, neskôr na Novej scéne a nakoniec v Slovenskom národnom divadle. Vďaka televíznym a filmovým kreáciám si získal popularitu aj v najzapadnutejších kútoch bývalej federácie. Svoj občiansky postoj dokázal ako jeden z mála demonštrovať ďaleko pred 17. novembrom 1989. Bol signatárom Několit vět, socialistický titul zaslúžilého umelca vrátil vtedajšiemu jakešovskému ministrovi - básnikovi Pavlovi Koyšovi ešte v čase všeobecného strachu a neistoty. Jeho postava na zasneženej tribúne už navždy zostane súčasťou archívnych snímok Nežnej revolúcie. Svoju hereckú "veľkú prestávku" spestruje sporadickými vystúpeniami po boku Milana Lasicu a Mariána Labudu v predstavení Kumšt na doskách Štúdia S. Trochu idealista, ako sa to mnohým revolucionárom stáva, je dnes zodpovedným úradníkom. Minister kultúry SR - Milan Kňažko.
Hrôza, ktorá sa na nás minulý týždeň v utorok v živom vysielaní valila z každého televízneho kanálu po teroristickom útoku na USA, mala v redakcii TV oka aj špecifickú podobu. Rozhovor, ktorý sme pre vás pripravovali s hercom a ministrom kultúry o zmene jeho umeleckej profesie za politickú, o práci, rodine a očakávaniach, čakali len na autorizáciu Milana Kňažka. Do odletu vládneho špeciálu s delegáciou na čele s premiérom Dzurindom, v ktorej bol aj Milan Kňažko, sme ju však nestihli. Ostal len prísľub pracovníčky Kňažkovho sekretariátu, že sa nám pán minister z Kanady určite telefonicky ozve. Po správach, že vládny špeciál dlhé hodiny brázdi vzdušný priestor nad Kanadou, bez možnosti pristáť, sme sami netušili, ako to celé skončí. O desiatej večer nášho času zavolal z Ottavy minister Kňažko autorke textu Valentíne Čornej. S uverejnením rozhovoru súhlasil, poinformoval o situácii, v ktorej sa ocitli a tak vám dnes rozhovor prinášame.
Už dlhší čas ste v pozícii vysokého štátneho úradníka. Cítite na sebe nejaké zmeny oproti minulosti herca a človeka z novembrovej tribúny?
Musel som sa prispôsobiť a osvojiť si konvencie, ktoré si takáto funkcia vyžaduje.
Bola to bolestná zmena?
Začala postupne. Po večeroch som začal nosievať obleky a viazanky. Kedysi som mal dva obleky - jeden na pohreby, druhý na iné príležitosti. Dnes mám možno iba dve sady civilného športového oblečenia a niekoľko desiatok oblekov. Kravata mi zas pripadala ako slučka. Bola pre mňa akýmsi znakom neslobody, ale už som si zvykol aj na ňu... A samozrejme, že môj život predtým bol prirodzenejší a povedal by som - spontánnejší.
Zvykli ste si aj na neslobodu, ktorá z kravaty vyplýva?
Slobodný som naďalej aj pod touto slučkou. Keď sa pozriem na viazanku, viem, s kým mám tu česť. Naučil som sa rozoznávať viazanky podľa kvality a ako ladia s ostatným oblečením. Problematickejšie to bolo a je so spontánnosťou, s ktorou pomenúvam veci iným spôsobom, než umožňujú konvencie. Zápasím s tým do veľkej miery doteraz. Nie vždy vyhrávam.
Ste známy svojim vrelým vzťahom k Francúzsku. Krátky čas ste tam aj žili a študovali. Nechceli ste sa tam natrvalo usadiť?
Koketoval som s tým až do roku 1989. Počas celého devätnásťročného obdobia, odkedy som sa vrátil z Francúzska, som sa vnútorne nevyrovnal s tým, že žijem v neslobodnej krajine. Stále som si nechával zadné dvierka. Keby som sa mal rozhodnúť, radšej ostanem slobodný, ako slávny doma. Od roku 1989 sa touto myšlienkou nezaoberám.
Prečo ste sa vrátili do neslobodnej krajiny?
Moja matka vážne ochorela a bol som jediným z troch bratov, ktorý sa ešte mohol vrátiť. So šesťdňovým omeškaním som sa dostavil rovno na prezenčnú vojenskú službu do Levíc a nikto, kto to nezažil, si nevie predstaviť, aký priepastný rozdiel je medzi nočným Parížom a nočnými Levicami. Medzi Latinskou štvrťou a kasárenským dvorom.
Viete si dnes predstaviť svoj život bez politiky?
Ale áno. Politika by mala pomaly ustúpiť z občianskeho života a z emocionálnych vzťahov. Mala by zostať len pre profesionálov, keď takí budú. Prvým krokom je decentralizácia - Slovensko je z krajín vyšegrádskeho zoskupenia zatiaľ najcentralistickejším štátom. Štát by mal mať menej kompetencií, aby politika neovplyvňovala na Slovensku ešte aj rodinné vzťahy. Pevne verím, že sa toho dožijem. V budúcnosti by malo byť prirodzeným, tak ako to vidíme napríklad v ankete Aj múdry schybí, že z desiatich opýtaných nebude deväť vedieť, kto je predsedom vlády. Takzvaná veľká politika nesmie zasahovať do intímnych vzťahov občianskej spoločnosti.
Keď ste nastúpili do súčasnej vlády a urobili ste hrubú čiaru za tou predchádzajúcou, čo ostalo na vašom pracovnom stole?
Ja som žiadnu hrubú čiaru neurobil. Každý z vlády sa snažil spracovať analýzu stavu svojho rezortu. Z nej vyplynulo niekoľko porušení noriem a dokonca aj zákonov. Svoje zistenia sme odovzdali príslušným vyšetrovacím orgánom a prokuratúre. Zdá sa, že oni urobili hrubú čiaru, jednoducho - nič sa nedeje. Dodnes neviem vysvetliť prečo. Neviem, kde to zlyhalo - či je to etapa vyšetrovania, alebo je to prokuratúra, alebo súdy. Myslím si, že od 1989 už nie sú potrebné ďalšie hrubé čiary.
Čo budete robiť, keď prestanete byť ministrom?
Uvidíme ako skončí toto volebné obdobie. Ak bude mimoriadne priaznivá konštelácia, budem pokračovať v tom, čo robím. Ak nie, určite budem hrať v predstavení Kumšt. V takom prípade k nemu pribudne ďalšie a rozhodne nebudem poslancom v parlamente. Môžem vám to verejne sľúbiť. No, a veľmi sa zlepším v golfe.
Vaša manželka je pôvodne baletka. Dnes vedie hodiny cvičenia v istom bratislavskom fitnesscentre, kam radi zájdu aj manželky iných politikov: pani Kukanová alebo pani Dzurindová. Nenudí sa pri toľkom vašom politizovaní?
To nie je otázka pre mňa. Ja si myslím, že sa má výborne. Nezdá sa mi, že by sa nudila. Tiež poskytuje novinárom rozhovory...
Váš najmladší syn sa nedávno vrátil z Ameriky. Čo plánuje študovať doma?
Zdokonalil sa v angličtine a čo bude študovať - to je tiež otázka pre neho.
Máte ešte dvoch starších synov, pomáhate im?
Sú to dospelí ľudia. Jeden podniká v Moste, druhý je v Prahe a má viacero pracovných činností. Osem rokov žil v Londýne a teraz, okrem bežných prekladov, robí aj pre televíziu, pre dabingové štúdiá, vyučuje čínske bojové umenie tai-chi.
Je príjemné byť bohatý? Naozaj to oslobodzuje?
Ale veď to celé moje "bohatstvo" je smiešne. Samozrejme, dostatok navodzuje istý pocit slobody. Nerobím nejaké "zbierky" v bankách, to sa ani nedá, keď som sa rozhodol stavať.
Nie vždy ste žili v dostatku. Pracovali ste v rôznych robotníckych povolaniach. Spomínate na to niekedy?
Na to netreba zabúdať.
Napríklad pri výchove?
Možno práve vtedy na to trochu zabúdam. Asi si budem musieť spomenúť konkrétnejšie, aby som to sprítomnil aj tomu, kto by si to mal uvedomovať. Je dôležité, aby si človek sám zarábal od ranej mladosti. I keď sú to spočiatku menšie peniaze... Ja som nejako intenzívne neprežíval nedostatok peňazí, pretože moje ciele boli v súlade s mojimi možnosťami. Problém nastáva len ak má človek veľké ambície a malé možnosti. V takom prípade treba upraviť ambície, ak sa nedajú ovplyvniť možnosti. Je lepšie, ak človek žije v rovnováhe a ja som v zásade v tej rovnováhe žil.
Vaše stvárnenie Mizantropa ostalo v pamäti všetkých, ktorým sa ho podarilo vidieť na televíznych obrazovkách STV. Neprepadne vás niekedy "záchvat" mizantropie?
Mizantropa? Čo vy o tom viete? STV zjavne nemá čo vysielať, asi už všetko odvysielali, nič nové sa nevyrobilo, tak... Nestotožňujem sa naplno so žiadnou z mojich postáv, ktoré som stvárnil.
Čo ste viac - mizantrop alebo altruista?
Človek má celú škálu vlastností a pocitov. Ide len o to, kedy sa ktorá dostane na povrch. V herectve je to iné - tam sa snažíte vedome rozvíjať isté charakterové črty s prihliadnutím na postavu, na ktorej pracujete. I keď v živote si tiež každý hrá svoju hru...
U svojich bývalých kolegov divadelníkov ste platili za spoločenského človeka, až za bohéma. Nechýbajú vám staré priateľstvá?
Snažím sa to isté v modifikovanej forme premietať do všetkého, čo robím. A okrem toho, minimálne dvakrát do mesiaca, keď mám predstavenie, sa ocitnem so svojimi bývalými kolegami.
Predstavenie Kumšt je aj o priateľstve. Priatelíte sa dodnes so svojim tribúnovým partnerom Jánom Budajom?
Nedá sa povedať, že by sme sa priatelili.
Ale v čase, keď sa odhalilo, že mal v ŠTB záznam spolupracovníka, ste stáli pri ňom.
To je pravda. Ale ja som ho poznal veľmi krátko, nič som o ňom nevedel. Priateľstvá vznikajú v detstve a v ranej mladosti. Tie sú obyčajne najtrvácnejšie. Alebo potom musíte prežiť s niekým dosť významnú udalosť, aby ste sa s ním v dospelom veku zblížili. Novembrové udalosti mali taký charakter, že aj dospelí ľudia sa odrazu cítili veľmi blízki. Išlo o kľúčovú konfliktnú situáciu, v ktorej sa bolo treba nejakým spôsobom správať, a veľmi rýchlo. Ja som mal pocit, že mám veľa priateľov a že my všetci v koordinačnom centre VPN sme priatelia. Neskôr sa ukázalo, že sme vlastne veľmi rozdielni.
Neskôr ste sa podobne zblížili aj s Mečiarom...
Ale nie. Aké zblíženie? My sme len v istom vymedzenom čase zastávali podobné politické názory na konkrétne politické javy. O žiadnom "zblížení" alebo "vzdialení" nemôže byť ani reči. Keď sa naše názory začali rozchádzať, tak sa rozišli aj ich nositelia. Ale to už neboli udalosti natoľko zásadného charakteru, aby som ich vôbec mohol porovnávať s novembrom ?89.
(Ministrovi zazvonil mobilný telefón. Po krátkom rozhovore sa vyjasnilo, že "to bol Palko. Palko Traubner.")
Má svoj staromilský šmrnc táto slovenská tradícia, keď sa muži v postavení oslovujú zdrobnelými krstnými menami. Hovoríte si tak aj so svojimi politickými protivníkmi - napríklad po prudkej výmene názorov niekde v kaviarni?
Nestretávame sa po kaviarňach a krčmách. Nemáme na to čas a ani sa to nejako nezaužívalo. Každý si ide za svojimi povinnosťami.
Pre našu spoločnosť je ale charakteristická vysoká tolerancia alkoholu. Takže vládni úradníci sú výnimkou?
Ja by som bol prísnejší voči konzumácii alkoholu vôbec. Na Slovensku je to vážny problém, ktorý už desaťročia, bohužiaľ, zľahčujeme. Stačí si pozrieť štatistiky alebo sa previezť po krajine a zistíte, že je v niektorých regiónoch už o pol jedenástej dopoludnia ťažké nájsť triezveho človeka. Okrem toho, je to vážny sociálny problém.
Ako by ste ho riešili?
Vôbec by som sa nezdráhal urobiť to, čo urobili vo Švédsku. Ich modifikovaná prohibícia krajine veľmi pomohla. Mohli by sme sa poučiť od iných a aplikovať to na naše podmienky - povedzme aj cestou istého zvýhodnenia tých, čo sú v práci triezvi, lebo aj takí sú... (Smiech.)
Takže by ste si trúfli aj na ministra sociálnych vecí a práce v nejakej budúcej vláde?
No, to je príliš krátke spojenie... Nie.
S Magdou Vášáryovou ste stvárnili nejednu mladú mileneckú dvojicu - napríklad v Úkladoch a láske, alebo aj vo filmovom spracovaní opery Vzkriesenie... Nakoniec sa z vás stali politici a diplomati. Ste si podobní? Rozumiete si ľudsky?
Spolupracujeme. Nedávno sme sa stretli vo Wroclawi. Ona ako naša veľvyslankyňa v Poľsku, ja ako minister kultúry. Pani Vášáryová oceňuje prínos kultúry do diplomacie a vo Varšave sa jej darí presadzovať, aby sa aj kultúra dostávala do slovensko-poľských vzťahov.
Ako by ste asi zareagovali vtedy dávno, keby vám dvom niekto predpovedal vašu budúcnosť ministra a diplomatky?
Veľmi som sa smial, keď mi pani Vilma Jamnická v roku 1971 vyveštila, že budem revolucionárom. Revolúcia sa vtedy u mňa spájala buď s Francúzskom - teda s odrezanými hlavami počas buržoáznej revolúcie, alebo s výstrelom z Auróry. Takže som si celkom nevedel predstaviť, ako by som sa dostal do víru takýchto udalostí. Hlavne v čase normalizácie po okupácii Československa. A keby mi bol niekto povedal, že budem aj členom vlády, tak by som sa určite smial ešte viac.
Ako exminister zahraničných vecí, nemáte niekedy chuť poradiť Kukanovi?
Kukan je starý kariérny diplomat, myslím si, že sa cíti v tejto funkcii veľmi primerane. Má zmysel pre humor a vie ho dať v pravú chvíľu najavo. Komunikujeme spolu v oblasti medzinárodných vzťahov, pretože práve kultúra má tú vlastnosť, že je formou "živej diplomacie", či sú to výstavy alebo hudobné a divadelné vystúpenia, ktoré nám veľmi pomáhajú pri medzinárodných vzťahoch.
Boli ste Havlovým poradcom. Čo by ste mu poradili dnes?
Bolo od neho pekné a politicky správne, že si ustanovil poradcov, ale myslím si, že patrí k ľuďom, ktorí tých poradcov potrebujú najmenej. Ľudia, ktorí by ich akútne potrebovali, sú presvedčení, že ich vôbec nepotrebujú... Čo by som mu poradil? Myslím si, že on si poradí sám.
Priznali by ste nejakú svoju zlú vlastnosť?
Keby nebolo vyhnutia, tak áno. (Smiech.) Som rád, keď sa ľudia v mojom okolí smejú, moja sebareflexia je dostatočne vyvinutá na to, aby som dokázal s humorom hovoriť aj o svojich nedostatkoch. Ale aby som sa úplne vážne išiel niekam spovedať, to nie.
Autor: Tina Čorná/ Foto: Táňa Hojčová, Desana Dudášová
