakladali práve v čase, keď som mal šesť rokov. Zapísali ma na husle aj na klavír.“
Nebolo vás treba presviedčať a nútiť?
„Išlo to akosi samo. Ako dieťa som z toho mal zábavu. Neskôr som pre rodičov raz do týždňa usporadúval koncerty, vyrábal som si programy a vyberal vstupné päťdesiat halierov. Po pár rokoch už nikto z rodiny ani neuvažoval o tom, že by som išiel študovať niečo iné ako hru na klavíri. Potom však prišli roky driny a veľkých investícií. Až teraz sa mi opäť vracia pocit radosti z hry a pohoda, ktorú som v detstve prežíval.“
Ruky hrajú samy?
„Rukám slúži celé telo. Bez cvičenia nezahrám nič, všetko si musím tvrdo oddrieť. Keď nehrám tri dni, ruky to cítia. Po dlhšej prestávke by mi trvalo mesiac, kým by som sa opäť dostal do formy.“
Nie je ťažké hrať spamäti?
„Učím sa ľahšie ako kedysi, pretože si pritom už viem pomôcť: hľadám v diele logické súvislosti, harmonické postupy, sledujem výstavbu, analogické miesta, oporné body. Veľa závisí od vôle. Každá skladba vyzerá zo začiatku ako španielska dedina. Až po pár dňoch sa začnú hmly dvíhať, postupne sa vám zjavuje jasná kostra a spočiatku nekonečná skladba sa zhutní.“
Patria dlhé prsty k základnej fyzickej výzbroji klaviristu?
„Kdeže. Základným predpokladom sú pohybové zručnosti a dokonalé uvoľnenie pohybového aparátu: od sedacích svalov cez chrbticu do rúk až po končeky prstov. Ruka musí byť absolútne uvoľnená a pripravená prijímať impulzy prichádzajúce z mozgu. Tie musia prebehnúť telom bez akýchkoľvek prekážok, nesmú sa zastaviť v pleci, lakti, zápästí ani v kĺboch. Cez končeky prstov sa musia dostať až ku klávesom.“
Súvisí tento vonkajší prejav uvoľnenia aj s pocitmi, ktoré skladba vyvoláva?
„Áno. Schopnosť uvoľniť sa môže byť vrodená. A ak nie je, treba ju cvičiť. Uvoľnenie musí byť natoľko prirodzené a spontánne, aby nebránilo koncentrácii na samotný tvorivý proces.“
Dá sa naučiť prežívanie?
„Ak sa do toho nútite, nedosiahnete potrebný stav. Treba vedieť, ako na to. Dieťaťu za klavírom nestačí povedať ‘uvoľni sa, vži sa‘. Pomôcť mu môže napríklad evokovanie uvoľnených nálad, ktoré zažíva inde než pri hudobnom nástroji. Sú to dlhé roky cvičenia.“
Koľko cvičíte denne vy?
„Koľko sa dá. Keď desať hodín učím, tak cvičiť už toľko nemôžem. Popri všetkých svojich činnostiach však potrebujem hrať minimálne štyri hodiny denne. Ak mám voľno, som za klavírom celý deň.“
Ako sa zmierujete s tým, keď sa pri prednese pomýlite?
„Ťažko. Často z toho bývajú bezsenné noci. Nerád sa k chybám priznávam. Keď hráte sólo, nie je to až také tragické a dá sa to ‘zakamuflovať‘. Keď vás však sprevádza orchester, je to viditeľný trapas. Netreba sa však nechať zdeptať. Ide o to, aby ste poslucháčovi nepokazili zážitok.“
Ste aj pedagógom. Aj to vás obohacuje?
„Určite, cítim, že som vďaka tomu začal rásť ako interpret aj ako človek. Už len tým, že problémy musím pred študentmi verbalizovať, oveľa hlbšie si ich ozrejmím sám. Učím už trinásť rokov, učím veľa a rád.“
Inklinujete ku konkrétnym autorom alebo štýlom?
„Zo začiatku to tak bolo. Najprv klasicizmus, neskôr barok, potom som sa zase výrazne zameral na romantizmus. S pribúdaním rokov a skúseností však už štýly nehrajú v mojom výbere rozhodujúcu úlohu. Dnes je podstatnejšia objednávka usporiadateľov. A predovšetkým pocit, že hrám dobrú hudbu, nech je v akomkoľvek štýle.“
Aká to je?
„V zásade tá, s ktorou sa viem stotožniť. No k mnohým vynikajúcim skladbám som si doteraz nevedel nájsť cestu. Preto ich ani neinterpretujem. Viem, že výsledok by nebol presvedčivý.“
Musí vás osloviť aj autor skladby, ktorú práve interpretujete?
„Každé dielo pre mňa znamená určitý príbeh. Keď viem dešifrovať spôsob, ktorým ho autor vyrozpráva, viem posúdiť, či mi je blízky a podľa toho aj viem, či ho dokážem ďalej odovzdať konečnému adresátovi – poslucháčovi. Celkom otvorene vám poviem, že napríklad Chopin neodmysliteľne patrí do repertoáru dobrého klaviristu, obdivujem ho, veľmi rád ho počúvam a ako pedagóg sa s ním denne zaoberám, no napriek tomu v ňom ja ako interpret nenachádzam to, čo v hudbe hľadám: citovú striedmosť a úspornosť vo využití výrazových prostriedkov. Keby som sa veľmi snažil, možno by som Chopina ‘prekabátil‘. Ale je veľa inej hudby, ktorú chcem ešte objaviť, a času jednoducho niet.“
Dá sa vyžiť z hry na klavíri?
„U nás nie. Objednávky prichádzajú ťažko. Dlhé roky tu nefunguje manažment, koncertný život tiež nie je najbohatší. Nikdy sme si nezvykli investovať do mladých hudobníkov tak, ako to cielene robili v Maďarsku alebo v bývalej NDR. Ak sa absolventi hudobných škôl uplatnia, tak iba v zahraničí. Na Slovensku sú však podobne postihnuté všetky druhy umenia. Niečo sa síce robí, ale systém ako taký stále nefunguje.“
Je potrebné zviditeľňovať interpretov vážnej hudby?
„Nemám pocit, že sú závislí od popularity. I keď pripúšťam, že komercia v umení je do istej miery nevyhnutná.“
V akej podobe by mala vstupovať do života interpreta, akým ste vy?
„Vždy je to otázka dohody a kompromisov. Ale treba mať na zreteli, že toto umenie je menšinovým žánrom a nemá masový dosah. Vyžaduje od poslucháča istý stupeň pripravenosti a aktivity. Predovšetkým je dôležité, aby o človeku vedela odborná verejnosť.“
Mali ste niekedy problém presadiť sa?
„Mal som to šťastie, že som dostal veľmi dobré miesto najprv v Košickej, potom v Slovenskej filharmónii. S orchestrami som si vybudoval koncertný repertoár, z ktorého čerpám dodnes. Pre mňa to boli možnosti, aké dnešní interpreti získavajú iba ťažko.“
Aký zvuk majú pre vás spomínané hudobné telesá dnes?
„Svojho času zažili aj slávu. Dnes u nás na škole koluje vtip ‘ak nebudeš cvičiť, pôjdeš do Slovenskej filharmónie‘.“
Vidíte motiváciu v osobe nového umeleckého riaditeľa Slovenskej filharmónie Jiřího Bělohlávka?
„Personálnymi detailmi sa zrejme zaoberať nebude. No jeho príchod považujem za veľkú šancu.“
Nakoľko si slovenské publikum považuje hudobný život?
„Ponuka prevažuje nad dopytom. Spoločenská objednávka je oveľa menšia ako v Prahe alebo vo Viedni. Svoje urobí aj zahraničný turizmus. Okrem toho je tam viac zámožných ľudí, ktorí považujú návštevu koncertu za spoločenskú povinnosť. Myslím to v tom dobrom slova zmysle, veď vďaka nim prežívajú v hudbe veľké hodnoty. Bez nich by napríklad nemohol existovať salzburský festival.“
Interpretujete aj diela mladších slovenských hudobných skladateľov?
„Nie, vyžaduje si to hlbšie štúdium, ku ktorému sa momentálne nedostanem. Diela zo slovenskej tvorby intepretujem iba výnimočne. Občas sa mi podarí vyviezť za hranice Suchoňa, ale aj ten je pre väčšinu zahraničného publika ešte stále neznámy.“
Je problém v počúvateľnosti slovenskej vážnej hudby?
„Nie. Problém je v tom, že nie je záujem.“
Dostávate aj úplne voľnú ruku pri príprave svojho programu?
„Pomerne často, ale vždy musím vypracovať minimálne tri návrhy, aby bolo z čoho vyberať. Niekedy sa stane, že nakoniec zahrám všetko. Všade však musím výber prispôsobovať poslucháčovi. A navyše si musím na cestu a pobyt v zahraničí zarobiť.“
Akú životnosť má skladba, ktorú naštudujete?
„Sú medzi nimi také, ktoré sa mi naozaj oplatili naštudovať, ale aj také, do ktorých som investoval veľa času a energie, a potom som ich zahral dva-trikrát a dosť. Vo mne však skladby žijú, kým mi funguje hlava a nemám reumu.“
Kde sa vám najlepšie hrá?
„Odhliadnuc od toho, že mám vždy trému, dobre sa mi hrá všade, kam prídem oddýchnutý a nemám za sebou trinásťhodinový let cez oceán. A ešte tam, kde je dobrá sála, nie je suchá akustika, kde je dobrý nástroj a dobré publikum. Slobodu, ktorú dnes cítim na pódiu, som získal dlhoročným štúdiom a tvrdou disciplínou. Najdôležitejšie je vedieť si navodiť pocit voľnosti kdekoľvek.“
