V polovici októbra minulého roku som sa vybral na ryby so svojím synom, manželkou a dcérou. Prišli sme na naše obľúbené miesto na rieke Orava loviť mreny. Keď sme zakŕmili, začali sme chytať.
Asi pri piatom nahodení plavák uviazol v prúde. Myslel som si, že sa háčik zachytil o dno. Skúsil som trochu potiahnuť a na moje prekvapenie som uvidel bronzovú siluetu veľkej ryby. Hneď som vedel, že na krúpy na háčiku mi skočila hlavátka. Okamžite som zakričal na deti a manželku, aby ma vyzliekli do slipov. Našťastie, stihli to, kým ryba bola ešte v prúde. O chvíľu sa totiž začalo moje brodenie za hlavátkou v studenej vode. Nemohol som inak, pretože mreny chytáme zásadne na päťmetrové „biče“ a silon s hrúbkou č. 18. Takto som sa s rybou prechádzal minimálne tridsať minút za smiechu a nadšených ovácií mojej rodiny. Nakoniec som rybu dostal na breh, aj keď som tomu do poslednej chvíle neveril. Bola naozaj krásna, merala necelých 80 centimetrov a vážila približne 4,5 až 5 kilogramov. Keď sme sa na hlavátke pokochali pohľadmi, vrátili sme ju rieke. Bola to moja prvá hlavátka, ale nikdy na ňu nezabudnem.
Z októbrovej vody som vyšiel celý „modrý“ od zimy a ešte dva týždne mi ju pripomínalo silné nachladnutie i kašeľ. Fotografiu hlavátky, žiaľ, nemám, pretože sme sa vybrali len na klasickú rybársku hodinku a fotoaparát sme si nezobrali.
RÓBERT ŽÚBOR, Veličná
