ich ju rýchlo odnaučili. „Veď sú to naše vnúčence, musíme ich rozmaznávať!“
„A čím inak, ako sladkosťami,“ dodala som za nich.
A tak dnešné nákupy sú vždy bojom, kto z koho. Ak môžem, deti nechávam v detskom kútiku. Nie každý hyperkmarket ich však má k dispozícii. A do nie každého aj chcú ísť.
Ak aj v pokoji nakúpime, a dohodneme sa na prijateľ- nom počte cukríkov, keksíkov a džúsikov, náš pokoj vždy naruší nášľapná mína pri pokladni: regál plný cukríkov, žuvačiek a lízatiek. „Aj toto ešte chcééém,“ ozve sa unissonno. A znovu vysvetľovanie, že cukríky nie sú jedlo a nemôžu sa teda jesť ako chlebík, že keksík nám stačí jeden za deň, a aj to je niekedy dosť, a že napokon, aj tak si zle umývajú zuby a kým sa to dobre nenaučia, nebudú toľko hodovať. Stratégovia v hyper a supermarketoch, ktorí vymýšľajú „nášľapné míny“ dobre vedia, ako na deti pôsobia. Aj preto môžu za lukratívne miesta pri pokladniach vypýtať od predajcov vysoké príplatky.
V sieti obchodných domov sa však prekvapivo našiel príklad, ktorý rodičov chápe a nesnaží sa na nich za každú cenu zarobiť. „Milí rodičia - táto pokladňa bez sladkostí je tu pre vás,“ znie nápis na niektorých pokladniach.
„Že sme si to my hlupáci nevšimli!“ kontrujeme s manželom, keď pri vedľajšej pokladni blokujeme nákup obohatený o žuvačky. Buďte si však istí, že nabudúce budeme služby tejto pokladne pravidelne využívať…
Soňa Rebrová
