Tomáš Kolský (1978) študuje na Univerzite Karlovej v Prahe a vyučuje hebrejčinu. V lete roku 2001 bol dlhší čas v Izraeli. V pražskom vydavateľstve Torst mu pred niekoľkými týždňami vyšla kniha Ruthie a barevnost světa, ktorá by na budúci rok mala vyjsť vo francúzskom vydavateľstve L‘Olivier, súčasti prestížneho Seuil. FOTO PRÁVO – PETR HLOUSEK
TOMÁŠ KOLSKÝ vie ako jediný z rodiny po hebrejsky. Žije v Prahe, tu sa narodil, ale v tejto chvíli možno patrí viac do Jeruzalema. Kúsok z neho sídli v Prahe v kaviarni Dahab, kde majú ozajstný chumus z ozajstného cícera a oleja z olív, ktoré mohli vyrásť aj na jeruzalemských svahoch. Samotný Kolský vyzerá trochu ako Polanského Pianista, presadený o polstoročie neskôr.
„Je mi bližší Amos Oz ako Philip Roth alebo Imre Kertész,“ hovorí. Jeho prvá a zatiaľ jediná kniha Ruthie a barevnost světa je príbeh lásky skombinovaný s pokusom zaznamenať Izrael zaujatým zrakom človeka, práve objavujúceho svet, ktorého súčasťou je aj on. Kniha sa dobre číta, tvrdia aj tí, ktorým sa zdá byť nezrelá – v Čechách patrí medzi najpredávanejšie knihy vôbec. Izrael Tomáša Kolského je ostrý, nečakaný, farebný.
Kde sa cítite v Izraeli najlepšie?
„V kaviarni na ulici Becalel v Jeruzaleme, kde sme so Širi Baruch v psom počasí prekladali kúsky knižky do hebrejčiny.“
Zdá sa vám byť dnešný Izrael farebný?
„Divoký. Je ako človek pred rekonvalescenciou po vážnej chorobe. Alebo človek, čo sa rozhodol nenechať sa valcovať. Keď si pustíte rádio, pozriete sa do novín, prejdete sa večer po Ben Jehudovej pešej zóne v Jeruzaleme alebo po pobreží v Haife, všade cítiť koniec intifády. Intifáda sa vyčerpáva, ako program násilia, aj ako biznis a izraelská spoločnosť z nej vyjde zmenená.“
Porazenejšia?
„Silnejšia. BBC nedávno odvysielala vtip asi dvanásťročného dievčatka z Mevaseret Cijon. Dievčatko sa hralo s bračekom na rozhlas a hovorilo: ‘Dnes bol v Jeruzaleme samovražedný útok a David pri ňom zomrel. David, mohol by si nám povedať, aké je to byť mŕtvy?‘“
Vy nikdy nemáte strach?
„Už sa ťažšie stopuje, ale inak je vlastne takmer všetko rovnaké. Na autobusovej stanici v Jeruzaleme vás kontrolujú usmievaví Židia z Etiópie. Pri vchode do reštaurácie s vami konverzuje vtipkujúci mladík. Ale strach mám.“
Napätie vidieť len v sprísnených kontrolách?
„Na začiatku intifády sa dalo prejsť z Ramalláhu do Tel Avivu bez jedinej kontroly – neviem, či sa to ešte dá. Izraelskou spoločnosťou sa dá pokojne preplávať, len sa nesmiete pokúšať zbližovať rôzne skupiny, meniť im názory.“
Ako ste sa naučili žiť v Jeruzaleme so strachom?
„Na samovražedné útoky sa nedá zvyknúť, tak ako sa nedá zvyknúť na smrť. Možno sa prispôsobiť, byť predvídavý, nezvyšovať riziko a nevysiľovať zbytočne seba a blízkych neopodstatneným strachom. So strachom sa žiť nedá, bez neho tiež nie.“
Čo to znamená správať sa predvídavo?
„Napríklad, rodina a priatelia si zvyknú povedať, kde kedy budú, aby po útoku zbytočne nepanikárili.“
A ten strach?
„Ten, čo kontroluje tašky ľuďom pri vstupe do reštaurácie, najskôr vezme tašku, odloží ju nabok, chvíľu sa s vami rozpráva a keď ste v pohode, pozrie sa do nej. So strachom je to to isté, odložíte ho nabok, pozriete sa, z čoho pramení, až potom sa začnete jeho zdrojom zaoberať. Také veci človeku uľahčujú život, aj keď základný problém neriešia.“
Čo cítite, keď ste v Európe?
„Cítim vo vzduchu krv.“
Krv?
„Už dávno. Bál som sa o tom hovoriť, aby mi niekto zle nerozumel. Nedávno som čítal Anděla Jáchyma Topola. Topolov Jatek vidí krv, a nevie, či tá krv naozaj je. Chýba tu mnoho ľudí a žiaci a deti tých ľudí, tí všetci tu nie sú, pretože ich niekto systematicky zlikvidoval.“
Čo má pre vás Európa s Izraelom spoločné? Je to len minulosť?
„Minulosť, samozrejme, a prastarý vzťah k Biblii. Slovanské jazyky majú jeden skvelý vynález, volajú Boha Hospodinom. Vidím v tom obrovskú snahu o preklad myšlienky z hebrejčiny.“
A Praha s Jeruzalemom?
„Jednotlivé časti Jeruzalema pôsobia podobne osobito ako jednotlivé časti Prahy. Centrá oboch miest sa pozerajú a mlčia a v tom mlčaní je azda otázka. Pýtajú sa, čo s nimi my ľudia robíme, čo s nimi máme v úmysle. Pochopiteľne, každé z tých dvoch miest má inú naliehavosť a dynamiku, ale obe majú akési očakávanie.“
Čo máte v Prahe rád?
„Páči sa mi mäkký breh Vltavy na Kampe a na ostrovoch. Vstup do Rudolfovej štoly pri Vltave medzi Čechovým a Štefánikovým mostom, napríklad.“
Keď ste sa začali učiť hebrejčinu, mali ste šestnásť. Čím sa vám zdala zaujímavá?
„Chcel som si prečítať Starý zákon. Biblia má taký kredit, že ju začali cenzurovať ešte predtým, ako celá vznikla. Hebrejčina bola pre mňa najskôr kľúčom k Starému zákonu a potom bránou k mnohým zaujímavým ľuďom.“
Ku komu? K členom pražskej židovskej obce?
„Mám podanú prihlášku, ale zrejme uviazla kdesi v byrokratickom aparáte obce. Som aktívnym členom Českej únie židovskej mládeže.“
Čo sa vám v obci nepáči?
„Obec má tie isté problémy ako východoeurópska či česká spoločnosť.“
A to?
„Pre šesťdesiatročnú devastáciu je orientovaná konzumne a neuvedomuje si, že konzum závisí od mnohých takzvane vyšších hodnôt.“
Nehovorí sa skôr, že práve ťažký život prináša orientáciu na tie takzvané vyššie hodnoty?
„Neprináša. Od pogromu 18. apríla 1389 sa v Staronovej synagóge nebielila východná stena až do rekonštrukcie v deväťdesiatych rokoch. To je veľmi výrečné.“
V knihe spomínate, že od toho, aby sa z vás stal izraelský extrémista, vás zachránilo to, že ste ako mladý čítali Kafku a Freuda. Nie je to trošku móda? Nestal sa gýč už aj z Kafku?
„Móda je kafkománia v Prahe. Ale tá nemá nič spoločné s Kafkom. V Příbore by tiež mohli na tričká odtláčať Freuda. Kafkovu prácu zrejme bolo potrebné urobiť, pretože ju tu všetci dodnes potrebujeme a v istom zmysle využívame.“
Ako ho môžeme využívať?
„V ‘Kachlikárni‘, čo je budova polície na Bartolomejskej ulici, pred časom vypočúvali štrnásťročného chlapca. Musel tam zostať cez noc, pretože sa čakalo na výchovného poradcu, čo zastupoval rodičov, ktorým však obvinený nemohol zavolať. Vypočúvali ho preto, lebo navštívil bordel, ktorý oficiálne neexistuje, a keby aj existoval, nemôžu tam šestnásťročného chlapca vpustiť. Mám pokračovať?“
Ruthie z vašej knihy je meno mladej ženy. Aká je láska v Izraeli?
„Je mnoho druhov lásky. V Eilate prežilo dievča lásku so ženatým mužom. Mala s ním dievčatko. Pretože ten pán bol ženatý, a keďže v Eilate je nezamestnanosť, jej láska k dcére znamenala, že kradla sunar zo samoobsluhy. Jedna zo samovražedných atentátničiek, ktorá si útok v poslednej chvíli rozmyslela, lebo tam videla detské kočíky, uviedla, že sa rozhodla ísť na túto misiu, keď jej zabili priateľa. Z lásky a s láskou robíme šialené veci, ktorých by sme inak ťažko boli schopní.“
