Claude Simon (1913) vydal prvý román v roku 1946 a publikoval dve desiatky kníh. Roku 1985 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Jeho spôsob písania má rysy poézie, Simonova veta je vo francúzskej literatúre dnes už zásadným pojmom.
Claude Simon opisuje cestu, ktorá burcuje pamäť. Písanie o pamäti nesie so sebou aj premýšľanie o zabúdaní, strate, miznutí, skrátka o čase ako takom. Simon je autorom, ktorý nepoužíva jeden z francúzskych minulých časov - jednoduchý minulý čas: nevie (a nechce) ho použiť, lebo tento čas vyjadruje ukončený dej. A spomienka, spomínanie sa nikdy nekončí, nemá ani pokračovanie, ani koniec.
V románe Električka sa snaží zachytiť človeka v mrazivej blízkosti smrti a jeho krehký návrat medzi živých. Ústrednými motívmi knihy sú električka, ktorá vedie z nemenovaného mesta (Perpignanu) na pláž a do nemocnice (to evokuje aj zaviate spomienky na chorú a umierajúcu matku). Električkou, ktorá bola súčasťou Simonovho detstva, ho spoznávame ako malého chlapca. Opis zodpovedá detskému videniu: nijaký detail tej veľkej zložitej a fascinujúcej veci mu neunikne. Električka chodí tam a späť časom, od jednej epizódy k druhej, cestou zbiera spomienky, sny. Na cestujúcich nečaká, musia ju dobehnúť. A pre nikoho tu neplatí nijaké privilégium.
Podobne sa stierajú rozdiely medzi ľuďmi aj v nemocnici: uprostred knihy sa rozprávač preberá po vážnom zlyhaní zdravia v nemocničnej izbe a pod množstvom hadičiek sa v horúčke a úplnom vyčerpaní, po noci, ktorú nikdy nebude môcť opísať, pomaly vracia k vedomiu, k životu. Nemohúci starec je opäť dieťaťom, keď všetko okolo vidí a pomenúva akoby prvý raz. Okolo starého človeka sa v ľahkom opare odohrávajú scény s poprevracanou chronológiou, mihajú sa tu predmety, ktoré dávno vyšli z módy, staré fotky z prímorských kúpeľov, tváre detí, pamätníky mŕtvym.
V nemocnici sa cesta zužuje. Svet je v nej zmenšený, uzavretý do seba, pokrytý lakovou vrstvou a konečný. Od pôrodnice po márnicu vedú postupné stavy ľudského stroja od narodenia po agóniu, cestou cez všetky možné odbočky a odchýlky až po konečnú skazu. K chorému pripútanému na lôžko dolieha hemženie sveta cez závoj. Únava filtruje obrazy a zvuky a namiesto nich prichádzajú obrazy. Svet električky a svet nemocnice majú styčné body: spomienky na detstvo, obrazy z 1. svetovej vojny, pamiatku na matku. Pohľad na pacienta na vedľajšej posteli vyvoláva myšlienky na vojnových invalidov. Utrpenie sa premieta do obrazu nosa vyčnievajúceho z tváre vyziabnutej chorobou strápeného človeka. Spisovateľ tvrdošijne, so smútkom a melanchóliou vyťahuje staré momentky, akoby z nich čas nedokázal nič vygumovať.
V porovnaní s rýchlo vyrábanou produkciou mnohých súčasných autorov, ktorí dokážu rok čo rok vydať novú knihu, je tvorba Clauda Simona nedostihnuteľná. PIERRE BONNAIR
(Autor je novinár)
