Nicole Kidman ako Virginia Woolf v roku 1923.
Julianne Moore ako Laura Brown v roku 1951.
j herečke.
Tento rozhovor sa odohral na jar v jednom berlínskom hoteli. Režisér STEPHEN DALDRY, štíhly, nakrátko ostrihaný milý človek bol jednou z hlavných hviezd festivalu Berlinale. Tie najdôležitejšie trofeje na jeho film ešte len čakali.
Prečo ste si po Billy Elliotovi vybrali práve Hodiny?
„Čítal som veľa scenárov, ale každý mi vždy pripomínal nejaký film, ktorý som už videl. Až keď som si prečítal Hodiny, povedal som si – to je ono. Niečo také som ešte nevidel.“
Pred nakrúcaním ste tri týždne skúšali s hercami. Prečo?
„A prečo nie?“
Pretože to pri nakrúcaní filmu nebýva zvykom.
„Prišiel som z divadla, a tak neviem, čo býva pri filmovaní zvykom. A potom, pre mňa ako pre divadelného režiséra je ťažké urobiť si presnú predstavu o tom, ako bude scéna vo filme vyzerať bez toho, aby som si ju najskôr nevyskúšal s hercami. To je pre mňa jediný spôsob, ako naplánovať akciu, vedieť si predstaviť, kam postaviť kameru.“
V čom je film iný ako divadlo? Skúša sa dlhšie?
„Áno. Aj to.“
Čo ešte?
„Je iná metóda divadelných skúšok. Aj divadelné herectvo. V divadle je všetko založené na opakovaní toho istého. Často aj osemkrát za týždeň. Môžete si vyskúšať rôzne polohy, ale keď nakrúcate, také možnosti nemáte. Okamih zázraku by však v divadle ani vo filme neprišiel, keby ste správne nepochopili predlohu, postavu, ktorú hráte. Nielen text, čo hovoríte. V tom je základný zmysel skúšania.“
Okrem troch skvelých herečiek ste na filme spolupracovali aj s ďalšou hviezdou – hudobníkom Philipom Glassom. Bolo to skvelé?
„Úžasná skúsenosť. Jeho hudba je ďalšou postavou filmu. Vyskúšal som použiť rôznu hudbu, ale tá redukovala emócie, niektoré scény s ňou boli sentimentálne. Nesedela nám k obrazu, ale Phil presne vedel nájsť to, čo som chcel.“
Hovorili ste mu, čo od neho chcete? Diskutovali ste?
„Vravím, že som oslovil aj niekoľkých ďalších súčasných skladateľov, ale potom som sa znovu vrátil k Glassovej hudbe, ktorá sa stala pre mňa akýmsi vodidlom. Samozrejme, že sme i diskutovali a on potom prišiel s niečím iným. Bol to dosť dlhý proces.“
Hodiny sú o ženách hľadajúcich šťastie. Čo si o hľadaní šťastia myslíte?
„Jedna z najlepších vecí na knihe Michaela Cunninghama je, že brilantne načrtáva ťažkú voľbu, ktorú majú ľudia pred sebou, keď chcú svoj život spraviť znesiteľným. A snažia sa uchovať si tých pár chvíľ, keď sa im to podarí. Tá ich voľba a cena, ktorú prinášajú za to, aby zmenili svoj život k lepšiemu, to je jedna z vecí, ktorá je prítomná v knihe aj vo filme. Čo všetko pre to obetujú.“
Čo je vám príjemnejšie? Režírovať v divadle alebo nakrúcať film?
„Je to niečo úplne iné. To sa nedá porovnávať.“
Takže nedávate prednosť jednému alebo druhému?
„Nie. Mám rád oboje. Nemôžem povedať, že by som sa na scéne alebo na pľaci cítil šťastnejší.“
Je pre vás režírovanie istým druhom závislosti? Je to pre vás ľahké?
„Nie. Považujem režírovanie za ťažké. Rád by som povedal, že je to ľahké, ale nie je. Keď mám byť úprimný, režírovanie je pre mňa veľmi ťažké. A trvá to veľmi dlho, ale mám to rád.“
Autor: Berlín – Bratislava
