Paulína Šišmišová prednáša na univerzite v Prešove španielsku literatúru, mohlo by sa teda zdať, že jej kniha Literatúra alebo filozofia? (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2003), venovaná dvom latinskoamerickým spisovateľom Jorgemu Luisovi Borgesovi (1899 - 1986) a Ernestovi Sábatovi (1911), je len povinnou daňou pedagogickej práci.
Vonkoncom však nejde o dvojportrét týchto autorov, v ktorom by na úrovni obligátnych vysokoškolských skrípt rozvádzala a syntetizovala základné informácie, dostupné v bežných príručkách.
Táto kniha je oveľa náročnejšia, vedecky fundovaná, ale aj čitateľsky atraktívna. Lebo zo všetkých možných uhlov rozoberá fenomén latinskoamerickej literatúry, kde sa zrodil magický realizmus - stála lahôdka pre literárnych gurmánov - a kde dochádza k nenásilnej symbióze literatúry a filozofie, takej markantnej práve v diele oboch portrétovaných autorov.
Iste ju lákalo aj to, že Borges i Sábato sú známi zo slovenských a českých prekladov (zoznam uvádza v závere knihy), takže sa mohla obracať na mnohých priaznivcov, nehovoriac o tom, že latinskoamerická literatúra dominuje niekoľko desaťročí v hierarchii svetového písomníctva na najvyššom mieste, neodmysliteľne spojená s pojmom postmoderny.
Autorka si najprv celkom prirodzene kladie otázku, prečo práve u týchto i profesionálne úplne rozdielnych spisovateľov nastáva také úzke prelínanie dvoch humanitných disciplín. Čiastočnú odpoveď nájdeme v ich životopisoch: Borges žil v rokoch 1914 - 1921 s rodičmi vo Švajčiarsku, priam hltal francúzsku, anglickú i nemeckú literatúru a filozofiu a po návrate do Argentíny začal vnímať rodné mesto Buenos Aires a krajinu kreolov, gaučov a pámp v ich metafyzickom rozmere. V básňach a esejach rieši problém času a večnosti, postavy jeho poviedok sa pohybujú v labyrintoch, ktoré sú „existenciálnou realitou moderného človeka a samotný proces blúdenia je jeho podstatou“. Iróniou Borgesovho osudu bolo, že jemu - „tvorcovi labyrintov“ vytvorila príroda tiež labyrint: roku 1955 tento vášnivý čitateľ oslepol. Práve v čase, keď sa stal riaditeľom argentínskej národnej knižnice.
Sábato prišiel do literatúry z celkom iného konca. Atómový vedec opustil kvantovú fyziku, aby sa venoval literatúre a rozmýšľaniu mimo exaktnej vedy. Aj on, ako vtedy mnohí iní, citlivo vníma krízu západnej civilizácie a nadšený je komunizmom, no ilúzia netrvá dlho a vytriezvený Sábato postupne v románoch odkrýva najtemnejšie stránky človeka, bytosti v podstate iracionálnej, nevysvetliteľnej, tragicky dualizovanej a niekde dospievajúcej až na dno mrazivého poznania: „Už milióny rokov, bez ohľadu na Kanta a celú vedu a na rozbitie atómu, sa človek rodí rovnako ako muchy a korytnačky, trpí a zomiera bez toho, že by vedel prečo.“
Šišmišová s veľkým pochopením, ktoré je založené na bohatých materiálových znalostiach, skúma rozdiely a podobnosti v diele týchto bytostných skeptikov. Kým u Sábata sa „všetky príbehy odohrávajú v spisovateľovej hlave, Borges opačný postup, aj imgináciu, vydáva za objektívnu realitu“. Šišmišovej dielo predstavuje inšpiratívnu lektúru i pre laického čitateľa a znamená obohatenie slovenskej hispanistiky.
JOZEF BŽOCH
