Nedávno sa stretli aj pri spoločnom filme. Želary, ktoré sú za Českú republiku nominované na Oscara, režíroval Ondřej a Ivan tam hral jednu z postáv.

Ako ste vnímali nechcenú zámenu na levoch?

Ivan: „Bolo to zmätené, ale pekné.“

Ondřej: „Aj ja som si tak mohol užiť niekoľko minút slávy.“

Ktorý z vás je slávnejší?

Ondřej: „Vzhľadom na svoju príslovečnú skromnosť by som rád povedal, že Ivan. Rodičia ma však viedli k pravdovravnosti a keďže pravda je nad skromnosť, tak poviem, že slávnejší som ja.“

Ivan: „S úspechmi to bude fifty-fifty. Moju slávu však vďaka profesii viac vidieť.“

Ako vyzeralo vaše detstvo? Kto bol maznáčikom rodičov?

Ondřej: „Deväť z desiatich psychológov by tvrdilo, že ten mladší je rozmaznávanejší člen rodiny. Omyl, Ivan bol neposlušné dieťa, a tak som suverénne bol ním ja.“

Ivan: „Veď sa na nás pozrite. Ako by ním mohol byť môj brat?“

Kým ste chceli byť, keď ste boli malí?

Ivan: „Winnetouom.“

Ondřej: „Kozmonautom, pretože som si myslel, že vo vesmíre si netreba umývať zuby.“

Pred Ivanom však stála aj sľubná basketbalová kariéra. Prečo sa nerozvíjala?

Ivan: „Hral som za Slavoj Vyšehrad, Sokol Motol, Sparta Praha a v súčasnosti za Elán Praha, pražský prebor. Bol som majstrom republiky v minižiakoch a mohol by som pospomínať aj ďalšie úspechy. Ktovie, keby som mal viac disciplíny, možno by som to dotiahol aj do NBA.“

Prečo ste sa vrhli do sveta divadla a filmu?

Ivan: „Lebo som pochopil, že basketbal by ma v mojom prevedení neuživil a nič iné som nevedel.“

Ondřej: „Ja by som aj hádam vedel, ale ma to nebavilo. A Milan Šteindler mi navyše povedal, že matematika je len pre kockaté hlavy. To ma naozaj vytočilo.“

Akú vlastnosť na bratovi obdivujete, prípadne neznášate?

Ivan: „Obdivujem Ondřejovu vlastnosť, že keď sa do niečoho zažerie, tak sa toho nepustí. Na druhej strane, keď sú mu veci ľahostajné, zvysoka na ne kašle. Aj keď ide o dobročinnú akciu, ako napríklad pomôcť mi s prácami v záhrade.“

Ondřej: „Ivan je taký príjemný človek do pohody i nepohody, ale opovážte sa mu povedať, že musí ísť nadoraz!“

Ako sa udržujete v kondícii?

Ivan: „Športom.“

Ondřej: „Psychohygienou.“

Bolo pri nakrúcaní Želarov poznať, že ste súrodenci? Bol napríklad Ondřej k Ivanovi tvrdší ako k ostatným a naopak, Ivan k Ondřejovi menej úctivý, ako sa voči režisérovi patrí?

Ondřej: „Bolo to poznať. Ivan bol ku mne menej úctivý než iní herci, napriek tomu, že som k nemu bol oveľa tvrdší.“

Ivan: „Hm, štáb sa divil, že sa voláme rovnako. Inak Ondra bol ku mne mäkší, rovnako ako k ostatným, a ja som bol k Ondrovi úctivejší, ako sa voči režisérovi patrí.“

Môže vás brat ešte prekvapiť?

Ondřej: „Prekvapil by ma, keby vo svojich odpovediach dospel k rovnakým záverom ako ja. Napríklad, keby pri otázke, kto je slávnejší, konštatoval, že som to ja.“

Ivan: „Rozhodne. Keby prestal fajčiť. Prekvapil ma, že sa po dvanástich rokoch vrátil k réžii a ešte v takom náročnom projekte, keď musel zvládať hviezdy ako Miroslava Donutila, Jaroslava Duška, Jaroslavu Adamovú či dokonca Aňu Geislerovú. Dosiaľ pracoval prevažne s nehercami, ako vo filme Pějme píseň dohola s Aňou Geislerovou.“

Keď je reč o Ani Geislerovej – ako s ňou prebiehali erotické scény v Želaroch? Kto mal väčšie potešenie – bezprostredný aktér Ivan alebo režisér Ondřej?

Ondřej: „Tu nemôžem Ivanovi konkurovať, pretože nemám vo zvyku scény príliš predohrávať.“

Ivan: „Zdalo by sa, že mám istú výhodu, ale nebolo to celkom tak. Brat sa rozhodol, že mojich desať minút vo filme využije čo najintenzívnejším spôsobom. Preto aj scény s Aňou dopredu pripravoval s až odpornou detailnosťou, pri ktorej sme sa skôr trápili, ako si užívali. Keď sme vyšli na pľac, boli to už len také zažité rituály.“

Režiséri sa občas sťažujú na hercov, čo im skazili. Herci na režisérov skoro vždy. Čo by ste si navzájom vytkli?

Ondřej: „Viem, že brat bol režijne presne vedený. A či narazil na svoje herecké mantinely? To už musí vedieť on sám. Na hercov sa nesťažujem. Neviem o nikom, kto by hral tak mizerne, aby film pokazil. A keď už hrali mizerne, boli nemilosrdne vystrihnutí. To však nebol prípad brata!“

Ivan: „Ja som rád, keď vidím, že na film chodia diváci. Ale som sa pekne vyhol otázke!“

Ondřej: „To si sa teda nevyhol. Ako je možné, že Ondříčkov film Jedna ruka netleská bol za minulý mesiac v návštevnosti na tom lepšie ako Želary?“

Žeby Ivan nešiel vo svojej postave v Želaroch nadoraz?

Ivan: „Možno, že Ondříček vedel ako na mňa. Ja by som to tak dramaticky nevidel. Ondro, nebuď smutný, nabudúce to bude lepšie.“

Ondřeja určite teší nominácia na Oscara. Dotiahnete svoje režisérske úsilie až do Hollywoodu – podobne ako producentské pri Hřebejkovom Musíme si pomáhať?

Ondřej: „Príjemné by to bolo, ale to nie je môj cieľ.“

Ivan: „Ty nechceš ísť po červenom koberci?“

Ondřej: „No dobre, tak si ma prehovoril. Chcem ísť do Hollywoodu!“

Čo rozhodlo, že Želary pôjdu na Oscara?

Ondřej: „Klasicky spracovaná látka so silným príbehom môže byť v zahraničí zaujímavá. Práve dnes to môže byť veľké plus, pretože sa nakrúca veľa filmov, ktoré príbeh nemajú.“

Ivan: „Pomôžem si slovami riaditeľa Českej filmovej a televíznej akadémie Petra Vachlera, ktorý to povedal tak, ako to cítim: Želary sú zrozumiteľné, vkusne stvárnené, podľa absolútne skvelej, úžasnej predlohy.“

Zaujímavé, že používate slová človeka, ktorý vám pravdepodobne vymenil štítky na soškách leva. Čo keď sa to o rok zopakuje?

Ivan: „Hrozí mu inzultácia v priamom prenose.“

Zdeněk Svěrák vám poradil, aby ste film o polhodinu skrátili. Potom vraj bude pre Američanov pochopiteľnejší. Urobíte to?

Ondřej: „Svěrák starší asi vie, o čom hovorí, lebo doma už Oscara má. My ho až tak nechceme, a preto nič skracovať nebudeme.“

Ivan: „Je to úplne na bratovom rozhodnutí.“

V poslednom čase je Ondřej sivou eminenciou Hřebejkových úspešných filmov. Prečo ešte Hřebejk neobsadil Ivana, keď má brata producenta?

Ondřej: „Honza Hřebejk zatiaľ tvrdí, že víťazná zostava sa nemení. Keď názor zmení, určite zavolá Ivanovi.“

Ivan: „Ale ja ho z kaše ťahať nebudem.“

S kým by ste si chceli zahrať?

Ivan: „U Hřebejka s Duškom a Polívkom, lebo sú vo víťaznej zostave.“

Ondřej: „Netrucuj, Ivan, ja sa naozaj prihovorím.“

Kedy sa najbližšie stretnete?

Ivan: „Asi na nejakej rodinnej oslave.“

A pri filme?

Ondřej: „Teraz sa musím postarať o Želary a Pupendo v zahraničí. Čo sa týka filmovej budúcnosti, nemám pripravenú žiadnu látku a ani ju nehľadám. Ba ani nevyzývam kamarátov, aby mi nosili nápady. Takže s Ivanom žiadny spoločný projekt nevidím. Aspoň nie hneď. Budúcnosť to môže zmeniť.“

FOTO – ĽUBOŠ PILC

Vyštudoval športové gymnázium, potom úspešne absolvoval pražskú DAMU. Dva roky bol členom Realistického divadla, sedem rokov členom Divadla Na Vinohradoch, v súčasnosti je už šiesty rok v Dejvickom divadle. V roku 2000 získal Tháliu za mimoriadny javiskový výkon v úlohe Oblomova v rovnomennom predstavení Dejvického divadla. Za túto postavu bol nominovaný na cenu Alfréda Radoka. Vedľa Oblomova a Revízora si v divadle zahral aj v predstaveniach Večer trojkráľový alebo čokoľvek chcete, Bratia Karamazovci, Indián, Príbehy obyčajného šialenstva či Tri sestry.

Vo filme upozornil na seba roku 2000 snímkou Samotáři (r. David Ondříček) a v seriáli Českej televízie Četnické humoresky (r. Antonín Moskalyk). V minulom roku boli do kín uvedené dva filmy, v ktorých stvárnil jednu z hlavných postáv - Smradi (r. Zdeněk Tyc) a Musím tě svést (r. Andrea Sedláčková). Za obidve získal cenu Českej filmovej a televíznej akadémie Český lev a stal sa tak prvým hercom, ktorý bol ocenený v jednom roku v oboch hereckých kategóriách. Tento rok hral vo filmoch Jedna ruka netleská (r. David Ondříček) a Želary (r. Ondřej Trojan). S manželkou Klárou má dve malé deti, ktoré chodia ešte do škôlky.

FOTO – ĽUBOŠ PILC

Vyštudoval sedem semestrov na Pedagogickej fakulte (matematika-chémia), ale školu nedokončil, nebavila ho. Od začiatku 80. rokov pravidelne účinkuje s divadlom Sklep. Neskôr sa prihlásil na FAMU, kde promoval v roku 1991. V roku 1990 nakrútil svoj celovečerný debut podľa scenára spolužiakov Petra Jarchovského a Jana Hřebejka Pějme píseň dohola (debutovala v ňom Aňa Geislerová). V roku 1992 nakrútil pre Českú televíziu dvojdielny film Penziónek mapujúci divadlo Sklep. V tom istom roku založil s kolegami Tomášom Hanákom a Jiřím Ferem Burdom spoločnosť Total HelpArt T.H.A., s ktorou zrealizoval niekoľko televíznych a dokumentárnych filmov i hudobných videoklipov.

V koprodukcii s Českou televíziou priviedol na svet úspešný Hřebejkov film Pelíšky a o rok neskôr jeho ďalšiu snímku Musíme si pomáhať. V tom roku sa producentsky podieľal aj na filme Tomáša Vorla Cesta z mesta. Tento rok na jar uviedol ako producent film Jana Hřebejka a Petra Jarchovského Pupendo, ktorý opäť trhal rekordy návštevnosti v českých kinách. Pred mesiacom mal v ČR premiéru film Želary, ktorý režíroval. Producentsky sa podieľa na novom Hřebejkovom filme Horem Pádem.