Vo voľnej prírode prenášajú tularémiu často zajace. FOTO – (AR)
Prenáša sa na domáce zvieratá i na človeka. Ochorením sa často nakazia napríklad poľovníci alebo lesní robotníci pri kožkovaní či kŕmení zvierat.
Okrem divých zajacov a králikov tularémiu prenášajú aj veveričky, hraboše, krysy, myši, škrečky a iné hlodavce. Nákaza sa nepriamo rozširuje aj hmyzom cicajúcim krv (kliešte, blchy, komáre). V jeseni, keď sa hlodavce sťahujú bližšie k ľudským obydliam, sa riziko výskytu tularémie zvyšuje. Znamená to určité nebezpečenstvo pre domáce zvieratá, predovšetkým pre oslabené jedince.Klinické príznaky pri voľne žijúcich zvieratách nie sú typické.
Divé zajace a králiky obyčajne strácajú plachosť, majú neusporiadanú zježenú srsť, bývajú apatické, nerady sa pohybujú a chudnú. Ochorenie prebieha väčšinou v chronickej forme. Pri akútnej tularémii uhynú počas 7 až 10 dní. Ak prežijú, choroba prechádza do chronického štádia, charakteristické je najmä vychudnutie.
Pri hlodavcoch sú príznakmi kŕče a slabosť. Zvieratá o niekoľko dní uhynú. Postihnuté ovce a jahňatá polihujú, majú horúčku, zrýchlený pulz, krvavú hnačku, ťažko dýchajú, v mieste poštípania kliešťami sa objavujú vredy, niekedy zvieratá krívajú a majú ochrnuté končatiny.
Žriebätá môžu podľahnúť infekcii už v prvých dňoch. Pri mnohých zvieratách prebieha nákaza bez zjavných príznakov a možno ju dokázať len krvnými skúškami. Choré zvieratá sa neliečia. Výskyt ochorenia treba hlásiť na príslušný okresný úrad a regionálnu veterinárnu správu.
V prevencii tularémie majú značný význam agrotechnické zásahy, ako aj ochrana dravcov, ktoré ničia hlodavce a deratizácia. V ohniskách výskytu nákazy treba likvidovať hlodavce a vonkajšie parazity. Chrániť treba aj vodné zdroje proti zamoreniu zárodkami.
(inš)
