„Predstavte si to zúfalstvo, ak sa človek zníži k niečomu takému,“ hovorí Noor Alam, pracovník Svetového programu pre výživu (WFP) v Tadžikistane. Jedlo je podľa neho to, čo je v súčasnosti v krajine najviac potrebné, avšak zásoby WFP rýchlo dochádzajú.
„V skladoch už nemáme žiadne potraviny. Naša bilancia je nulová,“ tvrdí Lajla Ahadiová z pobočky WFP na juhozápade krajiny, kde podľa údajov tejto organizácie trpí hladom takmer pol milióna ľudí. V oblasti postihnutej ničivým suchom prišli ľudia o 60 percent úrody a mnohí z tých, ktorí pracujú v družstvách založených ešte za éry Sovietskeho zväzu, nedostalo zaplatené vyše šesť mesiacov.
„Voláme o pomoc už veľmi dlho,“ hovorí Ahadiová.
Toto volanie však zrejme nikto nepočuje.
„Tadžikistan je v zabudnutej a zúfalej situácii. Snažíme sa dostať k ľuďom predtým, než skolabujú a zomrú. Potom je už neskoro,“ hovorí riaditeľ tadžickej pobočky WFP Hadž Šich. „Pozrite sa na toto dieťa. Stáva sa, že neje ani raz za deň. Je to generácia, ktorú strácame,“ ukazuje riaditeľ na dieťa v distribučnom centre 200 kilometrov juhozápadne od Dušanbe. Stovky ľudí tu stoja v krutej zime takmer celý deň, len aby dostali vrecko ryže a olej.
Dodávky potravín od WFP sa však už končia, pretože organizácia nemá na to peniaze. „Pomoc Tadžikistanu nemajú mnohé krajiny na programe, niektoré dokonca nevedia, kde sa táto krajina nachádza,“ hovorí Hadž Šich.
Pre šesť miliónov Tadžikov je sucho tým posledným z mnohých utrpení. Desať rokov po získaní nezávislosti od bývalého Sovietskeho zväzu si preto mnoho ľudí myslí, že ich život sa zhoršil. „Sme síce slobodnejší, ale žije sa nám ťažko. Pred desiatimi rokmi to bolo oveľa ľahšie,“ hovorí Abdul Tilov, majiteľ malého obchodíka s miešaným tovarom.
Tadžikistan si ešte ani nemal čas zvyknúť na nezávislosť, keď tam v roku 1992 vypukla občianska vojna, ktorá trvala päť rokov. Dovtedy, kým prezident Rachmonov nepodpísal mierové dohody s islamskou opozíciou. Odvtedy sa do krajiny vrátilo 50 000 Tadžikov, ktorí pred vojnou utiekli do susedných stredoázijských republík a do Afganistanu. Vrátili sa, ale sú bez práce a bez jedla.
Vyše 80 percent populácie žije pod hranicou chudoby s priemerným príjmom osem dolárov mesačne. Miera nezamestnanosti sa pohybuje okolo 40 percent, ale na vidieku je oveľa vyššia. Školská dochádzka poklesla z tradičných 100 percent za sovietskych čias na 60 percent. Medzi deťmi do piatich rokov je veľmi častým javom podvýživa.
Organizácia WFP organizuje v Dušanbe mnoho programov pre deti, ktoré žijú na ulici a trávia čas príležitostnou prácou – predávajú igelitové tašky, tlačia káry naložené ovocím a zeleninou a drú, aby získali niekoľko somoni, čo je nová tadžická mena pomenovaná po panovníkovi z 10. storočia.
„Som jediný z celej rodiny, čo zarába peniaze,“ hovorí 13-ročný Dilšad, ktorého vychudnuté telíčko sa namáhavo napína, keď pred sebou tlačí plne naložený vozík s ovocím a zeleninou.
Šodu Gul Murodovová, učiteľka s platom tri doláre mesačne, trávi deň čakaním na prídel pšenice a oleja. „Je to ťažký život, ale musíme prežiť. Nerada tu stojím, ale mám na výber? Aha, toto je moje dieťa. Chcem, aby mohla chodiť do školy a vzdelávať sa, ale najskôr jej musím dať najesť,“ ukazuje na štvorročnú dcérku.
Ramsia Manonovnová kedysi pracovala ako mikrobiologička. Dnes má 70 rokov a v treskúcom mraze predáva konzervovanú zeleninu, ktorú doma sama nakladá, potom ju balí do plastových vreciek a nosí na zeleninový trh do Dušanbe. „Potrebujem si zarobiť nejaké peniaze,“ hovorí. Za celodennú prácu, pri ktorej musí stáť na nohách v mrazivom počastí, zarobí asi 50 centov.
S malým bochníkom chleba v ruke prechádza trhoviskom Burchan Ganianov. Sveter má zapnutý len zatváracím špendlíkom, zips na vetrovke má pokazený. Každý deň sa mu ťažko podarí zohnať aspoň chlieb a čaj na večeru. Keď je zima neznesiteľná, predáva veci zo svojej domácnosti. „Neviem, čo sa to deje v mojej krajine. Myslím si, že všetci pomrieme,“ dodáva smutno.
(čtk)
