. Oveľa menej sa však stretávame s prípadmi, keď nás autor prekvapí niečím úplne iným, než sme očakávali. Jednou z týchto výnimiek je Barbara Woodová, ktorá ma takto prekvapila knihou Kameň osudu. V takýchto prípadoch sa zasa recenzia píše oveľa ťažšie. Nedá sa tu sledovať spisovateľov vývoj a hodnotiť jeho posun k lepšiemu alebo horšiemu (samozrejme, v tom žánri, ktorému sa venuje).
Barbaru Woodovú som spoznala prostredníctvom úžasného románu Na rozhraní života, krásne vyrozprávaného príbehu troch priateliek. Hoci má táto kniha už zopár rokov, veľmi často sa k nej vraciam. Napriek tomu, že nemám veľmi rada spôsob, ktorý som spomínala – to, že istým spôsobom dôjde autorovi fantázia, u Woodovej som dúfala, že to tak bude a že budem opäť čítať nejakú romantiku. Na moje veľké prekvapenie som sa prerátala a Woodovú som musela vytiahnuť zo škatuľky, do ktorej som si ju už zaradila.
Na začiatku som bola trošku sklamaná. Jej nový štýl sa mi veľmi nepáčil, ale čoskoro som sa presvedčila, že je to ešte stále tá istá pani spisovateľka. Kameň osudu je rozsiahlym sprievodcom vekmi a vývojom ľudí, od pračloveka, ktorý sa živí korienkami a hmyzom, až po súčasného homo sapiens sapiens. Autorka krásne znázorňuje, ktoré veci sa od vekov nemenia, a to rozoznávanie dobra a zla, súdržnosť rodiny alebo komunity, túžba po poznaní. Celý dej je rozdelený do častí, ktoré symbolizujú jednotlivé obdobia. V každej pasáži je vybraná hlavná osoba. Jednotlivé hlavné osoby majú spoločnú jednu vec – zvláštny kameň, ktorý bol kedysi súčasťou meteoritu a ktorý ich sprevádza životom. Každý človek v ňom vidí niečo iné, a predsa tam nakoniec vidia všetci to isté – svoj osud. Svet sa mení, ale kameň zostáva stále rovnaký. Autorka veľmi dobre zvolila jednotlivé opisované obdobia aj miesta. Možno ich mohlo byť trošku viac, lebo chvíľami sa príliš naťahovali a stávali nudnými. Potom zasa prišlo zopár strán, ktoré som takmer preletela, a už bol koniec. Ale to už som sa opäť dostala do medziobdobia, keď sa začínala ďalšia epocha a ďalší príbeh osoby priamo či nepriamo spojenej s tyrkysovým kameňom. Mne osobne sa jednotlivé prechody veľmi nepáčili, dokonca ani kniha ako celok veľmi nie. Ale jednotlivé časti ako také boli naozaj detailne a precízne vypracované. Vidieť, že autorka sa snažila čitateľovi čo najvernejšie zobraziť dané obdobie a hoci o dávnych dobách veľa nevieme, vyzeralo to tak ... ozajstne. Dokonca by som to opísala ako akýsi dejepis pre dospelých. Veľmi jemnou, nenásilnou formou opísané dejiny staršiemu študentovi, ktorý si už ťažko zapamätá roky, ale nikdy nezabudne na príbeh spájajúci sa s určitým miestom.
Ak teda túžite po poznaní a história nie je práve vašou silnou stránkou, zvoľte túto nenásilnú formu samoštúdia. Určite budete so mnou súhlasiť, že Barbara Woodová je nielen vynikajúca spisovateľka, ale aj skvelá pedagogička. Verím, že si vás svojou netypickou učebnicou získa tak, ako si získala mňa. A tým ma dokonale presvedčila, že nech už bude nasledujúca kniha akýmkoľvek prekvapením, novým žánrom alebo štýlom, určite bude dobrá. Woodovú, našťastie, zaškatuľkovať nemožno.
Autor: Meg
