Bratislavský rabín Baruch Myers (39) sa narodil v americkej židovskej rodine. Pravidlá kóšer začal dodržiavať v časoch, keď navštevoval univerzitu. Starej mame tým spôsobil takú radosť, až ho musela upozorniť, že to nemusí tak preháňať.
Židovský národ, naučený po tisícročia žiť s pocitom ohrozenia, medzi seba cudzích nepúšťa ľahko. Jeho komunita je relatívne uzavretá aj u nás. Na svetskú otázku, či sa jej členov stále dotýka antisemitizmus, alebo či je pre nich život v diaspóre otázkou zvyku a tradícií, odpovedá len ich vlastná viera: v jedného nekonečného Boha, ktorého počúvajú. Čím sú mu oddanejší, tým striktnejšie dodržujú to, čo sa píše v Talmude a čo im káže Tóra. Napríklad aj oslavovať.
Najviac ortodoxných príslušníkov židovského národa z celej Európy sa zišlo nedávno pri oslave Nového roka Roš Hašana na Ukrajine. O pár dní slávili židia Deň zmierenia Jom Kippur, o štyri dni nato sa začal pre nich poľnohospodársky Sviatok stánkov - Sukot. V Izraeli má veselý až rozpustilý ráz a vzdialene pripomína kresťanský jesenný sviatok vďakyvzdania za úrodu.
Keď sme bratislavskému rabínovi BARUCHOVI MYERSOVI navrhli stretnutie v Slovenskom Grobe počas rituálneho rezania hydiny, povedal: „To nie je dobrý nápad. Jediné, čo by ste získali, je zážitok z krvi. Zabíjačka nerobí dobrú prezentáciu. Príďte sa radšej porozprávať.“
Režisér Juraj Jakubisko o vašej „zabíjačke“ natočil dokument. To vám neprekážalo?
„V jeho filmovom dokumente som tento druh imidžu považoval za podstatný. Spoluprácu na dokumente som bral ako kultúrnu interakciu. Tak som to považoval za dobré.“
V židovskej obci ste človekom, ktorý rozhoduje o tom, aké potraviny sú kóšerné. Dá to na Slovensku veľa roboty?
„Je to dlhý zoznam. Podstatné je, aby sa nemiešali mliečne a mäsové potraviny. To, čo označí rabín za nekóšerné, sa nemá použiť. Najmenej starostí robí ovocie a zelenina. Pri mnohých výrobkoch však bývajú problémom emulgátory. Okrem toho, nie vždy sú na obale presne uvedené všetky prísady. Kým dôkladne nezistím pôvod takéhoto výrobku, nemôže byť kóšerný.“
Ako sa vám nakupuje v našich obchodoch?
„Vcelku dobre. Problematické potraviny nakupujeme vo Viedni. No keď som prišiel pred desiatimi rokmi na Slovensko, bol som dosť prekvapený z toho, že tu cez obed bývali obchody zavreté. V Amerike čosi také neexistovalo. V konečnom dôsledku som to však ocenil.“
Čo hovoríte na kóšer reštaurácie v Európe a Amerike?
„Viem, že sú kóšer reštaurácie v Paríži, vo Viedni, v Benátkach, ale neviem presne, ako fungujú. V New Yorku je ich veľa, sú vyhľadávané a cenové rozdiely v porovnaní s inými reštauráciami nie sú veľké. Množstvo takýchto zariadení vždy závisí aj od veľkosti židovskej komunity. V každom prípade, kto sa rozhodne ich navštíviť, zrejme vie, čo ho tam čaká.“
Jediná takáto reštaurácia u nás už nie je kóšer. Vstupovali ste do jej prevádzky?
„Dozoroval som nad kóšernosťou potravín. Keď má podnikateľ silnú vôľu, zjednodušuje to kontrolu. Keď však dospeje do štádia, že sa mu to finančne neoplatí, otvára sa priestor pre špekulácie. Je dobré mať kóšer reštauráciu, no nie je dobré mať ju za každú cenu, pretože potom človek nevie, či je všetko naozaj v poriadku.“
Pre ľudí býva jedenie viac oddychom a relaxom než obradom. Nie je striktné dodržiavanie rituálneho stravovania obmedzujúce?
„Zásady stravovania – kašrut – sú pre nás veľmi dôležité. Zďaleka nehovoria iba o jedení. Pokiaľ ide o samo požívanie potravy, je to vec osobných chutí, ktoré človek vo fáze požívania vlastne nevie veľmi ovplyvniť. O tom, čo je kóšer a čo nie, sa rozhoduje predtým.“
Kóšerné je to, čo zodpovedá učeniu Tóry, alebo skôr to, čo odobrí rabín?
„Nie je ľahké vyznať sa v tom. Dodržiavať kašrut je osobná zodpovednosť. Je totiž veľa vecí, ktoré súvisia s jedlom, ale nesúvisia s kašrutom. Napríklad modlitba pred jedlom a po jedle, to je konkrétny skutok, vďaka ktorému človek neberie jedlo ako samozrejmosť. Každá sekunda pred tým a po tom, ako vloží jedlo do úst, zvyšuje vnútornú disciplínu.“
Ide o celkový spôsob života?
„Samozrejme. Vychádza z učenia, že Boh stvoril rastliny a zvieratá slovom a človeka z prachu zeme. Vdýchol mu však dušu, preto je jeho hlavným úsilím pozdvihovanie všetkého okolo seba. Tým sa sám pozdvihuje z najnižšej na najvyššiu úroveň v reťazci života a materiálne záležitosti necháva prenikať duchovným významom. V našom náboženstve nemá miesto dualizmus, neexistuje diabol tak ako v kresťanstve. Máme jedného Boha a všetko, čo robíme, závisí od toho, ako to robíme.“
Ako to konkrétne súvisí so stravovaním?
„Jednoducho. Človek je akýsi magnet: keď konzumuje zvieratá, ktoré jedia rastliny, ktoré vyrástli zo zeme, tak ich pozdvihuje cez seba a seba cez ne. Robí teda niečo dobré. Všetko sa totiž chce nachádzať podvedome vyššie, než je. Najvyššie je však človek. Nemôže žiť bez jedla, podobne ako napríklad bez svojho jazyka - aj ten je božím stvorením. Používať správne svoj jazyk je ako správne požívať jedlo - to znamená vedieť, čo sa smie. To je cesta, ktorá oslobodzuje.“
Neprieči sa Bohu, že zabíjate zvieratá?
„Náš svet je veľmi rozmanitý. Ku všetkému sa vzťahuje nejaký predpis. Boh nám hovorí, čo máme robiť, čo si obliecť, ako hovoriť, ako jesť. Pre nás by však bolo obmedzujúce, keby sme jeho postavenie relativizovali. Boh je nekonečný a všetko, čo robíme z vôle božej, je rovnako dôležité. Preto má jedenie rovnaký význam ako zabíjanie.“
Znamená to teda, že váš človek môže všetko?
„Podstatné je, aby objavil v sebe vôľu.“
Nie je niekedy ťažké odolať reklamám na rôzne chutné pokušenia?
„Nielen v Amerike, ale aj v Európe je už dávno bežné, že keď ste hladný, jednoducho si kúpite jedlo a jete ho z ruky, kým tou druhou rukou môžete ešte šoférovať alebo telefonovať. Ľudia sa vlastne chcú stále iba nejako odreagovávať. Jedia bez rozmýšľania nielen v uliciach, ale aj doma - pri večeri automaticky zapínajú telku. Tieto, takzvané finger foody, sú ideálne pre uvoľnenejších konzumentov. Z hľadiska nášho života však nie sú vyhovujúce. A nielen preto, že nie sú kóšer, ale predovšetkým pre sám spôsob, akým sa konzumujú. Jedenie predstavuje istý stupeň dôstojnosti, je to bohoslužba. Talmud má na to aj logické vysvetlenie - hovorí napríklad, že keď jete a hovoríte súčasne, jedlo sa môže dostať do hrtana a spôsobí vám dýchacie ťažkosti. Dávam si na to pozor tiež, i keď priznávam, že niekedy pri jedle rozprávam.“
Cítili ste ako dieťa, že výchova vašich rodičov je tvrdá?
„Doma som nemal náboženskú výchovu, cestu k Bohu som si našiel sám. Ani neviem, z čoho to vyplynulo, lebo moji rodičia na tom netrvali. Kóšer som začal dodržiavať v časoch, keď som študoval na univerzite. A keď som prišiel domov, stará mama, ktorá nikdy nechcela zasahovať do výchovy mojich rodičov, bola zo všetkých najšťastnejšia, že som splnil jej sen a dodržujem naše tradície. Dokonca ma upozorňovala, že to nemusím až tak preháňať. Pre mňa to bolo úžasné.“
Máte deväť detí. Ako im vysvetľujete, čo môžu jesť a čo nie?
„Samozrejme, že keď im niekto ponúkne cukrík, zatúžia po ňom. Ak ho v takom prípade dokážu odmietnuť, dám im najavo, aký som na ne hrdý. Takýmto spôsobom ich učím poriadku. Môže to byť vo všeobecnosti nežiaduce - nikdy neviete, čo vášmu dieťaťu môže uškodiť. Pre dieťa sú dôležité impulzy z najbližšieho okolia. Niekedy stačí vôňa maminho koláča. To je to, čomu dieťa rozumie. Keď si ju v detstve zapamätá, v dospelosti jej môže prisúdiť vyšší význam. Odovzdať deťom náboženstvo je totiž veľmi ťažké. Je založené na prehĺbenom intelekte, ktorý deti ešte nemajú. A práve jedenie je obrad, ktorý môže výchove v dobrom slúžiť. Náš svet je duchovne naplnený, i keď mnohým pripadá cudzí a stravovacie rituály či zapaľovanie sviečok sa im zdajú prehnané. Náboženstvo, to nie sú len hory myšlienok, modlitby a meditácie. Keď ho chápete globálne, stane sa aj jedlo jeho súčasťou.“
Čo urobíte, ak kuchár pripraví jedlo z kóšerných potravín a vám nechutí?
„Buď ho napriek tomu, že mi nechutí, zjem, alebo ho nezjem a ostanem hladný.“
Obradné jedenie vyžaduje veľa sebakontroly. Dbáte aj na to, aké množstvo toho kóšerného zjete?
„Človek by nemal jesť do úplného zasýtenia. Ak si dokáže rozkázať vo chvíli, keď je jeho žalúdok naplnený do dvoch tretín, o dvadsať minút sa pocit nasýtenia dostaví. Najvýznamnejší bratislavský rabín Chatam Sófer píše, že súčasťou bohoslužby je, keď na tanieri necháte nezjedené sústo. Tento efekt sa vyrovná celodennému pôstu. Je to skúška, či si dokážete odoprieť.“
A čo kokakola?
„Pijeme ju, je kóšer. Aj Pepsi a Šariš.“
Nájdu sa aj medzi vami tuční ľudia?
„Určite. Existujú dokonca nové teórie vychádzajúce z Talmudu, ktoré hovoria o tom, ako dodržiavať diétu. Napríklad môj brat, ktorý žije v Izraeli, je na niektoré potraviny alergický napriek tomu, že sú kóšer. Drží špeciálnu diétu podľa pokynov nášho filozofa Maimonidesa. Problém s udržiavaním optimálnej váhy je však zložitejší, pretože sama práca dnes už nie je taká fyzicky náročná. A okrem toho - medzi nami sú stále ľudia, ktorí prežili utrpenie. Dávajú svojim deťom veľa jesť, lebo vedia, čo je to trýznivý pocit hladu.“
