„Všetky hračky, teda aj plyšové, som vnímala od detstva ako svojich kamarátov. Verila som, že sú živí, alebo určite niekedy ožijú. Na mojom vankúši bolo namiesto hlavy vždy aspoň päť hračiek, z toho minimálne dve čestné miesta sa ušli plyšákom. Jeden z mojich psov, ktorí chodili všade so mnou, spí doteraz v mojej posteli. Mám ho už asi osem rokov. Pamätám si, ako sme ho spolu s mamou udržiavali – trochu drasticky – v čistote. Vždy pred praním sme mu rozpárali brucho, vybrali ‘vnútornosti‘, plyšovú kožu oprali a potom sme ho znovu vypchali a zašili. Nevýhodou plyšových hračiek je práve to, že sú zdrojom všelijakých nečistôt, a to nie je zdravé. Som za ne, ale s mierou. Nepreháňam to s nimi – kvôli prachu, ktorý na ne sadá, ale aj kvôli prachom, ktoré za ne človek vysolí, keď im nedokáže v obchode odolať. Niektoré totiž vyzerajú naozaj nádherne. Ale v prípade, že sú prostriedkom pre woodoo a iné záležitosti, sa od nich úplne dištancujem. A ako budúca matka uprednostňujem radšej hračky, ktoré rozvíjajú tvorivosť.“
Marián Geišberg, herec:
„Ja som sa v detstve hrával hlavne s drevenými hračkami – lákali ma kone, autá, lokomotívy a zbrane. Najradšej som sa hrával s drevenými samopalmi na vojakov. K plyšovým hračkám veru nemám vzťah, dokonca sa mi v posledných rokoch spájajú čoraz viac s podsvetím. Vďaka tomu, že deti v nich distribuujú heroín, mám k plyšovým hračkám až odpor. A odkedy skupina Lucie nahrala pesničku o „medvídkovi“, je táto moja averzia už celkom konkrétna.“
Miloš Mečíř, nehrajúci kapitán slovenskej tenisovej reprezentácie:
„Kedysi v detstve som mával maca, mal som ho veľmi rád. No na cestách ma nikdy žiaden plyšový talizman nesprevádzal. Keď som odišiel z domu, maco ostal sedieť na polici v izbe. Priznám sa, že momentálne neviem, čo
Alena Čermáková, režisérka a šansoniérka:
„V detstve sme so sestrou dostali na Vianoce plyšových zajačikov, môj bol červeno-ružový. Starali sme sa o nich, často sme ich mydlili, sprchovali a umývali. Robili sme to až do pätnástich rokov. Teraz sa v našej domácnosti objavuje plyšákov viac. Ale najobľúbenejší sú dvaja psi – každý patrí jednému z mojich synov. Fungujú ako náhradníci za živé zvieratá. Tomu staršiemu jeho psík istým spôsobom ‘zachránil život‘. Adrián (na obrázku vľavo) bol vtedy druhák a mal v škole nepríjemnú skúsenosť so šikanou. Jedna z jeho spolužiačiek rozhlásila po celej triede, že sa s ním nikto nemá kamarátiť. Malo to stádovitý efekt a Adrián ostal zrazu sám. Preto si doma – pre prípad, že by sa s ním nikto v škole nechcel rozprávať – tajne strčil psíka do tašky. Keď to učiteľka zistila, dala nám vedieť. Všetci sme z toho boli prekvapení. Bola to dosť vážna situácia, ale učiteľka ju napokon vyriešila veľmi dobre. Na triednickej hodine sa opýtala žiakov, kto má v triede problémy. Môj syn vzal do ruky psa a prihlásil sa. Vyšetrovanie nebolo ľahké, ale vzťahy medzi deťmi sa napokon zázračne vyčistili. Ten psík naozaj dodal môjmu synovi odvahu.“
s ním je. A mal by som to zistiť, lebo babka mi ho nedávno ukazovala, a to bol už v dosť mizernom stave. Jednoducho, je po zenite.“
Ľubomír Feldek, básnik a prekladateľ:
„Pre mňa znamená plyš jednoslabičné slovo, ktoré sa dobre rýmuje. Slovenčina odjakživa trpela nedostatkom jednoslabičných slov, preto ich Hviezdoslav aj vymýšľal. A každý dobrý prekladateľ a básnik si všetky jednoslabičné slová pestuje a hladká. Ako plyš.“
