h vynálezov – prášok, ktorý po kontakte s ohňom dokázal do tvrdej skaly preraziť veľkú dieru. Trochu si z neho odsypal do vrecka, aby ho mohol ukázať svojim druhom. Nakoniec však všetok prášok použil na to, aby mi pomohol aj na obrovskú diaľku ukázať vchod do Nespavcovej skrýše. Konečne som pochopil, čo spôsobilo tie záblesky a sériu výbuchov.
Bobo s nami letel veľmi sebaisto. Všetci traja sme tušili, že podzemie mesačnej krajiny pozná naspamäť, tu sa predsa narodil a tu sa učil i lietať. Presne ako všetci jeho predkovia. Necháme sa prekvapiť, kam nás donesie.
Odpoveď prišla takmer okamžite. V diaľke pred sebou sme na konci úzkej šachty uvideli svetlo. O pár sekúnd sme vleteli do obrovskej podzemnej sály osvetlenej stovkami horiacich fakieľ. V jej strede stálo veľké ohnisko, nad ktorým visel na ťažkých reťaziach obrovský kotol s variacim sa elixírom. Kotol sa knísal v takej výške, že k jeho okraju musel byť pristavený rebrík. Na ňom už stál Nespavec a nakláňal sa nad masou bublajúceho elixíru. V ľavej ruke vystretej pred sebou držal otvorenú jednu zo svojich kníh a nad ňou v druhej ruke zvieral dlhými prstami tri kamene. Z každého vychádzal jasný lúč svetla, prechádzal stranami otvorenej knihy a strácal sa pod hladinou elixíru.
„Konečne vidím, ako sa prostredníctvom kameňov dostávajú z kníh ukryté príbehy, spomienky a vedomosti do elixíru,“ povedal, akoby sám pre seba, Tadeáš.
Vtom nás však spozoroval Nespavec. V strachu, že nestihne dostať do elixíru všetky hrôzy svojich objavov, odhodil knihu do ohňa pod kotlom a rýchlo vytiahol z kapsy ďalšiu a chvíľu aj cez ňu nechal prechádzať lúče z kameňov. My sme sa s Bobom snažili zniesť k Nespavcovi čo najbližšie, aby sme mu mohli z rúk vyraziť kamene. Veľmi sa nám nedarilo a Nespavec stihol všetko zopakovať ešte s jednou knihou. Na naše prekvapenie bola posledná, jeho kapsa už zostala prázdna. V okamihu zhasol oheň pod kotlom.
Prvý si to uvedomil malý Oskar: „Tadeáš, Martin, vidíte? Nespavcov elixír je už hotový!“
„Viem, podstatné je, aby sa ani kvapka z neho nedostala na Zem,“ odpovedal mu Tadeáš.
Nespavec rýchlo skryl kamene do kapsy a spoza opasku vytiahol bič a začal sa ním po nás oháňať: „Hlupáci, prileteli ste neskoro. Armáda mojich lietajúcich pomocníkov už čaká na jediný pokyn a elixír sa ešte do svitania dostane ku každej posteli na Zemi.“
Z tmavých dier v skalách sa vystrčili hlavy okovaných komárov.
Nespavec pokračoval: „Elixír je taký silný, že sa po jeho vdýchnutí už nikto neprebudí, ľudia tak do konca svojich dní budú vnímať sny ako realitu a hlavnú rolu v nich zohrajú moje vynálezy: ničiace a nezastaviteľné stroje, smrtiace zbrane, pasce na všetko živé...“
V žilách mi stuhla krv pri pomyslení, že všetky tieto hrôzy by mohli vládnuť ľudstvu. I keď nie v jeho skutočnom živote, ale vo sne, ktorý by sa aj tak stal jeho realitou, pretože by už nikto nepoznal rozdiel medzi snením a bdením. Bolo by už len večné snenie – hroznejšie a pravdivejšie ako samotný život.
Nespavec sa oháňal bičom čoraz zúrivejšie. Bobo sa snažil uhýbať, no márne. Koniec biča si ma našiel. Len som zacítil, ako sa mi omotal okolo členka a Nespavcovo prudké trhnutie ma vyhodilo zo sedla. Inštinktívne som vystrel ruku.
„Drž sa,“ pocítil som zovretie Tadeášovej ruky. Visel som vo vzduchu. Zvrchu sa ma snažil držať Tadeáš, no dolu ma ťahala Nespavcova sila.
Jediný Oskar mal dokonalý prehľad o situácii. Potiahol Boba za veľké ucho takou silou, že ten sa okamžite vymrštil k stropu podzemnej sály. Nepocítil som poľavenie zovretia biča, naopak, pocítil som obrovskú váhu, ktorú som za sebou ťahal. Nespavec sa nepustil biča, takže sa v jedinom okamihu ocitol spolu s nami vo vzduchu nad obrovským kotlom.
Keď to uvideli okované komáre, vyleteli zo svojich dier. Polovica z nich sa snažila Boba zraziť k zemi, ostatné krúžili v blízkosti svojho pána, aby ho mohli zachytiť. Vedel som, že ani ja, ani Tadeáš dlho nevydržíme takú záťaž. Nechcel som svojho priateľa stiahnuť so sebou, preto som sa snažil uvoľniť z Tadeášovho zovretia. On však veľmi dobre tušil môj zámer obetovať sa a moju ruku zovrel ešte pevnejšie.
Komáre boli ako zdivené. Videli svojho pána bezmocne visieť na biči. V panike do seba vrážali, s rachotom sa im krivili krídla a lámali sa na kusy kovového šrotu. Niektoré komáre polorozpadnuté padali k zemi. Posledný z nich sa pokúsil uchopiť medzi svoje nohy Nespavca a odniesť ho do bezpečia. Ostrou hranou nalomeného krídla však prerezal bič. Stihol ešte v lete zachytiť svojho stvoriteľa. Ten bol však pre jeho poškodené krídla priťažký. Obaja sa zrútili do kotla a zmizli pod hladinou elixíru.
Bobo mohol konečne pristáť. Na podlahe boli porozhadzované kopy železa, ktoré ešte pred malou chvíľou držali pokope a bzučali okolo nás. Tadeáš ma pustil. Hneď som vyliezol na rebrík a zahľadel sa do chladnúceho elixíru. Ak sa Nespavcovi podarí vyslobodiť z komárích kovových nôh, vypláva na hladinu. A skutočne. Neďaleko okraja, kde som stál ja, sa vynoril Nespavec. Nemával však rukami, nesnažil sa zachytiť okraja kotla. Bol úplne nehybný. Zachytil som jeho plášť a pritiahol ho k sebe. Nespavec spal hlbokým spánkom. Keď som sa ho pokúsil vytiahnuť von, vyšmykol sa mi a ponoril sa späť na dno veľkého kotla. Odvtedy som ho nevidel. Zrejme pri páde prehltol elixír a ten ho uspal naveky - stalo sa mu to, čo chystal pre milióny nevinných ľudí.

Do brieždenia zostávalo pár minút. Sála Dúhového hradu bola zaplnená do posledného miestečka. Zišli sa sem všetci obyvatelia Ríše snov spolu so svojimi vládkyňami, aby sa so mnou rozlúčili.
"Ďakujeme ti, Martin, budeme tvojimi večnými dlžníkmi," stisla mi vďačne ruku malá Luna a pridali sa i jej staré sestry.
"Čo bude teraz s Nespavcom?" zaujímal som sa.
"Nič sa neboj," upokojoval ma Tadeáš, "čím viac elixír chladol, tým viac sa vyparoval. Na dne zostali len kusy železa po komárovi. Dúfam, že Nespavcovo telo naveky zmizlo aj s jeho elixírom."
"O chvíľu vyjde slnko, poponáhľajte sa," vyzvala nás Spomienka.
S Tadeášom som vysadol na Boba, zamával som naposledy malému Oskarovi a všetkým svojim novým priateľom a vyleteli sme do končiacej sa noci.
Mesačná krajina za mnou sa vzďaľovala neuveriteľne rýchlo. Ešte som si ani v hlave nestačil usporiadať všetky zážitky poslednej noci, keď mi Tadeáš smutne povedal: "Si takmer doma, musíme sa rozlúčiť. Vidíš, tam pod nami je už tvoje mesto. O chvíľu sa začne brieždiť, ja sa už musím vrátiť ku svojim."
Nemohol som v sebe potlačiť smútok, že už nikdy neuvidím nikoho z týchto milých ľudkov, keď Bobo s nami vletel do mojej izby.
"Zbohom," podal mi Tadeáš ruku.
"Zbohom," odpovedal som mu, "a pozdravuj u vás doma."
"Sľubujem," usmial sa a nasmeroval Boba priamo do môjho veľkého zrkadla. V strachu som zavrel oči a zrazu sa okolo mňa rozliala tma a ja som sa stratil kdesi v ničote.

Prebudili ma teplé lúče ranného slnka. Začínal sa nový deň. Posadil som sa na posteľ, v hlave mi doznieval zvláštny ruch. Začínali sa mi pred očami vynárať zvláštne obrazy práve dosnívaného sna. Malé postavičky, obrovský netopier, cesta na mesiac....V mysli sa mi miešali čudesné výjavy, ktoré začali do seba zapadať ako mozaika. Tak takýto divoký sen sa mi ešte nesníval, pomyslel som si. Zachraňovať sny. Komu by to kedy napadlo.
Usmial som sa a vyskočil z postele. Nesmiem dnes zmeškať vlak. Môj zrak sa zastavil pri pohľade do zrkadla. Od údivu som otvoril ústa. Asi by ste sa zatvárili podobne, keby ste na sebe uvideli leteckú uniformu namiesto pyžama.

Autor: Figliar