Maďarský chirurg JENÖ KAMUTI viedol v stredu v Paríži stretnutie členov Medzinárodného výboru fair play UNESCO, ktorému predsedá. V noci operoval a zachránil život na svojej klinike v Budapešti, včera prednášal v Bratislave na 7. európskom kongrese fair play 2001. Dvojnásobný strieborný medailista v šerme fleuretom z olympiád 1968 a 1972, účastník piatich OH, šéf Európskej šermiarskej konfederácie, vyslanec pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy, svetom uznávaný lekár, pôsobil neuveriteľne sviežo, akoby sa vrátil z rekreačnej túry. Iba požiadal, či sa nemôžeme zhovárať pri šálke kávy.
Šermiari sa pýšia synonymom rytieri športu. Slovenskému klubu fair play šéfuje bývalá skvelá fleuretistka Katarína Lokšová-Ráczová. Sú azda šermiari predurčení šíriť myšlienky čistoty a džentlmenstva v športe?
„Samozrejme, že áno, hoci ma môžete obviniť, že som zaujatý. Šerm je individuálnym i kolektívnym športom, čiže pestuje úctu k súperovi i zodpovednosť za tím. Spája sa v ňom fyzická a duševná vyspelosť, šermiar musí v okamihu predvídať, čo spraví súper. Šermiar sa prepracuje k férovosti cez poznanie ľudí. Osobne som počas kariéry poznal iba šport a štúdium. Nie som sám. Medzi šermiarmi sú dve tretiny vysokoškolsky vzdelaných ľudí.“
Znamená to teda, že vzdelaný človek je férovejší?
„Má na to lepšie predpoklady. Zmysel pre fair play má každý človek geneticky zakódovaný, ale na povrch sa dostane iba výchovou. Môj tréner Béla Bay bol sedmohradským šľachticom. Šermovať sa naučil, lebo to patrilo k stavu. Vzácny človek, po komunistickom prevrate sa neštítil robiť murársku prácu, potom vyštudoval a viedol šermiarsku školu. Keď mal deväťdesiat, prišiel za mnou, aby som ho operoval, so slovami: Musíš to byť ty, lebo ma dobre poznáš a veľa som pre teba spravil. Úcta mladého človeka k rodičom, učiteľom, trénerom je základom fair play konania. Férové konanie sa cibrí skúsenosťami. Pred rokmi sa snažil Michael Schumacher obrať o titul majstra sveta Jacqua Villenueva nečestným ťahom. Neuspel, potrestali ho. Dnes je Nemec pravým džentlmenom.“
Dnešný vrcholový šport je povolaním. Ako vplýva táto skutočnosť na myšlienku fair play. Je v popredí kolegialita ľudí s tou istou profesiou alebo bezhraničná túžba víťaziť?
„Hnutie fair play vznikol na pôde UNESCO v polovici šesťdesiatych rokov. Šport bol v tom čase v ohrození. Práve cezeň prenikli do popredia šovinizmus, štátna propaganda zneužívajúca vrcholné športové podujatia, objavil sa doping. Dnešný šport je v médiách často prezentovaný cez škandály, nešváry, rany pod pás, zlé veci. To logicky znamená, že sú výnimočné. Dobrý, krásny čin sa dostane vo väčšej miere do popredia predovšetkým pri vyhlasovaniach cien fair play. Znamená to, že dobro a čestné konanie v športe nie sú až také mimoriadne. Ba naopak. Myslím si, že šport je dôležitým nástrojom v boji proti kriminalite, drogám. Profesionalizmus, čiže šport ako povolanie aj za veľké peniaze, športovej podstate neubližuje.“
Možno športy rozdeliť na férové a menej férové?
„Nie, iba na také, kde je čin fair play očividný a kde vlastne ani nie je možný. Tenista, hokejista, futbalista má tisíc možností ukázať v praxi férovosť. Ako to však môže spraviť plavec či bežec na sto metrov? Preto v takýchto športoch oceňujeme celoživotnú činnosť. Pravda, sú aj výnimky. Práve teraz v Paríži sme navrhli cenu za čin vzpieračovi. Jeden Nemec a Grék spolu desaťročie bojujú o najvyššie pocty. Na olympiáde v Sydney vyhral Nemec len preto, že mal o tri dekagramy menšiu hmotnosť. Víťaz zobral súpera do náručia na najvyšší stupeň. Ocenenie sme navrhli obom.“
Jestvujú však aj prípady „zneužitia“ rozhodcovského omylu. V tenise je to napríklad nepriznanie dobrej loptičky súperovi, vo futbale je povestný Maradonov gól „božskou rukou“.
„Jedinou možnosťou je takéto činy sústavne a tvrdo pranierovať, hoci poznáme aj postoje, že aj zlá reklama je reklamou.“
PETER FUKATSCH
