FOTO - ARCHÍV

„Keď príde človek na ministerstvo, stane sa súčasťou toho monštra,“ hovorí po roku ministrovania RUDOLF CHMEL. Hovorí však aj to, že „štát by sa, pri všetkom liberalizme, mal síce starať o kultúru, ale nemal by sa starať do kultúry, lebo kultúra je nezávislá. Štáty a politické strany by sa nemali miešať do kultúry“.

Pred rokom ANO uvažovala, že na post ministra kultúry nominuje Ľubomíra Lintnera. Nakoniec naň nominovala intelektuála, známeho skôr z literárneho a mimovládneho prostredia Rudolfa Chmela, ktorý v tom čase vstúpil aj do Aliancie nového občana. Aj jej prostredníctvom chcel presadzovať myšlienky liberalizmu.

Dnes musí práve v tejto liberálnej strane bojovať o to, aby sa mohol vyjadrovať slobodne a aby pri hlasovaní, ku ktorému ho zaväzuje strana, nebola narušená jeho „integrita osobnosti“. Šéf ANO Pavol Rusko od neho žiada, rovnako ako od ostatných spolustraníkov, stranícku disciplínu. „Nemôže chodiť na ministerskej limuzíne a trpieť integritou osobnosti. Disciplína musí byť,“ odkázal Chmelovi cez Plus 7 dní.

Je rok od vášho nástupu do funkcie. Ste spokojný alebo sklamaný?

„Sklamaný hádam nie, aj keď od spokojnosti mám tiež dosť ďaleko. Ak chcete za sebou na takomto poste vidieť výsledky, musíte rátať s tým, že sa k nim dopracujete postupne. Druhý rok by ich už malo byť vidieť zreteľnejšie. Aspoň v to verím. Snažíme sa o reformy, nie o revolučné zmeny, a tie chcú postupnosť a čas.“

Vo vláde sedíte prvýkrát. Ako sa tam cítite?

„Vzhľadom na to, že sa okolo politiky, aj keď nie v exekutíve či parlamente, obšmietam už skoro poldruha desaťročia, a navyše s mnohými členmi vlády či parlamentu som už dávno v bližšom či v menej bližšom styku, nemal som problém s adaptáciou. Až som sa sám čudoval, ako som sa – možno aj nie celkom zdravo – preorientoval z pozície nezávislého intelektuála, ktorá mi predsa len dávala slobodu ‘byť permanentne v opozícii‘, na štátneho úradníka.“

Aká je „vaša“ vláda?

„Nemal som vplyv na jej zostavenie, ak pominiem svoje kreslo. Koaličná vláda je vždy výsledkom kompromisu. Aj táto, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúcej konštituovala ako politicky či ideologicky homogénna, ukázala sa ako priveľmi heterogénna. Trocha naivne som sa nazdával, že v nej budú prebiehať debaty o koncepcii budovania štátu, že tam bude okrem dennej politiky aj čosi viac. Teraz prevažuje, asi nielen u mňa, pocit, že koncepty a vízie, ktoré predstavujú stranícke a vládne programy, akoby zomlela politická pragmatika. Tejto vláde nemožno uprieť mnohé reformné rozhodnutia či návrhy zákonov, ktoré zásadne ovplyvnia aj vzdialenejšiu budúcnosť. Pravdou však asi je, že nám z celkového pohľadu chýba dôsledné principiálne uvažovanie.“

Spomínali ste, že by ste podali demisiu, ale nie pre novostavbu SND? Uvažovali ste počas roka o demisii?

„Áno, v súvislosti s odvolávaním riaditeľa NBÚ, aj tým, čo sa potom na túto kauzu nabalilo. Mám na mysli predovšetkým povestné výroky pána Ruska o dileme medzi osobnou integritou a ministerským bavorákom. Mimochodom, nielenže takto reč medzi mnou a pánom Ruskom nestála, ale naozaj nestála ani tak, či obetujem svoje kreslo za vzburu voči mocenskému diktátu vôbec. ‘Obetoval‘ by som ju za návrat do poslaneckej lavice, čo zasa, uznáte, taká veľká obeť nie je, ako som sa dočítal vo vašom denníku.“

Svojím hlasovaním ste však možno dali dôvody na takéto úvahy?

„Nepopieram, ale vari by sa mohlo vziať do úvahy, že priamym vstupom do politiky sa už v tej politike nemôžem, akokoľvek by som chcel a akokoľvek sa mi to žiada, správať ako nezávislý, pochybujúci, kritický intelektuál. Ide o trochu odlišnejšiu zodpovednosť, hoci by sa dalo namietať, že zodpovednosť je nedeliteľná. S veľkou pravdepodobnosťou som mohol svojím hlasovaním rozvaliť túto vládu, teda nehlasoval som, ako sa to niekedy mylne interpretuje, len o svojom kresle a limuzíne. Ak by som hlasoval inak, išlo by asi o najagresívnejší krok môjho života. Možno mohol vyzerať chvíľu hrdinsky, ale ja asi nie som ten hrdina. Možno je to moje intelektuálne rezíduum.“

Ivan Šimko sa však vzbúril.

„Ivan Šimko je v pravom zmysle slova homo politicus, čím mu neupieram intelektuálne kvality, a navyše človek s politickou výzbrojou. U mňa je ten budúcnostný politický rozmer zrejme oslabený, ale to neznamená, že nechápem otázku osobnej zodpovednosti politika.“

Nedostala sa do rozporu s intelektuálom? Vy ste vo svojich dielach často hovorili o tom, že sa považujete za intelektuála ex professo, to jest za človeka rozmýšľajúceho nezávisle od moci. Je to stále tak?

„Veď práveže, ale opakujem, berte ma napriek všetkému ako politika. Zvonka sa o zodpovednosti v politike, o tom, kto aký diel zodpovednosti berie na seba, hovorí ľahšie, ba často veľmi ľahko. Môj ‘prípad‘, ako napísal Martin M. Šimečka, z ktorého sa údajne mala stať priam zásadná ‘slovenská otázka‘, je len jedným z radu, keď sa intelektuál transformuje na politika a súhlasí s vecami, s ktorými by pravdepodobne ako slobodný intelektuál nesúhlasil, respektíve by o nich prinajmenšom pochyboval. Nemám z celej kauzy dobrý pocit, ale kto tu môže mať dobrý pocit, keď je nútený zaoberať sa tajnými službami a nebodaj o nich – bez bližšej znalosti – rozhodovať. Ako trochu ironicky hovorievam, ak má premiér ‘neprekonateľný odpor‘ k štátnemu úradníkovi, asi ich treba rozviesť. Tak to chodí v manželstvách. Inak vás ubezpečujem, že sa k tejto téme s chladnejšou hlavou vrátim.“

Pri svojom vstupe do ANO ste hovorili aj to, že považujete za vec svojej „dôstojníckej cti“, aby na Slovensku existovala plnohodnotná liberálna strana. Považujete ANO za takúto stranu?

„Slovensko potrebuje liberálnu stranu ako soľ. Slovenská spoločnosť sa totiž v emancipačnom procese nesústredila na liberálnu demokraciu. V centre jej pozornosti boli princípy kresťansko-konzervatívneho charakteru a národnej emancipácie. Liberalizmus sa od Štúra pokladal u nás a v mnohých ohľadoch sa dodnes pokladá za hriech, tak v kresťansko-konzervatívnom názore, ako v socialistickom a komunistickom. Myslím si, že už aj to je dobre, že nejaká strana sa hlási k liberalizmu, aj keď na to, aby reprezentovala v každom svojom čine liberálne hodnoty, bude musieť absolvovať ešte dlhý vývoj. To je zrejme aj prípad ANO. Bolo by nešťastím, keby sa od tohto vývoja odchýlila, ako to urobila napríklad DU. Tá liberálna profilácia by však mala byť oveľa výraznejšia, a nielen pri interrupciách. Liberalizmus vždy hľadí najmä na jedinca, bez ohľadu na to, akej je národnosti, rasy, náboženstva či sexuálnej orientácie. Ako sme si všetci rovní pred Bohom, takisto sme si rovní aj pred liberalizmom.“

Ako ste vnímali konflikty, ktoré prehrmeli stranou ANO pri odchode Nemcsicsa a Opaterného?

„Ako výsledok toho, že v najvyšších štruktúrach strany, v ktorých mali obaja vysoké miesto a v ktorých ja nepôsobím, takže o dianí v nich nemám veľmi podrobné informácie, nejestvoval, a neviem či skutočne jestvuje, dialóg o budúcnosti liberálnej strany a tiež o tom, ako by mala liberálna strana fungovať dnes. Navyše, v liberálnej strane by vari bolo treba ctiť názory jedinca oveľa viac ako v kolektivistických stranách pravicového či ľavicového typu. Je pravda, že odchod troch poslancov klubu je asi dôkazom toho, že strana združuje jedincov, indivíduá, ktoré chcú autonómiu či slobodu, možno až maximálnu, ale na druhej strane to, samozrejme, oslabuje pozíciu liberálnej strany ako takej. A navyše strany vládnej koalície.“

V poslednom čase sa v SDKÚ a ANO hovorilo o dôležitosti „straníckej disciplíny“. Ste viazaný pri hlasovaní vo vláde straníckou disciplínou? Aký je váš názor na stranícku disciplínu?

„Stranícka disciplína nie je mojou najmilšou vecou. Skôr naopak, celý život som sa jej vyhýbal ako čert krížu. Aj sa mi to vari darilo. Zrejme s ňou nemajú problém najmä bývalí komunisti, ale keď som už vstúpil na pôdu politiky, aj straníckej, nedá sa jej asi celkom vyhnúť. Ja som to najviac pocítil pri odvolávaní riaditeľa NBÚ, keď ma predsedníctvo ANO priamo zaviazalo hlasovať za odvolanie. Politika, plnenie straníckeho či vládneho programu sa však asi bez straníckej disciplíny a bez štábnej kultúry nedá robiť. Sú však chvíle, keď sa nad politickými a ideologickými hodnotami objaví problém morálny. Takým bol aj spomínaný príklad, preto som prežíval dilemu.“

Je ANO stranou len jedného muža, ktorý neznesie oponenta?

„Ak by to tak bolo, tak by to bol koniec každej strany a liberálnej dupľom. Nie že by v našom národe nebola náklonnosť k autoritárstvu a k vodcom zvlášť, ale v liberálnej strane by takéto móresy boli priam samovražedné. Na druhej strane ani liberálna strana nemôže byť založená na anarchii. Rozhodne by sa však bolo treba zamyslieť a diskutovať o tom, ako by mala liberálna strana na Slovensku vyzerať, koho by mala oslovovať.“

Vydiskutovali ste si s Ruskom jeho vyjadrenia ohľadom vašej „osobnej integrity“. Ako vám zdôvodnil vyjadrenia v týždenníku Plus 7 dní?

„Ospravedlnil sa mi osobne a ako som sa dopočul aj v Markíze. Meritum toho problému však nie je o mne, ale o ňom, resp. o jeho integrite.“

Je pravda, že ministri za ANO sú viazaní odporúčaním aliancie, že majú všetkých členov ANO, ktorí sa budú uchádzať o stretnutia s ministrom, prijať?

„Nejde vari o všetkých členov, ale o tých, ktorí prídu s nejakým vážnym problémom, ktorý sa týka daného rezortu. Ak sa totiž ukáže, že daný problém je skutočný, treba ho riešiť, či už zaň ‘lobujú‘ koaliční, alebo opoziční poslanci.“

Keby ste odišli z politiky, čomu by ste sa chceli venovať?

„Tomu, čo celý život. Vrátil by som sa do ‘pôvodných koľají‘, aj keď trochu doráňaný politikou. Písal a prednášal by som o slovenskej literatúre, slovenskej otázke, slovensko-maďarských a slovensko-českých vzťahoch, o stredoeurópskej problematike, o mieste Slovenska v Európe. Obklopoval by som sa ďalej najmä mladými ľuďmi, vychovával študentov, doktorandov a začal písať pamäti. Možno aj o ministrovaní, ale najmä o tom, aká sme boli generácia, čím všetkým nám prišlo prejsť. Akosi sa mojim rovesníkom do toho nechce. To si však už naozaj žiada veľmi pokojný dôchodok…“

Myslíte si, že táto koalícia vydrží?

„Na voľbu prezidenta nemôžu byť predčasné voľby. Do budúcej jesene by teda vláda vydržať mala, hoci ak vydrží dovtedy, mohla by aj ďalej, pretože ostré hrany by sa mohli obrúsiť a politici by mohli aj zmúdrieť. Zatiaľ bola koalícia viac o nezhodách. Spytovať svedomie by si mali najmä tí, ktorí chcú hrať viac na svoje tričko. Nie je dobré, ak vnútri koalície prebieha ‘triedny boj‘, ale nie je dobré ani to, keď sa snaží jeden druhého dobehnúť či predbehnúť. Bohužiaľ, aj voľba prezidenta sa stala nie elementom zjednocujúcim, ale rozdeľujúcim. Musím dať za pravdu Bélovi Bugárovi, že by bolo bývalo dobre, keby koalícia prišla so spoločným návrhom na prezidenta. Bolo by to dokonca zárukou, že by mohla vydržať aj ďalšie štyri roky. Ani voľba prezidenta tak nie je pre koalíciu hnacím motorom. Navyše, istým spôsobom prezidentský post tak sama koalícia degraduje aj devalvuje.“

Kto by mohol byť podľa vás prezidentom?

„Mala by to byť nadstranícka, vzdelaná, komunikatívna osobnosť s prirodzenou morálnou autoritou a aurou slobodného človeka. Prezident by totiž mal byť najvyšším garantom právneho štátu.“

A čo vy, nekandidovali by ste?

„Veď som už hovoril, že by mal byť nadstranícky, tak aj ja som sa už, aj keď zasa nie až tak príliš, namočil. Strana ma však nekandidovala. Ak by o tom bola reč, isto by som to odmietol. V takom ‘úrade‘ či paláci totiž prídete aj o zvyšky slobodného civilného života.“

Nemáte vysokú mienku o politikoch, ale ani o novinároch či médiách, ako to myslíte?

„Netreba mať, samozrejme, mindráky. Aj tzv. vyspelejším národom, štátom vládnu neraz ľudia, ktorých morálne a intelektuálne kvality sú, no, minimálne veľmi problematické. V tomto zrejme nie sme nejakou výnimkou. Predsa, ak si prejdete slovenskú politiku po roku ‘89, lebo predtým to bolo o inom, a ak si zoradíte jej politikov – ministrov, poslancov, straníckych lídrov atď., nemôže vás to veru nadchnúť. V zápase o moc a peniaze totiž netreba podávať nejaké vrcholné intelektuálne výkony, skôr naopak. U nás sa mi zdá, že niekedy tento zápas už neovplyvnia ani médiá, ani verejná mienka. Na tomto stave spoločnosti majú však veľký podiel novinári. Do roku 1989 sa ako tak, ťažko, ale predsa len pokúšali aj novinári, aspoň niektorí, aj intelektuáli, tiež nie masovo, hľadať pravdu. Aspoň ju naznačiť, v horšom prípade aspoň nepísať lži. Hra s totalitou mala, pravdaže, svoje pravidlá. Neboli veľmi pekné, ale plnili svoj účel. Vedela o nich moc, aj poddaní. Dnes sa však aj pravda stala tovarom, informácia ešte väčšmi, a tak sa s ňou kupčí. Prispôsobuje sa trhu, je predajná, presnejšie, predáva noviny, médiá. Aj tzv. seriózne. Preto sa bulvarizujú, neraz prostituujú. Čím je, pravda, informácia predajnejšia, teda hodnotnejšia, tým väčší náklad, sledovanosť. Náklad, sledovanosť, to je boh našich médií. Už dávno totiž nejde o pravdu, ale o zisk. Nie je to však výdobytok kapitalizmu všeobecne. Je to výdobytok nášho kapitalizmu. Nie je totiž možné, aby sa v Nemecku, Francúzsku či vo Švédsku mienkotvorné médiá, noviny bulvarizovali tak, ako u nás. Nemôže si to dovoliť ani Gazeta Wyborcza či Népszabadság, ale ani Lidové noviny. O verejnoprávnej televízii ani nehovoriac. Ibaže, koho to u nás trápi?“

Ako hodnotíte vývoj Slovenska za posledné roky?

„Slovenský národ absolvoval za posledných stopäťdesiat rokov svoju cestu za snom o slobode. Ak by som to veľmi zjednodušil, tak nás ten príbeh, ktorý sa začal kdesi okolo rokov 1848/1849 a skončil sa zdanlivo v roku 1993, postavil dnes pred otázku otázok: Ako s tou slobodou budeme zaobchádzať? Ekonomicky či bezpečnostne sa zdá byť všetko v poriadku. Navyše s tým nemáme toľko práce, iba sa pridávame k silnejším. Morálne je to však zložitejšie: naša spoločnosť očividne upadla, neorientuje sa v hodnotách a možno aj preto ešte stále túži po vodcovi. Ibaže, nepoznám v dejinách vodcu, ktorý by nechcel prevalcovať, zničiť demokraciu. Odpočúvanie telefónov, zneužívanie tajných služieb je len jedným segmentom, ktorý takýto valec zachytáva. My však chceme občiansky, právny štát, v ktorom si budeme riešiť svoje problémy sami. Na to, aby sme si ich riešili sami, potrebujeme jednotlivcov, rodiny, občianske kolektívy, slobodné a pravdivé médiá, nie vodcov.“

Ale štátnikov hádam áno?

„To nepochybne. Po našej poldruhastoročnej anabáze sa zdá, akoby sme stáli pred nejakým veľkým prázdnom. Chýba nám idea modernej spoločnosti. Aj to je výzva pre štátnika, možno aj pre budúceho prezidenta, ale je to aj téma, pri ktorej hriešne absentujú moji kolegovia – intelektuáli. Chýba reflexia toho, kto sme, kam ideme. Niet toho, kto by kládol spoločnosti základné existenčné aj existencionálne otázky.

Niet štátnikov, ale ani intelektuálov. Sú len politici a komentátori či glosátori…“

S Ivanom Hudecom sa spájalo nakrúcanie Pribinu, ku Kňažkovi sa viaže film Jánošík, čo si myslíte, že sa bude spájať s vami?

„Veľmi by som sa tešil, keby za môjho ministrovania prešli dva kľúčové zákony o STV a SRo, ktoré sme už predložili do parlamentu a ktoré by mali vytvoriť také legislatívne prostredie, ktoré by vytvorilo na fungovanie týchto verejnoprávnych médií podmienky kompatibilné sinými médiami verejnej služby v Európe, a tie by sa ‘zavďačili‘ kvalitou programov, pretože dnes, žiaľ, nie je ešte porovnateľná ani s Českom či s Maďarskom. Dúfam, že by sa s časom môjho ministrovania mohol spájať aj úspech programu záchrany kultúrnych pamiatok (Obnovme si svoj dom), programu na revitalizáciu slovenskej knihy (Ex libris), vznik slovenskej Kunsthalle… Bol by som rád, keby sa po štyroch rokoch tak aplikovala nová kultúrna politika štátu a nový generálny grantový systém, že by ich potrebu už nik nespochybňoval. A keď ste začali filmami, potešil by som sa, keby sa za môjho ministrovania aj vďaka programu AudioVízia začali vôbec filmy nakrúcať. Netrvám ani na Pribinovi, ani na Jánošíkovi. Poteší ma, ak sa aspoň niektoré z nich podaria a oslovia divákov na Slovensku aj mimo neho. A poteší ma, keď sa objavia noví producenti, režiséri, scenáristi, ale aj spisovatelia, maliari, architekti, divadelní či filmoví vedci…“