Roberto Benigni je pravdepodobne najznámejší Talian na svete – za to vďačí predovšetkým svojim prudkým skokom pri búrlivom preberaní Oscara pred štyrmi rokmi, keď preletel ponad celé rady sedadiel. Jeho film Život je krásny získal Oscara v kategórii najlepší herecký výkon. FOTO – IMDB

Že je klasické dielo kaviarenského povaľača Carla Collodiho z roku 1881 nesmrteľné, preukázal aj Steven Spielberg v A. I. Tu dieťa – robot, ktorý vznikne v ďalekej budúcnosti, uverí rozprávke o Pinocchiovi a túži po tom, že raz, tak ako bábka vystrúhaná z dreva, aj on, vystružlikané dieťa – robot, stretne dobrú vílu, ktorá ho zmení na skutočného ľudského chlapčeka.

Z Talianska – krajiny lúčnej zelene, mliečnej beloby a paradajkovej červene – k nám prichádza nový Pinocchio, ktorý zaobchádza s rozprávkovým delikventom z dreva ako s národnou relikviou, s vynoveným, takmer štátnym symbolom.

S rozpočtom 45 miliónov eur je to doteraz najdrahšia filmová produkcia, aká kedy v Taliansku vznikla. Nešetrilo sa na nákladoch a vo všetkých úlohách sú len talianski herci.

Meno Pinocchio je tu odvodené od píniového dreva – píniami sa v Taliansku vysádzajú aleje. Adaptácia Roberta Benigniho sa pritom drží originálu vernejšie než všetky doterajšie adaptácie. A hrdinu ku koncu nezhltne veľryba, ako roku 1941 u Walta Disneyho, ale žralok – predsa len realistickejší v talianskych vodách. U Roberta Benigniho ide Pinocchio znovu do väzenia, v inej scéne ho za splnu mesiaca zasa obesia na strom. Väčšina predchádzajúcich verzií tieto drastickejšie výchovné ponaučenia z príbehu vypúšťala.

Ale predovšetkým tu vidíme, ako by sme si mali predstavovať najtalianskejšie zo všetkých detí: už nie v krátkych nohaviciach v klobúku s perami ako u Disneyho, ani ako bábiku mechanicky klikajúcu pri každom pohybe ako v japonskom kreslenom seriáli v sedemdesiatych rokoch.

Ale v duchu ďalšieho talianskeho vynálezu – commedia dell‘arte – ako klauna v kostýme harlekýna, a s tvárou a charizmou Roberta Benigniho, ktorého už Federico Fellini s láskou volal Pinocchietto. Kedysi mal byť Pinocchio práve Felliniho projekt, spolu s Benignim. Mali ho robiť po Hlase mesiaca z roku 1990. Že sa to napokon podarilo Benignimu samému – ako hlavnému predstaviteľovi, režisérovi aj autorovi scenára, len s podporou svojej manželky Nicholetty Braschi v úlohe ako dobrej víly tak aj producentky – je čosi ako splnený sen. A to je vlastne na tom filme to hlavné.

Maskéri a technici sa tu mohli vyblázniť do vôle. Aj herci sa pri každej scéne očividne bavili výborne. Päťdesiatročný Roberto Benigni tu bez námahy vhupol do úlohy chlapca, pobieha, poskakuje celý filmom, ako keby nikdy nebol býval niečím iným ako veľkým dieťaťom. Je to presne ten neposedník, akým drevený Pinocchio túžil, ale nikdy nemohol byť. Vedomé rozhodnutie hrať drevenú bábku od začiatku ako človeka je kontrapunktom k tragickej istote, že človekom nie je.

Roberto Benigni je možno prvým hercom, ktorému by sme nemali za zlé, keby bol trošku drevenejší.

Prečo vlastne chce jeho bábka byť človekom, to režisér celkom jasne ukázať nevie. Naivne ho sleduje kapitolu za kapitolou, a totálne sa míňa s Collodiho strohým didaktickým duchom knihy. Ak šlo Carlovi Collodimu o to, ako čím skôr skrotiť dieťa na disciplinovaného občana, Roberto Benigni sentimentálne sníva o stratenom detstve. V konečnom dôsledku to ani nie je film pre deti. Napokon, všetky deti tu hrajú dospelí.

V podstate je na tom režisér podobne ako jeho postava: namiesto, aby kráčal po rovnej ceste, zabudne sa v krajine hrátok. Či mu pritom tiež narástli somárske uši, to sa nedozvieme.