Redaktori a prispievatelia časopisu New Yorker, jedného z najprestížnejších amerických časopisov vôbec, už od minulého týždňa diskutujú na tému, ktorej sa dnes nedá nikde vyhnúť, a už vôbec nie v New Yorku. Takisto o nej dnes hovoria a píšu spisovatelia napríklad v Nemecku, Anglicku či Izraeli.

Ian McEwan: Posledné slová

Popri všetkých analýzach o symbolickom a faktickom význame útokov je tu komentár britského prozaika Iana McEwana. Päťdesiattriročný Angličan patrí medzi najznámejších súčasných spisovateľov a jeho prozaické dielo bolo takmer celé preložené do češtiny alebo slovenčiny. McEwan sa v Guardiane zaoberal niečím úplne iným ako všetci ostatní: poslednými telefonátmi ľudí, ktorí zahynuli. „Posledné slová vo verejnej sfére bývali doménou a výsadou mocných a slávnych. Pre budúcnosť sa zapisovali, a pokiaľ možno, redigovali. Ale posledné slová, čo zazneli z mobilov, sú hroznejšie a skutočnejšie,“ píše McEwan. „Nová technológia ukazuje prastarú ľudskú univerzalitu: všetky telefonáty zoči-voči smrti obsahovali dve slová, ktoré akosi nemôžete zohaviť ani v tých v najhorších básňach, šlágroch, filmoch a lžiach: Milujem ťa.“

John Updike: Začarované ticho na oblohe

Jeden z najznámejších amerických spisovateľov, Newyorčan John Updike bol prvým zo spisovateľov, ktorí dokázali opísať teroristické útoky. „Keď sme sa náhle stali svedkami niečoho gigantického a hrozného, snažíme sa teraz bojovať, aby sme to nezredukovali na našu malosť,“ tvrdí Updike. „Z okna desiateho poschodia na Brooklyn Heights, kde som bol zhodou okolností práve na rodinnej návšteve, malo zničenie Svetového obchodného centra falošnú intimitu televízie – pri septembrovej viditeľnosti.“

John Updike videl štvorročné dievčatko, ktoré spolu s opatrovateľkou kričalo z knižnice a cez sklo ukazovalo na dymiaci vrchol severnej veže, ani nie míľu odtiaľ. „V prvej sekunde to bola skôr zvedavosť než hrôza, dym sa valil so zdrapmi papierov do bezoblačného neba a čudné atramentové jarky stekali po štruktúre obrovského zvislo zvlneného povrchu. Svetové obchodné centrum – bledé pozadie nášho brooklynského pohľadu na dolný Manhattan, nemilované tak ako špirálovité kamenné mrakodrapy z polovice tridsiatych rokov v centre. Dvojičky, najvyšší bod, boli svojou predpostmodernou kombináciou neprehliadnuteľných rozmerov a architektonickej strohosti za určitého svetla krásne.“

Keď sa Updike spolu s rodinou, priateľmi a neznámymi díval, ako obrovská ohnivá lopta vyrazila z druhej veže, pochopili, že budova, čo stála pred ňou, prekáža vo výhľade, takže im unikol náraz druhého lietadla. „Stále ešte trval pocit, že toto nie je úplne naozaj, že to môže byť trik, že technokracia, symbolizovaná práve týmito vežami, by vedela prísť na to, ako nainscenovať oheň, ktorý by nezanechal škody.“

A potom, asi po hodine, keď sa už len s manželkou pozeral zo strechy ich brooklynského domu, im južná veža naraz zmizla zo zorného poľa. „Padala rovno dolu, ako keď klesá výťah, s rinčaním črepov a stonom zdesenia, na míle rozoznateľným. Vedeli sme, že sme svedkami tisícok smrtí, zakliesnili sme sa do seba, akoby sme padali my.

Uprostred lesklej ľahostajnosti množstva budov pozdĺž East River sa objavilo prázdne miesto ako na digitálny povel a nad ním bolo nebo, nad sírovým oblakom, ktorý postupoval na juh, smerom k oceánu. Čisto modré a odrazu, bez jediného lietadla, tajomne tiché. Zvyšok dolného Manhattanu rýchlo vyplnil výbuch dymu a prachu.“ Pád druhej veže videli iba v televízii, napokon podľa Updika scénu blížiaceho sa lietadla, ktoré vybuchne vo vybuchujúcej veži v televízii opakujú znovu a znovu, „ako dobre nacvičený balet zo zlého sna“.

„Zlý sen trvá. Telá sú pod ruinami, telefonické odkazy na záznamníkoch napočudovanie tiché a plné lásky, mnohé z nich sme už počuli. Hukot lietadla nad hlavou má v sebe zvuk novej hrozby,“ píše ďalej Updike. „Odhodlaní muži, ktorí investovali svoje životy do posmrtnej existencie martýrov, môžu na nás uvaliť ďalšie ničenie všetkého, čo vzdoruje ich viere. Vojna je vedená so zúrivosťou, ktorá si vyžaduje abstrakciu schopnú zmeniť lietadlo plné mierumilovných cestujúcich vrátane detí na rakety, aké si zaslúži anonymný nepriateľ. Druhá strana má abstrakcie: my máme iba svetské povinnosti tých, čo prežili, vyzbierať črepy, poodnášať ruiny, pochovať telá a dávať väčší pozor, ďalej žiť.“

A tak ako dnes mnohí intelektuáli aj on uvažuje o tom, že americká sloboda pohybu, jedna z našich pých, dostala úder. „Môžeme si dovoliť otvorenosť, ktorá dovolí samovrahom napáliť lietadlo povedzme do floridských škôl?“ A namiesto odpovede pridáva príbeh floridského suseda jedného z podozrivých, ktorý si spomenul, že mu mladý cudzinec povedal, prečo sa mu v Spojených štátoch nepáči: „Povedal, že je tu laxný prístup. Povedal – môžem hocikam ísť, nikto ma nezastaví.“

„Je to začarovaná sťažnosť, možno aj prosba alebo túžba byť zastavený,“ uvažuje Updike. „Začarované bolo aj ticho na oblohe v dňoch, keď nad Amerikou nelietali lietadlá. Ale znovu začať lietať sme museli, cenou slobody je riziko a prejsť sa po Brooklyn Heights v to popoludnie, keď vo vzduchu štípal popol a áut bolo málo, a na Montague Street len málo ľudí obedovalo vonku, to privolávalo staronový dojem, že aj napriek všetkým zlyhaniam je to krajina, hodná toho, aby sa za ňu bojovalo. Sloboda, ktorá sa odráža v rôznosti a všednej bezstarostnosti ulíc, sa zdala hmatateľná. Je to elixír ľudstva, aj keď z neho niektorí urobili jed.“

Nasledujúce dni sa newyorský spisovateľ vrátil tam, odkiaľ videl vežu tak príšerne rozlámanú úderom zboku. Čerstvé slnko svietilo na východné fasády a pár lodí sa váhavo šinulo po rieke. Ruiny ešte vysielali dym, ale New York vyzeral nádherne.

Terry Gilliam: Toto nie je vojna

V utorňajšom vydaní denníka The New York Times bol zverejnený list Jamesa Dawesa, ktorý vytyčuje rozdiel medzi teroristickým činom a vojnou: „…je obrovskou chybou používať slovo vojna pri opise tohto teroristického činu. Vojna znamená násilie celých populácií. Nazývať toto vojnou je cesta, ako sa pripraviť na akceptáciu a obhájenie niečoho, čo je neobhájiteľné – teda nerozlišujúce vraždenie nevinných civilistov pri našej snahe zasiahnuť veľmi malú skupinu teroristov,“ napísal Dawes.

Na podnet niektorých redaktorov The New York Times vznikla petícia, ktorá požaduje uváženú odpoveď USA na teroristické útoky. Jej prvým signatárom sa stal aj režisér a spisovateľ Terry Gilliam.

Petíciu, ktorá chce politikov nabádať na uváženú odpoveď na teroristické útoky, môže podľa Gilliama podpísať každý. Na jej stránke stačí zadať heslo, meno a miesto. „Petícia apeluje na svetových lídrov, aby boli uvážliví, ako je len možné. A aby pri premýšľaní o odpovedi na súčasný útok proti Spojeným štátom mysleli na mier. Musíme reagovať rýchlo, aby sme zabránili vojne,“ napísal o petícii Terry Gilliam.

Autor: MARTA FRIŠOVÁ, ANDREA PUKOVÁ