„Vy neviete, čo je to láska,“ hovorí na jednom čítaní Charles Bukowski svojmu o osemnásť rokov mladšiemu básnickému kolegovi RAYMONDOVI CARVEROVI, ktorému v týchto dňoch v pražskom vydavateľstve Argo vyšla kniha Ultramarín (preklad Eva Klimentová). Ten rozhovor s Bukowským prepíše do básne a báseň neskôr, v roku 1982 zaradí do zbierky Plamene. Spomenuté stretnutie bolo niekde na univerzite v Kalifornii, v polovici sedemdesiatych rokov, Bukowského hviezda vtedy prudko stúpala hore, dostával tisíc dolárov za jedno čítanie.

Sú to vôbec básne?

Ale ani Carver nebol neznámy: od roku 1970 je laureátom ceny Národnej umeleckej nadácie určenej objavom literárnej sezóny a je uznávaným a žiadaným poviedkarom. V rokoch 1974-1975 je hosťujúcim lektorom na univerzite v kalifornskej Santa Barbare, ale v decembri musí z univerzity odísť. Ničí ho ťažký alkoholizmus a rodinné problémy. Bukowského veta z úvodu bola asi oprávnená. Bukowski vraj vtedy Carvera opil tak, že ten skončil pod stolom.

Tento príbeh zo života Raymonda Carvera sa niekomu môže zdať ako nedôležitý a trápny, ale z takýchto príbehov sa vlastne skladá celé básnikovo dielo. Sú to vôbec básne? Mnohí kritici ich tak nechceli nazývať a mali svojím spôsobom pravdu, pretože Carver mnohé z nich rozpísal ako poviedky. Snáď básne v próze, ale pomenovanie nie je podstatné. Dôležité je, že ich autor krátko pred smrťou (zomrel na rakovinu ako päťdesiatročný v roku 1980) si v jednom rozhovore prial, aby na jeho náhrobku bol prostý titul: básnik.

Nový Hemingway?

Carver bol vtedy na vrchole svojej poviedkarskej slávy. Považovali ho za nového Hemingwaya. Pôvodom proletár (americký výraz však je „nižšia stredná vrstva“!) musel zostať autodidaktom a absolvovať drsnú školu života. V próze (a podobne v poézii) sa presadil výrazovou zovretosťou, lakonickosťou a náznakovosťou svojich príbehov. Zaujal tiež postavami svojich príbehov, často sú to „nezaujímavé man-želské páry z nižšej strednej vrstvy, muži bez zamestnania, alkoholici a iní stroskotanci“. Ak porovnáme týchto fiktívnych i skutočných „hrdinov“ a ich príbehy s životným príbehom autora, ľahko zistíme podobnosť.

Carver sa vo svojich básňach často vracia do detstva a tiež k otcovi, ktorý „chcel byť celý život drsniak“. Prezerá si otcovu fotografiu a vidí alkoholika. „Ale oči ho prozrazují, i ruce, / které ochable nabízejí mrtvé okouny na šňůře / a flašku piva. Táto, mám tě rád, / ale jak ti můžu poděkovat, když taky neznám míru / a ani nevím, kde berou ryby?“

„Podivný realista“

Dikcia a syntax upozorňujú na amerických modernistov, u ktorých sa Carver učil, predovšetkým W. C. Williamsa a Allena Ginsberga. Ale Carver modernistom v podstate nikdy nebol, nemal potrebu sústavného experimentovania a formálnych premien. Josef Jařab v doslove k poviedkovému výberu Katedrála veľmi vhodne Carvera prirovnáva k americkému maliarovi Edwardovi Hooperovi. Avšak s tou výhradou, že ani jeden z nich nie je modernistom. Skôr je to „podivný realizmus“, teda niečo zo smetiska umeleckých dejín 20. storočia, niečo, čo bolo avantgardistami stokrát pochované a stokrát vstalo z mŕtvych.

Poetka Tess Gallagherová, desať rokov Carverova družka a nakoniec i jeho žena, v predhovore ku knihe hovorí o priezračnosti a jasnosti básní svojho muža. Odzrkadľovali fyzický i duševný fundament autora a ich úprimnosť odzbrojovala. Carver nikdy „neantikvárči“, nepoužíva zastarané slová. Experimentuje len v logike svojho autobiografického diela, samoúčelne nikdy. Smrť je v ňom všadeprítomná (desaťročný boj s rakovinou!), ale nie dominantná.

„Bez nádeje a bez zúfalstva,“ znie motto predhovoru Tess Gallagherovej.

Autor: JIŘÍ OLIČ (Autor je básnik a publicista)