Pánom v našom dedinskom dome je naozaj Navarro. Otec napríklad nedovolí na noc zavrieť dvere na žiadnej izbe ani na kuchyni – pretože Navarro je zvyknutý v noci striedať miesta svojho odpočinku.

V tejto rubrike rozprávajú redaktori SME a známi ľudia o spolužití so svojimi domácimi zvieratkami.

Dnes vedúca prílohy TV OKO KATA RAČKOVÁ

Zvieratá mám veľmi rada, a práve preto žiadne nemám. Hoci chodíme so sestrou (Zuzou Račkovou, zástupkyňou šéfredaktora SME – pozn. red.) taxíkmi a pred jednou ideme spať málokedy, stále sme dedinské dievčatá. Domáce izbové zvieratá nepestujeme – podľa nás patria na dvor. Dobre si však pamätáme na časy, keď sme vo veľkom rodičovskom dome bývali, k domu patril veľký dvor a aj zvieratá.

Naši rodičia a starká mali zvláštnu schopnosť rozmaznať všetko, čo sa im dostalo pod ruku. Ak pomlčím o nás, deťoch, tak aj prasce, ktoré v chlievoch u susedov jedli pomyje, mali u nás varenú stravu.

Moja sestra Zuza vyrastala až do ôsmich rokov ako jedináčik. Skamarátila sa však s bocianmi oproti, na ktoré ju upozornila mama (mama vždy niečo zapisovala, napríklad aj prílety a odlety bocianov pre ornitologickú spoločnosť). Zuza im začala sypať do okna mak, aby jej priniesli sestričku, a doteraz to trpko ľutuje. Keby tak neurobila, bociany by ďalej nosili žaby a nie mňa, a ona sa mohla hrať so svojím miláčikom – psom, ktorého volali Džumpy. Nikto na ňu nemohol zvýšiť hlas, nieto sa zahnať, lebo ho pohrýzol.

Našťastie, keď som sa narodila, bol Džumpy mŕtvy a mohla som Zuzu biť. Za to sa mi pomstila a zavraždila môjho miláčika – fenu Žofu. Preto píšem o našich zvieratách ja, a nie ona, lebo toto by iste zamlčala.

Žofu doniesla starká v deň mojich desiatych narodenín – Cigáni ju v dedine zhodili z voza a u nás našla domov. Bola vďačná. Ešte v ten istý deň som ju zobrala na kolotoče, ktoré každý rok chodili do dediny, a okrem smoliarov (robili nám asfaltové chodníky) boli jedinou atrakciou, ktorá tam chvíľu pobudla.

Celú kolotočiarsku parádu preležala Žofa v kočíku, prikrytá perinkou. Takto v poslušnosti so mnou prežila sedem rokov. Jedného letného dňa evidentne nebola vo svojej koži.

Zuza sa rozhodla, že najlepšie ju osvieži sprcha. Na dvore ju teda hadicou priamo zo studne osviežila a do hodiny bolo po Žofe. Zuza vykopala v záhrade hrob a hoci sme boli na obradné pohreby zvierat dosť staré, pochovali sme ju so všetkou pompou. Dva týždne som jej nosila na hrob čerstvé kvety.

Keď sme už obidve odišli do Bratislavy natrvalo, skončilo sa v rodine obdobie domácich zvierat.

Jedného dňa mama avizovala, že si ako darček predstavuje maličkého bieleho bytového psíka, keď sme my dve aj s jej vnúčatami ďaleko. Namiesto maličkého bieleho psíka dostala krásne šteniatko zlatého kokršpaniela. Týždeň prežil v mojom byte, kde som mu hneď prísne povedala, že pocikanie u takého malého psa tolerujem, ale liezť do postele má zákazané. Po desiatich minútach som však bola ja tá, ktorá ho prosila a zdržiavala hlavou na vankúši, po uši prikrytého dekou. Dostal meno Navarro, lebo to bol môj obľúbený detektívny komisár. Tešila som sa, ako rád bude v televízii pozerať svojho kolegu Komisára Rexa. Keď odišiel do domu rodičov, moje televízne nádeje boli zmarené. Má tam úžasný výbeh po záhrade, chodí sa kúpať do potoka, spí v obývačke v kresle, žerie, len keď sa naňho pozerá môj otec, von ide, len keď ho pustí mama, najradšej má tatranky a nedá sa pomýliť horalkou. Jednoducho, naši rodičia majú stále tú zvláštnu schopnosť rozmaznať všetko, čo sa im dostane pod ruku. Ak pomlčím o psovi…