Na Slovensku to nebolo treba nikomu hovoriť. Ľudia aj bez toho ďalej chodili do práce, nakupovali, večer sa pozerali na televíziu. Niektorí možno aj na CNN.
Ostatne, takto všedne sa správali vždy. Aj v roku 1968, aj v roku 1989, aj počas vojny, keď v koncentrákoch zomieralo každý deň toľko ľudí, ako v ten jeden utorok v New Yorku.
To, čo nám možno už onedlho dôjde, však bude poznanie, že od roku 1989 až doteraz sme normálny život nežili. Bol to život, z ktorého sa vytratil nepriateľ a s ním aj ono zrkadlo odrážajúce povahu a zmysel našej normálnej existencie.
Pocit ohrozenia je dôležitou súčasťou duchovnej výbavy každej civilizácie a tiahne sa dejinami od ich začiatku. Na Slovensku sme o tento pocit nečakane prišli pred dvanástimi rokmi, aj preto sme si ihneď vymysleli množstvo náhradných nepriateľov. Lenže boli často fiktívni a nevedeli sme sa na nich dohodnúť. Spoločnosť sa preto správala hystericky a myslela si, že toto je normálny stav.
Teraz toho nepriateľa máme a to, že sa najprv ukázal Američanom, nás nesmie mýliť. Terorizmus zabíja cielene, ale súčasne náhodne a zrkadlí tým našu doterajšiu bezcieľnosť a anonymitu postmoderného davu. Obetúva nielen naše životy, ale aj svoje vlastné a zrkadlí tým našu hysterickú túžbu po živote v komforte, ktorý je sám sebe účelom. Dokonale pozná a využíva našu civilizáciu a zrkadlí našu vlastnú neschopnosť poznať samých seba. Je to strašný nepriateľ, pretože sa správa tak, ako keby sme ho stvorili my a chce nám to dokonca aj nahovoriť.
Stavia nás pred základnú otázku, čo je to normálny život. Je to chodenie do práce, nakupovanie, pozeranie televízie? Možno áno, pretože terorizmus svojím zabíjaním chce zničiť práve samozrejmosť týchto činností. Máme mu vzdorovať tým, že budeme naďalej tvrdohlavo žiť ako predtým, aj keď budú padať ďalšie budovy a okolo nás bude zomierať možno ešte oveľa viac ľudí?
Možno áno, ak budeme takýto život chápať ako vzdor voči terorizmu. Lenže v takom prípade budeme musieť nájsť odpoveď na otázku, aký je samotný zmysel normálneho života, aby sme jeho funkciu mohli obhájiť sami pred sebou ako nástroj vzdoru. To bude našou prvou úlohou po tom, čo nám dôjde, ako nenormálne sme žili doteraz.
Autor: Martin M. Šimečka
