Pavol Weiss (1962) – pracoval ako vodič, závozník a kurič. Neskôr vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe, publikoval v Romboide, Smene na nedeľu. Písal filmové a televízne scenáre, rozhlasové hry a poviedky. Po skončení školy pracoval a podnikal v reklame a marketingovom poradenstve. FOTO – JURAJ KRÁLIK
Debutovať sa dá v literatúre aj po štyridsiatke. „Dôležité je nájsť okamih, keď máte čo povedať,“ hovorí čerstvý spisovateľ PAVOL WEISS. „Keď nájdete spôsob, ako vyrozprávať svoju tému. Cítil som, ako sa to vo mne hromadilo, až to zrazu vypuklo.“ V podobe románu Žime, potom uvidíme, románu o slovenskej súčasnosti. O citovej vyprázdnenosti, nevere, korupcii, bezcharakternosti, hackeroch, narkomanoch, ale aj o hľadaní cesty k sebe – jednoducho o živote. Jeho uvedenie sa uskutoční zajtra o 16.00 h v bratislavskom kníhkupectve Artforum. O tri hodiny neskôr ho v Ristorante Al Dente na Hodžovom námestí 3 pokrstia speváčka Jana Kirschnerová a fotograf Tono Stano.
Román akoby nemal jednoznačne pozitívneho hrdinu. Prečo?
„Domnievam sa, že drvivá väčšina charakterov nie je len čierna alebo biela. V každom z nás je namiešaný kúsok dobra i zla. Záleží na tom, čo preváži. To len my sa chceme vidieť v lepšom svetle, ako nás vníma okolie.“
Čo teda vplýva na naše rozhodovanie?
„Okrem zásad a charakteru aj okolnosti. Tie formujú aj hlavného hrdinu Viktora. Môže byť akokoľvek morálne zásadový, ale tlak okolností mení jeho konanie. Ľudia si často robia úsudok o človeku práve z jedného zlyhania. Nezaujíma ich, že desaťkrát predtým sa prejavil ako charakter.“
Bolo pre vás dôležité odovzdať morálne posolstvo?
„Myslím, že literatúra by mala prinášať aj poučenie. Príbeh by mal očisťovať. Dúfam, že patrí k nim aj ten môj v knihe.“
Z názvu knihy Žime, potom uvidíme však akoby nezáležalo, aké budú dôsledky nášho žitia. Je to tak?
„Egoizmus, ľahostajnosť a povrchnosť vo vzťahu k iným – to je leitmotív mojich hrdinov. Každý z nich sa však zodpovedá za dôsledky svojich krokov. Ale či je to tak aj v živote – to som si nie istý.“
Prečo ste si zvolili román? Nie sú módnejšie poviedky?
„Sú a ja ich tiež píšem, len o tom ešte nikto nevie. Román bol pre mňa výzvou.“
Prečo?
„Zdá sa mi, že spoločenský román v slovenskej literatúre chýba.“
Čerpali ste inšpiráciu aj z vášho predchádzajúceho pôsobenia v reklame?
„Nie, nie, na to sa ešte len chystám! Ale vážne. Bez pozorovania sa písať nedá. Reklama ma ovplyvnila, ale skôr smerom k jazyku, k vyjadrovacím schopnostiam.“
Takže ste si vedeli predstaviť, pre koho píšete?
„Pri písaní som s čitateľom ako konzumentom určite nekalkuloval. Chcel som iba, aby mal príbeh spád. A pokiaľ ide o skúsenosť z reklamy, ideálne by bolo ku knihe nakrútiť polhodinový reklamný spot.“
Zasiahli vás útrapy z písania?
„Bolel z toho zadok. Zistil som, že literatúra nie je o písaní, ale o nekonečnom prepisovaní. Som veľmi netrpezlivý človek, ale pri tomto románe som mal akoby zázrakom disciplínu.“
Pomáhal vám niekto pri korekcii?
„Vydavateľ Koloman Kertész Bagala, a potom nemilosrdne, občas cynicky, ale s humorom spisovateľ Vladimír Balla. Strhal to celé a neodporučil vydať. Pochválil mi asi dve kapitoly, dúfam, že nie omylom. Vtedy som zúril. Dnes vravím: Vďaka Balla.“
Ako ste sa lúčili s vlastnými slovami?
„Ťažko, vyhodil som asi osemdesiat strán. Musel som pochopiť, že nemôžem dať do knihy všetky pocity a názory.“
Ste spokojný?
„Keď som dostal do rúk poslednú korekciu, nemohol som text dočítať. Chcel som meniť hneď prvú vetu. Kniha je ešte príliš živá.“
Záložka knihy spomína, že ide až o filmovo napísaný román. Viete si predstaviť jeho sfilmovanie?
„Viem, ale nedokážem si predstaviť, že by som na ňom teraz pracoval ako scenárista.“
Ani keby vás oslovil režisér?
„Záležalo by, kto by to bol.“
Scenáre máte z pražskej FAMU dokonca v náplni práce. Nie je to ďalšia výzva?
„Nevylučujem to. Najprv však uvediem do života román.“
Ako vyzerajú jeho prognózy? Zaujme?
„Dúfam, že aspoň Balla bude zvedavý, čo po jeho kritike vzniklo.“
