Marcel Pekar drží figúrku košického zástavníka z roku 1423. V stredoveku mali kráľovské mestá vlastné vojská. Bojovali pod zástavou, ktorú niesol zástavník. Vojakmi boli aj mešťania, každý cech chránil určitú bránu a múr. Preto sa volajú brány či bašty podľa cechov – rybia, obuvnícka, mäsiarska.

„Bolo raz 25 cínových vojačikov. Všetci boli bratia, lebo ich uliali zo starej cínovej lyžice. V rukách držali pušky, pozerali rovno pred seba a mali krásne červeno-belasé rovnošaty. Prvé, čo počuli na svete, keď sa otvoril vrchnák škatule, v ktorej ležali, bolo: Cínoví vojaci! Tak zvolal chlapček, ktorý ich dostal na narodeniny.“

Hádam každý pozná rozprávku Hansa Christiana Andersena o statočnom jednonohom cínovom vojačikovi, zamilovanom do papierovej bábiky. Rozprávka má smutný koniec – vojačik sa roztopí v peci a zostane z neho iba malé cínové srdiečko.

Výrobcovia cínových postavičiek vedia, že jednonohý vojačik nie je len predstava rozprávkara. Je to nedorobok. Nezvýšilo naň dosť materiálu.

„Možno Andersen pozoroval výrobcov pri práci. Taký je totiž osud všetkých jednonohých vojačikov. Skončia v ohni,“ hovorí slovenský výrobca cínových figúrok Marcel Pekar.

ABC návod

Marcelovi cínoví vojaci sa predávajú takmer na všetkých slovenských hradoch, objavujú sa v stánkoch počas hodov či jarmokov. Sú autentickými postavami. Prvý rytier, ktorého Marcel vyrobil, bol považský hradný pán Rafael Podmanický. Jeho tvár našiel na epitafe v kostole vo svojom rodisku, v Považskej Bystrici. „Stredovek je moje hobby, vyrábam figúrky, ktoré som ako dieťa vždy chcel mať. Najradšej mám stredovekých rytierov, žoldnierov a strelcov z kuší, vlastne prvej stredovekej zbrane. Stredoveký rytier so štítom sa aj najlepšie predáva.“

Marcel Pekar vyrastal na westernoch, ako malý mal parádnu zbierku plastových indiánov, ranč a belošskú pevnosť. „Všetci chalani to zbierali, vedeli sme sa s tým poriadne vyhrať,“ spomína. V puberte figúrky opustili, Marcel si spomenul až na vysokej škole. Začal vojakov zbierať. Keď sa ako čerstvý absolvent sociológie rozhodoval, ako si zarábať, spomenul si na starý výtlačok časopisu ABC, ktorý voľakedy odoberali všetci mladí vedci, výmyselníci aj remeselníci a výtlačky si poctivo odkladali. Našiel, čo hľadal – článok o tom, ako sa robia cínové figúrky. A začal.

Cín je koža, olovo telo

Najťažšie je urobiť prvý originál. Najskôr treba nájsť skutočnú podobu vojaka, ktorého má predstavovať. Hľadá sa v knihách, časopisoch, historických dokumentoch, encyklopédiách. „Literatúra je najdrahšia časť výroby,“ hovorí Pekar.

Výrobca si potom pripraví kostru z tenkých drôtikov, ktoré stočí do postoja, v akom by mala figúrka stáť, napríklad pokľak a príprava na streľbu, kráčanie, sedenie na koni. Na kostru treba namodelovať telo, detaily tváre a nakoniec ju obliecť. Pre figúrku potom treba vyrobiť kaučukovú formu, do ktorej sa bude odlievať.

Prvé figúrky sa odlievali zo striebra, teraz sa používa zmes olova a cínu. „Olovo je telo, je pevnejšie, drží tvar. Cín je koža, skvele odtláča detail z formy.“

Hotovú figúrku treba namaľovať, opäť autenticky – uniforma, aká k vojakovi patrí, zbraň či štít so správnym erbom. Sedieť musí storočie, vojsko, postavenie vojaka. Maľuje sa bez lupy, tá zbytočne skresľuje. Výrobca používa len svoj zrak. Kým mu slúži.

Otcovia nahovárajú synov

Medzi výrobcami sú najpopulárnejší vojaci z obdobia napoleonských vojen. „Napoleon chodil ako zo škatuľky, aj jeho vojaci. Sú to nádherné figúrky s mnohými detailmi.“ Populárny je stredovek, a dnes aj rôzne fantasy figúrky, filmové postavy od Indiana Jonesa, Asterixa či Obelixa až po Laru Croft či postavy z Tolkienovho Pána prsteňov. V USA po 11. septembri letia hasiči. A v Taliansku sa tešia veľkej popularite polonahé či nahé cínové slečny.

Najväčšími výrobcami sú firmy v Španielsku, Nemecku, Taliansku, vo Francúzsku a v Rusku. A hlavným trhom je USA. „Všetky firmy preto začnú vyrábať figúrky z európskej histórie a skončia pri vojne Juh proti Severu,“ smeje sa Marcel Pekar.

USA sú dobrým trhom pre figúrky, lebo si ich ľudia môžu dovoliť kúpiť. Cínoví panáčikovia sú drahá záležitosť. Vo svete už dávno nie sú hračkou pre deti. Kto by svojmu dieťaťu kúpil drobnú hračku za pártisíc? Navyše, pre deti nie sú úplne vhodné, sú malé, majú ostré hrany a s olovom sa im hrať neodporúča. Figúrky sú zberateľským a modelárskym artiklom. Zberatelia zbierajú hotové figúrky, modelári drobné časti, z ktorých figúrky skladajú ako stavebnicu. Sami si vojačikov aj maľujú.

Marcel svojich zákazníkov pozná. „Na Slovensku sú to stále najmä deti, hoci často vidím, že viac ako deti chcú figúrky otcovia a synov presviedčajú.“ Figúrky si kupujú aj historickí šermiari. Tí by mali v zliatine cínu a olova najradšej svoju podobu. Marcel spolupracuje aj s mestami, pre Košice vyrábal štyroch vojačikov, jeden z nich sa ukrýval za originálnym veľkým bojovým štítom – pavézom. Tento „košický pavéznik“ z roku 1453 má na štíte erb, najstarší na svete. Dovtedy totiž mohli mať erby iba ľudia, Košice boli prvým právnym subjektom.

Marcel má aj svojich pánov zberateľov. Najmä jedného – Martina Horvátha. Ten má doma zbierku všetkých figúrok, ktoré Marcel kedy vyrobil. „Aj kvôli nemu vymýšľam stále nové veci,“ čestne priznáva Marcel.

Šedivé maskáče nevyniknú

Zberateľ Martin Horváth je rovnako ako Marcel sociológ. A rovnako ako on si plní detský sen. Vo svojom bratislavskom byte má vystavených asi tisíc cínových vojačikov. „Sníval som o takej zbierke od detstva. Hrával som sa s niekoľkými hlinenými vojakmi, za socializmu však figúrky potichu zmizli.“ Až po nežnej revolúcii objavil náhodou na vianočných trhoch šesticu rytierov. Na jednom bolo Marcelove telefónne číslo. Dnes už zberateľ priamo ovplyvňuje, čo bude výrobca vyrábať. Stali sa priateľmi, ktorí spolu snívajú. Chceli by si postaviť model slovenského hradu a rekonštruovať bitku oň – s rytiermi, zbraňami, dobývacími strojmi aj s obyvateľmi podhradia.

Martin Horváth zbiera najmä vojačikov zo stredoveku až obdobia napoleonských vojen. „Vtedy boli boje chlapskejšie, férovejšie. Bojovalo sa tvárou v tvár, vytiahol si sekerku či meč a buď si trafil, alebo ťa trafili. Dnes je na streche ostreľovač, ktorý na kilometer odstrelí niekoho, kto sa nemôže brániť. Aj uniformy boli krajšie, farebnejšie, vojaci necítili potrebu splývať s okolím, zakopávať sa do zeme. Dnes všetci nosia šedivé maskáče.“

foto – pavol majer a archív