Na jesennej púti zo svahov Hindukúša do teplých oblastí v okolí Džalalabádu si kmeň náčelníka Hamada urobil prestávku a svoje otrhané stany rozostaval priamo v Kábule.
avku mali červené otlačeniny. Zdvihla som zrak od mužských končatín a pozrela na tváre kmeňových náčelníkov. Kuči ľudia. Kočovníci. Kdeže, títo muži ponožky nikdy nosiť nebudú.Zhromaždenie osemnástich vodcov najväčších kočovných kmeňov – kuči trvalo neznesiteľne dlho. Otázka, či na transport stanu pre mobilnú školu stačí somár, alebo treba ťavu, sa riešila vyše hodiny. Predstaviteľ afganskej vlády Mohammad Nasir, ktorý je na ministerstve pre hranice a národnosti šéfom odboru pre kočovníkov, nakoniec vyhlásil: „Zatiaľ zostaneme pri somárovi. Ak stan neunesie, začneme rokovať o ťave.“
Ľudia v pohybe
Kuči ľudia žijú v oblasti od Iránu až po dnešnú Indiu vraj od nepamäti. Tak mi to aspoň tvrdili kočovníci, ale aj úradníci, ktorí majú v pracovnej náplni sledovať počty a pohyb nomádov po afganskom území. To je však zložité. Slovo kuči, používané v rôznych obmenách v Iráne, Afganistane i Pakistane, pochádza z perzského kuč kardan – premiestňovať sa. A práve premiestňovanie je problém. Kuči cestujú a kto ich starostlivo a dlho nesleduje, má pocit, že ich púť nemá žiadny systém, že sú si všetci podobní a že komunikácia s nimi je viac než ťažká.
Nad mojou otázkou, koľko kuči žije v Afganistane, sa Mohammad Nasir úprimne zdesil. „To predsa nikto nevie,“ vyhlásil víťazoslávne.
Starec s dlhou bradou a turbanom na hlave však nesúhlasne zamrmlal. „Je nás strašne veľa,“ povedal dôrazne.
Všetci ostatní pokývali hlavami.
Aj keď sa kuči do politiky zásadne nepletú, trvajú na tom, že ich je viac, ako sa oficiálne odhaduje. Prvý raz sa vláda pokúsila kočovníkov spočítať v roku 1979, rok po komunistickom prevrate v krajine riadenej ZSSR. Počet kočovníkov sa vtedy odhadol na jeden a pol milióna ľudí. Bolo to však náročné. Úradníci sa totiž dokázali premiestňovať len ťažko, kým kuči s tým problémy nemali. Lenže iná možnosť, ako behať po horách, údoliach a púšťach a snažiť sa nomádov počítať podobne ako ovečky, nie je. Nemajú totiž žiadne dokumenty, deti rodia v stanoch, neregistrujú sobáše a s úradmi sa stýkajú čo najmenej. Aj keď za 23 rokov bojov Afgancov celkove ubudlo, Kuči tvrdia, že ich pribúda.
„Dnes je ich možno okolo päť miliónov,“ hovorí Muhammad Nasir a zhromaždenie ho zborovo opravuje. „Oveľa viac, oveľa viac.“
Diskusia o počte kočovníkov nemá len čisto štatistický dôvod. Mohlo by byť jedno, či po Afganistane kočuje päť alebo osem miliónov ľudí, krajinu však čakajú prezidentské voľby, prijatie ústavy a ďalšie prevratné politické zmeny.
Nech nás nechajú na pokoji
„Nám je úplne jedno, kto krajine vládne,“ povedal mi náčelník Hamed. Jeho kmeň si na jesennej púti zo svahov Hindukúša do teplých oblastí v okolí Džalalabádu urobil teraz prestávku a svoje otrhané stany rozostaval priamo v Kábule. „Voľby nás nezaujímajú, ani vládne predpisy nie sú pre nás dôležité. Chceme od nich len jedno. Aby nás nechali na pokoji.“
Zdalo by sa, že kvôli tejto minimálnej požiadavke by sa kuči nemuseli príliš angažovať. Nikdy ich nikto neprinútil rešpektovať zákony, ktoré odporovali adátu – ich tradičnému, zvykovému právu. Napriek tomu majú dnes pri vláde 45 svojich zástupcov. Zatiaľ však odmietajú návrh, aby sa z ich predstaviteľov stali platení úradníci.
„Niežeby pohŕdali peniazmi,“ povedal mi Muhammad Nasir v neprítomnosti kuči. „Lenže oni neposedia. Stále by boli na služobnej ceste.“
Na posledné rokovanie Veľkého zhromaždenia Loja Džirgy, ktorého sa zúčastňuje vyše tisíc ľudí, sa dostalo deväť kmeňových náčelníkov.
„Chceme najmenej sto miest,“ nástojí Hamed.
„Ale na čo vám to bude, keď nechcete byť ministrami ani štátnymi úradníkmi?“ pýtam sa.
„Aby nás nechali na pokoji,“ zopakuje Hamed a ja zrazu chápem, že to je presná definícia pojmu, ktorý my vznešene označujeme slovom sloboda.
Fatima nevie, koľko má rokov
Skupinka žien sa od smiechu váľa v prachu. Z hlavy im padajú farebné šatky, niektorým sa od sĺz rozmazáva čierne maľovanie okolo očí, ktoré si robia kamienkami podobnými uhliu. Rozveselilo ich rozprávanie drobučkej, asi 40-kilovej starenky Fatimy. Až neskôr pochopím, na čom sa smiali. Boli sme s Fatimou sekať trávu pre kravu, ktorá je jedným z členov početného stáda kôz, tiav, oviec, psov, mačiek a sliepok. Trávu sme napchali do obrovskej Fatiminej šatky a keďže batoh vážil oveľa viac než starenka, chcela som ho zdvihnúť ja. Nemohla som ním ale ani pohnúť a gestikulácii Fatimy som nerozumela. Nakoniec nado mnou mávla rukou a svižným pohybom si vyhodila batoh na hlavu. Celá pod ním zmizla. S úžasom som sledovala balík trávy v špinavej handre, ako sa rúti ulicou.
Fatima nevie, koľko má rokov. Vie, že má šesť detí, a že sa vydala po tretej menštruácii. Dve z jej dcér sa usadili a vzdali sa kočovného života. Fatima sa za to na ne hnevá. Synovia s ňou kočujú ďalej. Dvaja sa oženili, ďalší sa na svadbu chystá v najbližších dňoch. Fatima mi povedala, že na každú svadbu dala okolo tisíc dolárov. Kuči sa len málokedy ženia či vydávajú za ľudí, ktorí nekočujú.
Fatima netuší, koľko kilometrov prešla za život, pretože nevie, čo je kilometer. Doteraz si zakladá na tom, že na dlhých cestách kráča vedľa ťavy a ostatní nemusia kvôli nej oddychovať. Na zvieratách sa vezú len malé deti a veľmi starí ľudia. Ostatní kráčajú. Na jar putujú približne tri mesiace z nížin do hôr, na jeseň naopak.
Každý kmeň má svoju trasu, svoje stanovištia na oddych a svoje sídelné miesta, ktoré si rozdelili zhruba pred sto rokmi. Nekrížia si cestu, a keď, tak sa priateľsky pozdravia.
„Nikdy spolu nebojujeme, o nič sa nehádame,“ hovorí Fatima. „Nemáme na to čas.“
Zvyky kočovníkov nezmenil žiadny režim
Kuči majú radi hodinky. Veľa mužov má pomerne drahé, väčšinou pozlátené a čo najväčšie hodinky. Každý má na nich iný čas. Náhlenie, stres a čas nie sú problémy, ktoré by ťažili ich hlavy.
„Žijeme po generácie rovnako,“ hovorí Hamed a čajom zapíja sladké bonbóny. „My nepotrebujeme nikoho, ale oni potrebujú nás,“ dodá víťazoslávne.
Hovorí sa, že keď kuči narazia na zamínované pole, nejdú po vojakov, aby ho odmínovali. Jednoducho ho obídu.
Predstava, že kuči sú chudobní, je mylná. Mnoho kmeňov patrí medzi bohatšie skupiny afganského obyvateľstva. Dobytok, mlieko, syry, vlna, mäso sa dobre predávajú. Kuči sú v afganských pomeroch veľkovýrobcovia potravín. Napriek tomu sú aj medzi nimi biedni ľudia. Sú to tí, ktorým v obdobiach sucha uhynul dobytok, pretože vojna im zabránila hnať ho na lepšie pasienky. A kuči bez dobytka nie sú kuči. Premiestňujú sa najmä kvôli zvieratám. Ak ich nemajú, nemá zmysel putovať. Lenže, potom niet čo jesť a predávať. Okrem šitia a výroby primitívnych potrieb pre bežný život nie sú u kuči rozvinuté žiadne remeslá. Keďže veľká časť kočovníkov nevlastní žiadnu pôdu a nevie stavať domy z tehál, strata zvierat ich postihla veľmi dramaticky. Napriek tomu patria v Afganistane k obyvateľstvu, ktoré vojna najmenej postihla. Vďaka tomu, že sú mimoriadne nenároční a sebestační, žiadne politické zmeny sa ich takmer nedotýkali. Po kráľovi prišli komunisti, po nich mudžahedíni, potom talibovia. Žiaden režim však nedokázal zmeniť staré zvyky kočovníkov.
„Burku?“ Fatima sa na mňa zdesene pozerá a pokrúti hlavou. Čierna šatka, ktorá jej zakrýva vlasy zapletené do mnohých vrkočov, jej spadne na ramená. Opatrne si ju upraví tak, aby vlasy čiastočne zakrývala, ale nie veľmi, a aby jej nepadala do tváre.
„Sme moslimovia, ale nikdy sme nemali zahalené tváre a nikdy sme si neskrátili sukne.“
Kuči chodia oblečení stále rovnako, bez ohľadu na to, či v Kábule sedia fundamentalisti alebo sovietski poradcovia.
„Bola by to pre nás hanba, keby sme dovolili, aby naše ženy navliekli do buriek,“ rozčúlil sa náčelník Hamed. Práve si hodil pod jazyk štipku žuvacieho tabaku zmiešaného s popolom zo špeciálneho dreva. Keď sa ho dotknem, páli ma. Kuči ho však žujú v ústach s veľkým potešením a potom ho vypľujú v podobe zelenohnedých mäkkých chuchvalcov. Ani ich veľké a stále hladné psy sa tejto hmoty nedotknú – a to je čo povedať.
Móda sa v Afganistane naozaj menila podľa režimov, ktoré v krajine práve vládli. Za komunistov sa sukne aspoň v mestách skrátili ku kolenám, za talibov ženy zmizli pod burkami. Jedine ženy kuči sa stále obliekajú do širokých šiat s bohatými výšivkami na hrudi a do nohavíc. Slávnostný odev je doplnený striebornými mincami, a to v takom množstve, že keď mi ho obliekli, klesla som na kolená. Vzhľadom na to, že talibovia ovládli 90 percent Afganistanu, a väčšinu obyvateľstva si úplne pokorili, je nepochopiteľné, ako im dokázali kuči vzdorovať. A to zásadne nevlastnia žiadne zbrane.
„Nezmysel,“ odpovedal mi Hamed, keď som sa ho spýtala, či aspoň niekto v tábore nemá zbraň. „Kto by sa s tým ťahal.“
Napriek tomu, že kuči sú na rozdiel od väčšiny Afgancov bezbranní, nikto na nich nikdy neútočí. Aj oni zachovávajú absolútnu neutralitu. „Nebudete mi veriť, ale oni sa naozaj nikdy do ničoho nezaplietli. A to sa tu bojovalo dvadsaťtri rokov,“ šepkal mi vzrušene pán Nasir.
Nekradnú, nežobrú, nepašujú drogy
Kuči nikdy neslúžili v armáde a ani ich do toho nikdy nikto nenútil. Nemajú problémy s kriminalitou. Keď komunistickí agitátori viedli s ich náčelníkmi ideologické pohovory a vysvetľovali im výhody kolchozov, kuči ich vypočuli a pokojne odtiahli ďalej. Nekradnú, nežobrú, nepašujú drogy. Keď od vás niečo chcú, tak vám to povedia, ale nikdy neprosia. Sú priateľskí, ale nie podlízaví. Tvária sa, že nikoho nepotrebujú. Napriek tomu ich civilizácia vytláča z ich prirodzeného priestoru. Život im sťažujú najmä štátne hranice, hoci v Afganistane, Iráne, Indii a Pakistane sa časti z nich stále darí prechádzať bez pasov a víz. Kuči sa nemienia podriadiť politickému rozdeleniu sveta, zaujíma ich len príroda, ktorá vedie všetky ich kroky. Okrem hraníc zasiahli do života kočovníkov široké diaľnice, priehrady a ďalšie civilizačné výmysly, ktoré im bránia v slobodnom pohybe. Afganistan je však pre nich v istom slova zmysle rajom – nie je tam ani jedna diaľnica. A tak, aj keď v iných častiach sveta už patria medzi ohrozené ľudské druhy, tu ich pribúda.
Hoci kuči zachovávajú neutralitu za každej situácie, takému globálnemu ozbrojenému konfliktu, aký postihol Afganistan, sa vyhnúť nemohli. Hamed síce nevie čítať ani písať, ale počítať sa naučil. Na prstoch mi vypočítava, aké problémy priniesla 23-ročná vojna jeho kmeňu.
„Po prvé, zničila naše pastviny. Tam, kde sme pred rokmi pásli svoje stáda, sú dnes mínové polia. Po druhé, za vojny sme sa len ťažko dostávali cez front. A po tretie, za vojny sa sprísnila kontrola na hraniciach. Veľa kmeňov preto teraz kočuje už len po území Afganistanu.“
V posledných piatich rokoch ovplyvnilo život kočovníkov aj strašné sucho. „Vyschli studne, ktoré sme na svojich trasách používali, vyschlo veľa riek, kde sa napájali naše zvieratá,“ hovorí Hamed, ktorého kmeň má svoje sídelné miesto neďaleko východoafganského Chóstu. Spolu má vraj tristo stanov.
Hamed, ktorý teraz so svojimi ľuďmi putuje cez Kábul do nížin, kde strávi zimu, sa dal do pohybu skôr ako ostatní. Väčšina kuči prichádza do Kábulu až v októbri. Na otázku, prečo vyrazil už v polovici septembra, odpovie: „Tak to chceme, tak to je a bolo a bude.“ Na mnoho otázok majú kuči takúto jednoduchú odpoveď. Hamedov kmeň necestuje celý spolu. Všetci sa stretávajú až v zimovisku. Časť nachádzam ešte dosť vysoko, v údolí Panšír pri obci Daštak. „Dole je ešte horúco,“ vysvetľuje náčelník Ahmad. Sťažuje sa, že ho bolia kolená a musí užívať brufen. Hneď ho zhltne a usmeje sa: „Už to nebolí.“
Ahmad je skoro slepý. Nechápem, ako môže zvládnuť pešo trasu medzi Panšírom a Džalalabádom, ktorá je aj pre majiteľov áut nebezpečná, ťažká a zdĺhavá. Autom sa však dá prejsť za dva dni. Ahmadovi a jeho ľuďom to trvá tri mesiace.
Panelák ako zimovisko
Väčšina kuči nevie čítať ani písať. „Nemôžeme chodiť do školy, keď sa stále sťahujeme,“ hovorí Ahmud, ale hneď dodáva: „Keby ste nám však nejakú pohyblivú dali, tak by tam niektoré deti chodili.“ Mobilné školy pre kočovníkov nie sú iba výmyslom starca. Už za kráľa Záhira Šáha, ktorý bol zvrhnutý v roku 1973, naozaj niekoľko pokusných pohyblivých škôl fungovalo. Bol to stan, ktorý niesla ťava. Vyškolenému učiteľovi z radov kuči dával výplatu štát, deti dostávali pomôcky aj učebnice.
Dnes sa kuči opäť dovolávajú možnosti vzdelania. „Za posledných sto rokov sa v našom živote nič zásadného nezmenilo,“ medituje Ahmed. „Len vtedy neprekážalo, že nevieme čítať a písať, a teraz to už prekáža.“
Kuči majú nielen snahu vzdelávať sa, ale často od nich počujem, žeby nepohrdli tým, čo im kedysi ponúkali komunisti: „Postavíme pre vás sídlisko s tečúcou vodou, ústredným kúrením a splachovacími záchodmi. Kočovanie patrí minulosti, musíte ísť s dobou, nie s prírodou.“
Uskutočneniu tejto myšlienky zabránila vojna. Dnes na to nemá nikto peniaze.
„Chcela by si bývať v paneláku?“ pýtam sa Fatimy a ona dlho premýšľa. „Bude tam miesto pre kravu?“ spýta sa po chvíli. „Nie, kravu tam mať nemôžeš, ale bude tam voda. Aspoň niekedy.“ Fatima krúti hlavou. „Na zimu by som to asi brala.“
Podobne reagovali aj náčelníci na schôdzi, keď som sa ich spýtala, či by nebolo lepšie usadiť sa. Najskôr horlivo kývali, až sa im dlhé brady triasli. „A vzdáte sa svojho dobytka, psov a tiav?“ Zamietavo krútia hlavami. „Budete slúžiť v armáde a chodiť pravidelne do práce?“ To už vládne medzi starcami ozajstné zdesenie. Potom bezzubý, vetchý dedo s bystrými očami vyhlási za všetkých: „Veď to by sme už asi ani neboli kuči!“
