ňoval a teraz ich knižnú podobu potreboval len numericky a žánrovo označiť. Keby Štrpka nebol básnik etablovaný už roky v slovenskej poézii ako jedna z osobností takzvaných osamelých bežcov, dvorný textár nebohého Deža Ursinyho a autor vyše pätnástich kníh, povieme si, že ide o mechanický „zber“ veršov, aby to stačilo na knižku. Nie je to však tento prípad.
Ivan Štrpka patrí medzi básnikov komplikovaných, „nepáčivých“ a už vonkoncom a nijakými prostriedkami sa nevoveršujúcich do priazne čitateľov. Vnímané podnety skôr zašifrováva, než odhaľuje a pomenúva. Svoju poetiku trochu zjednodušil, keď spolupracoval s Dežom Ursinym, no rozhodne to nebolo tak, že jeden písal lákavé texty a druhý ich zhudobňoval: vždy to boli dve vzácne splývajúce a zároveň suverénne diela, každé vraviace svojou rečou, symbióza, inšpirujúca nové kooperácie. Po Ursinyho smrti sa duktus Štrpkovej poézie čiastočne zmenil smerom k zahmlievaniu básnickej výpovede. Vládne v ňom stále to, čo Valér Mikula trefne vystihol ako „infantocentrizmus,“ teda téma vlastného detstva a bujarej mladosti (najlepším príkladom je báseň Vo vlhkom marci, kde autor spomína na drogové potulky s Ursinym a na stretnutie s Ginsbergom roku 1965). Ak je však niečo v Štrpkových rébusoidných básňach zrozumiteľné, sú to práve partie evokujúce dávne zážitky, v ktorých autor nachádza ten najautentickejší svet.
Štrpka ruší i zdanlivé konkréta: v zložitom predstavovanom procese sa raz premietne pohyb, aby ho vzápätí vystriedal nepohyb, raz sa tu vyskytne predmet, aby sa vzápätí stal tieňom, inokedy jas vystrieda náhle tma, bytie nebytie, realitu imaginácia. S obľubou sa díva na skutočnosť obrátene: „Vrany a vrabce sú iba čírym naplnením chodiacich a skackajúcich tieňov.“ A v takto naruby vyvrátenom, či vyprázdnenom alebo deravom svete sa čitateľ musí potácať sem a tam, ak je vôbec schopný situovať sa do Štrpkových básní, spoluznieť s nimi, či aspoň predstaviť si niečo povedzme pod veršom: „Priezračný vietor abstrakcie vniká za nechty“ alebo pod obrazom: „V tuhnúcej krajine bez zeme a bez vody…“
Tieto básne nemajú spoločného menovateľa - lebo nič nie je tým, za čo sa vydáva. Básnik akoby všetko zachytával iba do siete vzduchu, všetko, i to najosobnejšie, akoby sa odohrávalo v newtonovskom „absolútnom priestore“ a „absolútnom čase,“ do ktorého zamontoval aj „jediný poryv miliónov starých Číňanov,“ čo nás tu „nechávajú úškrnu holej priepasti.“
A predsa: akokoľvek ťažko dešifrovateľná Štrpkova poézia, ktorá pripomína skôr skelety než plnokrvné tvory a tvary, skôr miznúca a prízraková, než hmatateľná než fixovaná, má v sebe aj svojské nálady a ladenia, fragmenty melanchólie, ba až smútku a strachu z daného stavu vecí i osudov tejto zeme, na ktorej je nám súdené žiť. Práve stopy týchto existenciálnych úzkostí môžeme nájsť po opätovnom blúdení v labyrintoch jeho veršov.
