Do roku 1970 do slovenských filmov dorábali ruchy majstri z pražského Barrandova. V Bratislave sa však našla partia, ktorá ich robotu odpozorovala a rozhodla sa ju vyskúšať. V osemdesiatych rokoch už patrila medzi európsku špičku.
Pri ruchoch sa vystriedali viacerí, po čase ostali traja. Ich šéfom je KOLOMAN BEKÖ.
Čo treba na výrobu ruchov?
„Videli ste niekedy také štúdio? Tam je hlavne bordel. Hneď po postavení Mlynskej doliny sme doň začali znášať veci - sú ich tam tisíce. Všetko, čo sme už nepotrebovali doma, sa nám tam na niečo zišlo. Staré hrnce, príbory, kolesá, šnúry. Skúsenosť nás donútila, že sme o každom predmete dopredu uvažovali.“
Máte každý predmet, ktorý sa vo filme objaví?
„Nie každý ruch sa vyrába predmetom, ktorý ho sám vytvára. Napríklad fotoaparát. Jeho cvaknutie – to je vyslovene špecifický zvuk. Keď sme tento ruch nahrali skutočným fotoaparátom, zistili sme, že to nie je ono. Cez mikrofón sa preniesol trochu inak. Je to mätúce. Myslíte si, že máte presnú predstavu o nejakom zvuku, ale mýlite sa.“
A čo papier? Ani ten sa nerobí papierom?
„No, tak papier, ten robíme väčšinou papierom. Len dlho hľadáme ten správny. Často musím kolegovi povedať, aby si vzal niečo iné do ruky. Niekedy presne ten papier, ku ktorému vyrábate ruch, znie neprirodzene. Preto sa stane, že noviny vyrábame obyčajným papierom a obyčajný papier novinami. Hľadáme.“
Kde pri tom hľadaní začínate?
„Dostaneme film a začneme si ho po úsekoch prezerať. Každý úsek niekoľkokrát, do detailov ho rozoberieme, určíme si, k čomu a ako asi treba vyrobiť ruch. Pripravíme si všetky veci, odskúšame ich. A keď to režisér odobrí, začneme nahrávať.“
Podľa čoho sa rozhodujete, ku ktorej časti obrazu vyrobíte ruch?
„My sa snažíme ozvučiť všetko. Dnes už existuje viacstopový záznam, do každej stopy sa nahrá iná postava alebo vec. Kedysi sme pracovali len s jednou stopou, všetko sme nahrávali naraz. Kým sme boli piati – to bol ideálny stav – dalo sa to stíhať. Jeden stál pri dverách a vŕzgal, druhý pri stole, dvaja-traja kráčali. Každý z nás mal na každej nohe inú topánku, aby rôzne postavy nezneli rovnako. Dnes, keď sme iba traja, by sme to už nevychytali.“
Ako vymýšľate ruchy k veciam, ktoré sú len vo filme, ale v skutočnosti neexistujú?
„Rozprávky, to je osobitná kapitola. Aj to, čo v skutočnosti existuje, robíte úplne inými vecami. Hľadanie vám zaberie hodiny a hodiny. Najhoršie je, že musíte vyhovieť režisérovi. Často sa pri tom hádate. Improvizujete. Ale to musíte vždy, nielen pri rozprávke.“
Neexistujú žiadne pravidlá? Napríklad, že každý bicykel, ktorý sa v obraze objaví, zacrngá?
„Crngajú staré bicykle, horský by nemal! Všeobecné pravidlá neexistujú. Nad všetkým vládne režisérova predstava.“
V štúdiu máte, teda okrem vás samých, iba neživé predmety. Ako pracujete na ruchoch živých bytostí?
„Ťažké sú facky, pády, údery. Naozaj komplikovaný ruch. Potrápime sa pri nich, chlapci sú dobití po celom tele. Lebo aj tu, bohužiaľ, platí, že sa vám málokedy podarí nájsť ruch na prvý raz.“
Hitchcock vraj dlho hľadal, ako napodobniť zvuk bodnutia noža do tela – v „sprchovej scéne“ z Psycha. Nakoniec sa rozhodol pre jeden druh melóna.
„Vidíte, všeličo sa vymýšľa. My, napríklad, robíme údery do mäsa. Donesie sa jedno pliecko a pridá sa k nemu špajdľa, aby to puklo ako kosť.“
Vedeli by ste vyčísliť, koľko ruchov vyrobíte pre jeden film?
„Pri hranom filme vyrobíme približne hodinu záznamu. Ale v konečnej podobe z nich vyznie asi polovica alebo tretina. Zvukár sa pri mixe rozhodne, ktorému ruchu prisúdi akú úroveň. Mnohé z ruchov zase prekryje hudba.“
Vyrábate ruchy aj pri zahraničných filmoch?
„Niekedy prídu filmy, v ktorých sú len kontaktné zvuky, nahraté pri nakrúcaní. Vtedy treba ruchy dorobiť. Teraz však distribučné spoločnosti posielajú aj medzinárodné pásy. Tam ruchy sú, i keď ich možno treba vylepšiť. Možno ste si všimli, že na Markíze idú filmy bez ruchov, výnimkou sú len naozaj kvalitné filmy alebo veľkofilmy. Ešte horšie je to s telenovelami. Jedna postava prejde cez celú miestnosť, narazí do stola, otvorí dvere, odíde, a vy nič nepočujete. Alebo druhý extrém – spraví jeden ľahký krok, a vám sa zdá, že prišiel niekto vo vibramoch.“
Je možné, že niekde inde na svete sa robia ruchy inak, ako ich robíte vy?
„Ruchy sa robia všade rovnako. Táto robota sa nedá oklamať.“
Chodievate aj na nakrúcanie?
„Nie, a to je škoda, lebo by nám to veľmi pomohlo. Mohli by sme si nahrať ruchy priamo tam, a zneli by presne tak, ako majú v konkrétnom prostredí. Niekedy sme zhrození, keď si postrihaný materiál prvýkrát pozrieme. Viete, občas sa stane, že v lete ozvučujete film nakrúcaný v zime a naopak. Keď už nie je lístie, nosíme si do štúdia kvetiny či palmy. A keď zas nie je sneh, musíme pracovať so škrobom.“
Kto zháňa predmety, ktoré nemáte?
„Niekedy ich sám od seba prinesie režisér, inokedy musíme poprosiť vedúceho výroby. Horšie je, keď si najprv film poriadne nepozrieme a až pri robote zistíme, že nám niečo chýba. Vtedy stojíme a dumáme, ako to nahradíme.“
A keď sa niektoré veci, napríklad súčasť exteriérov, nedá preniesť do štúdia?
„Exteriéry sa robia veľmi ťažko. Teraz môžete pozerať Záchranárov - v nich sme vyliezli celé Tatry. Minúty ruchu nám trvali hodiny. Veľmi nás zdržalo už len také zatĺkanie skoby. Keď vchádza do skaly, na konci zvoní. V horách je ozvena, cez mikrofón ju však ťažko prenesiete. Ako to teda tak doklepkať? Aj so zvončekmi je problém, s kovadlinou, šermovaním. Historické veci sú zvlášť problematické. Keď nám nedonesú brnenie, musíme ho vyrobiť rúrou z komína. Teraz mi napadá, viete, ako sa robí šušťanie lístia?“
Podľa toho, čo ste už povedali, lístím zrejme nie.
„Postrihaným filmovým negatívom. Skúšali sme to aj s lístím, ale nebolo to ono.“
Ako robíte dážď?
„Dážď patrí do atmosféry filmu, na to sú zvukové efekty. My dorábame už len konkrétne veci z reálu, napríklad kvapkanie na auto. Na to sme mali fľaše, konvu, sprchu.“
Mali ste aj záchod?
„Záchod je už tiež súčasťou atmosféry. Je preň viac druhov efektov, lebo dnes už je niekoľko splachovacích mechanizmov. To isté platí pre autá, inak sa zatvárajú dvere starej škodovky, inak na novom mercedese.“
Treba trochu dorobiť aj ticho?
„Občas musíme obrazu pomôcť, aby nevyznel neprirodzene. Dodáme malý šuchot, trochu vrzneme stoličkou. Ale úplné ticho je ticho. Máme radi také pasáže.“
Stretli ste sa s filmom, ktorý je založený práve na ruchoch?
„Bud Bindy – to bola drina. Na seriáli robili traja režiséri naraz, a všetci pri nás sedeli. Kým sa nezhodli, nemohli sme ísť ďalej. Požiadavky režisérov a zvukárov sú niekedy nevyspytateľné. Nútia vás hľadať stále znovu a znovu, neviete im vysvetliť, že lepšie to už nebude. Nedá sa ísť donekonečna. Poznám seba i kolegov, viem, čo je v našich silách, čo môžeme ponúknuť. Preto som po čase navrhol, že vystriedam zvukára a sám budem nahrávať. Akceptovali to.“
Je bežné, že pri vašej práci sú režiséri?
„Niektorí len pošlú asistenta. Ale pre niekoho je to zábava. Bednárik sa v ruchoch priam vyžíva, Párnický má veľmi veľké nároky, Nvota (nedávno sme s ním robili Kruté radosti) mal z tejto fázy roboty veľkú radosť, bavilo ho to. Väčšina z nich však nezostane dlho. Je to aj tým, že nás dobre poznajú, dôverujú nám. A spoliehajú sa na nás, keď nemajú presnú predstavu - najmä pri ruchoch, ktoré patria veciam, ktoré nie sú v obraze. Povedia iba, tam sa niečo deje, vyšpecifikujte to. Vtedy sa hľadá ťažko. Môžete vymyslieť nejaké ruchy, ale musíte mať konkrétnu predstavu, čo ich má vytvárať, aby ste mohli ten zvukový chaos usporiadať.“
Musíte mať hudobný sluch?
„Nie je to nutnosť, hoci niekedy pracujeme aj s hudobnými nástrojmi. Dôležité je napasovať sa na obraz, byť synchrónny. Pri mixe sa dá zvuk ešte máličko poposúvať, ale my sa snažíme dosiahnuť aspoň 96-percentnú presnosť, aby s tým už nikto nemal robotu. Dlho sme robili v dabbingu, vieme, čo to obnáša. Chodievali k nám aj kolegovia z inej brandže, ale nechytali sa. Raz sme dokonca skúšali vyrobiť tanec tanečníčkami, ani tie sa nechytali. Ja som napríklad dlho robil ženskú chôdzu.“
Pracovali ste ako ruchár na plný úväzok?
„Mali sme také návrhy, ale my sme chceli zostať ako externisti. Ruchy sa zas tak často nevyrábali, niekedy sa aj pol roka nerobilo. Museli sme mať aj inú robotu. Vždy sme však pre STV vyrábali lacnejšie. Preto ma mrzí, že sme sa po toľkých rokoch odrazu stali nepotrebnými. Povedal by som, že to bolí.“
Nové vedenie však tvrdí, že sa k výrobe vráti. Neveríte?
„Podľa toho, čo sa hovorí, to vyzerá na pekný boom. Nehovorím, že neverím, naopak, ešte som však nezaznamenal žiadne tendencie. Zatiaľ sa verejnoprávna televízia, aj česká, prispôsobuje súkromným televíziám. Dôraz je na kvantitu, nie na kvalitu. Od ruchov sa upúšťa. A pôvodných filmov je zas málo. Minulý rok bol celkom bohatý - robili sme Kruté radosti, Útek do Budína. Teraz sa do konca roka nič nerysuje. Oslovili nás dve rozprávky, ale neviem, či nás nové vedenie ešte pustí do štúdia. Nikde inde také štúdio, špeciálne vytvorené na úpravu ruchov neexistuje.“
Pred pár dňami sa začal v kinách premietať film Zostane to medzi nami. Už ste počuli na svoju prácu nejaké ohlasy?
„Naša profesia patrí k filmu, ale zostáva v pozadí. Oceňuje sa hudba, zvukové efekty. Vždy je prednejšie niečo iné. Viete, my sme takí, že nás ani na premiéru nezavolajú, museli sme sa až v novinách dočítať, že film je už hotový (smiech). Šindelka nám dlhuje honorár, tvrdil, že nemá peniaze na dokončenie filmu. Naša robota je dôležitá len pri postprodukcii, potom sa na nás zabudne. Koľkokrát sme ani neboli spomenutí v titulkoch. Keď urobíme desať minút, netrvám na tom. Ale keď ozvučíme celé kino, myslím si, že by sme sa tam mohli dostať aj my. Trvalo chvíľu, kým sa mi to podarilo vydobyť.“
Máte predstavu, ako by mohlo znieť pochválenie vašej práce?
„Keď si niekto našu prácu uvedomí, ako napríklad vy. Keď nám niekto z profesie povie, že to hralo, keď nás režisér znovu osloví, s tým, že má nové kino a chce, aby sme ho práve my ozvučili. Keď si však človek ruch nevšimne, aj to je fajn. Znamená, že nerušil, že bol dobrý.“
Vy sám máte nejaký obľúbený ruch?
„Ten, s ktorým nie sú starosti. A potom vŕzganie dverí, veľkých vrát. Škoda, že ste neboli v našom štúdiu, kým ešte fungovalo. Videli by ste, že je to zábava. Aj keď, pre nás netrvá dlho. Aj s tými dverami je veľa hľadania. Musíte zohľadniť ich materiál, dobu, v ktorej sa používali. Historické dvere nemôžete zatvárať súčasnou hliníkovou kľučkou. Smejete sa, ale verte mi, je to drina.“
Aj v živote ste taký detailista?
„Ale nie. Je to môj koníček, mám túto robotu rád. Bohužiaľ, nie je pravidelná, neuživí vás. Na druhej strane, sú chvíle, keď si totálne vyčerpaní hľadaním hovoríme, že už nikdy v živote. Preto je dobre, že si môžeme oddýchnuť, a potom sa zasa vrátiť.“
Ruchár Koloman Bekö vyrábal od roku 1970 ruchy pre študentské a absolventské filmy a televízne inscenácie. Keď sa rozpustila Koliba, pracoval aj na hraných filmoch. Ruchy sú jeho koníčkom, živila ho práca v dabbingu, 34 rokov pracoval vo zvukovýrobe. Ruchy najprv vyrábal s kolegami v štúdiu, po čase ich začal sám nahrávať. Spolupracuje s Ľubom Cvancingerom a Petrom Kľučárom a zaúča Mikuláša Gütlera.
Medzi jeho diela patria seriály, televízne insenácie, televízne filmy, hrané filmy. Napríklad: Vojna volov, Dr. Quinnová, Horská služba, Záchranári, Záhrada, Krajinka, Ako divé husi, Kruté radosti, Zostane to medzi nami, Útek do Budína, Dážď padá na naše duše, Čarovná šálka kávy, Zázračná láska, Dúhenka, Bud Bindy, Kováč Corgoň, Hana a jej bratia.
Koloman Bekö a jeho kolegovia mávali pri výrobe ruchov problémy s exteriérmi. Mnohé zvuky sa vonku ozývajú, a ozvena sa v štúdiu veľmi ťažko napodobňuje. V špeciálne upravenom štúdiu STV však mali predmety, s ktorými sa dal vyrobiť každý ruch. Po hromadnom prepúšťaní zostalo ruchové štúdio zavreté.
